Neviditeľná

ťažie než farba polnočného ticha
ťažšie než hra pred kostolom na schodoch
hlbšie ako bozk dvoch starých ľudí
hlbšie ako ruky ponorené do rieky
horšie než zbytok tela, mať tak jeho váhu, priestranných slov
niekde v strede noci prejsť sa po tieni
v odraze slnka tejto tmy je pohodený medzi nami
stoji na blízku, v okolí hlavného ťahu na strechu hľadenia
nikdy som ho nevidel v odraze hviezd a ani v teple slnka
vlastne som ho nikdy nevidel...

Keď som šialený, zamilovaný, opitý, prekvapený, som mimo, zarazený do sedačky 
cítiť ju v každom nádychu vždy
čím je sama?... zlomenou túžbou,
odrazom na brehu, klamom na fotke, citeľnou stratou?
nie... dierou v zrkadle ktorá splýva s prostredím
a čím som ja, že ju nevidím?