Kameň

    Au! Trasúce sa telo upiera pohľad k zemi, na ktorej ako štvornohá bytosť plazí sa, kolená rozťaté ostrými kameňmi farbia tento šedý svet a zahmlené oči vzpierajú sa vyroniť tú obrovskú slzu hanby. "Žena!" Bezočivá ruka svalnatého muža chopí sa kameňa a mieri na ňu. "Cudzoložnica!" Pridávajú sa s odporom ďalší. "Ukameňovať!" Dolieha do jej uší z každej strany.

    Takýto je kameň, ktorý zabíja. Nevinný, nenápadný, ležiaci v zabudnutí, mnohokrát s dlhou históriou, určite aj krásnou...Jeho púť pokračuje pod vplyvom rozzúreného človeka tvrdým úderom o krehké ľudské telo. Áno, aj týmto už prešiel. Nejedna unavená noha sa oň potkla, nejedna doň s hnevom kopla, nejednej ruke roztrhol šľachu, nejednej tvári zanechal jazvu.

    "Nechajte ju!" Prichádza neznámy hlas z diaľky. Ach, úbohá žena zachveje sa neveriackym prekvapením a ovlaží nechcenou slzou vyschnuté hrdlo kameňa. Ten akoby ožil pred jej žalostnou tvárou a vraví: "Bol som vrchom. Podopieral som kroky odvážlivcov, ktorých jedinou túžbou bolo ochutnať víťazstvo, dôjsť až na vrchol, niekedy aj za cenu života. Bol som chrámom, keď surovo odtrhli ma od kráľovstva vo výšinách. Každým dňom verne ukrýval som stovky veriacich, s úžasom som sledoval ich oddanosť a nekonečnú vieru v Boha, ich šťastné, ale i sklamané duše, túžil som navždy ostať tam. Bol som sochou. S hrdosťou v očiach som stál a nechával sa obdivovať tisíckami okoloidúcich, až kým ma jedného dňa nerozsypali guľky švihajúce z pušky pomstychtivého, nenávistiplného vojaka. Bol som okrasnou skalkou na hrobe múdreho, veľaváženého človeka. Každé ráno som sa tešil na dúšok čerstvej vody, celé dni ma hladili jemné lúče slnka, sem-tam privítal som plačúceho príbuzného..., no časom upadol som do zabudnutia. Môjho pána, večne spiaceho, neprišli viac navštíviť. Zarastal som burinou a machom, ukrýval som sa pred krutosťou tohto sveta. Našlo ma dieťa. Bolo to malé dievča, vystrašené úchylným opilcom a použilo ma ako zbraň. Vtedy som prvýkrát vo svojom živote niekomu ublížil. Začal som si zvykať a postupne som uveril, že je to mojím poslaním.

    "Nechajte ju!" Znova sa ozval ten hlas, teraz však blížiaci sa k žene. Pred ňou stál muž, nahol sa ku kameňu, pevne ho stisol a pozdvihol k očiam ľudu. "Nech hodí do nej kameň ten, kto je bez viny!"

    Tak ako fúkal vietor, tak odvial aj čas. Na mieste neostal nik. Nik bez viny, nik bez hriechu. "Vstaň a viac nehreš," povedal a podal jej ruku.

    Žena zmenila svoj život a kameň zabudol na poslanie. Stále ich vedie tá ruka. Ruka muža, ktorého meno je Kristus.