Závislák

Neviem, ako začať, keď

pršia tóny konvaliniek,

ako noty na  Mariánovu klávesnicu.

Rozkvitnutá čerešňová halúzka

v momente, keď som pod ňu položil

báseň pustila svoje lupene na ňu.

Som poslucháč vlastného prázdna

tvojich pesničiek a rečí

ticho načúvam mojej disfunkcii

niečo povedať.

Som na púšti s tým istým refrénom

ako státisíce žien hľadajúce v kalenetike

krásu ducha a tela.

Jej manžel  sa na to nemohol pozerať, ten holý mužský

zadok ho pri tanci iritoval.

Čo odo mňa chceš honey???????????

Nemám nič len svoje nahé telo.

Keď dezertuješ z PÚŠTE vyhlásia ťa

za nebezpečného pre spoločnosť.

Repérsky odriekaš texty piesní

a krútiš sa na hlave, ako na kolotoči.

Snažíš sa rozprúdiť mi krv, aby som

nezaspal pred tým, ako sa vyzvraciam

zo samoty a na všetky svoje trable

rozcumlem tabletku proti páleniu záhy.

Si idiot, na ktorého som si nenašiel čas.

Nezaujalo ma, že si z vyššej spoločnosti.

Tak ako sa separuje odpad, tak som sa

ja separoval od teba...moja pýcha mi nedovolí

pokorne ti lízať nohy...skús to so mnou ešte raz

a možno ťa už naozaj popravia za tú tvoju

výrečnosť.

Máš plné ústa slov o bohatstve a sláve.

Chceš byť brat s každým, kto s tebou

spieva tvoje pesničky. Čím si tichšie,

tým viac ťa počujem a snažím sa ti niečo

odovzdať.  Spomaľ motor do sirény a koktaj

na syntetizátore to isté slovo až do vyčerpania...

hovor o tom ako ti je, po čom túžiš.

Mám ti chuť nadať, za to, že sa povyšuješ

na zapaľovača ohňov, ktoré nikdy nemali byť

zapálené......ticho......ticho...iba Zuzkine prsia

cucia zas iná šelma.

Potom plače a opíja sa a telefonuje mi,

aby zistila, či som stále na nej závislý.

Ako ti to mám povedať, že ma bolí zub a nemám,

čo fajčiť..................

Znovu vreštíš tú omeletu slabík a tónov

na pódiu s ústnou harmonikou

si burič

beatnik

kultový hrdina z Metaliky

zahraj mi nejakú írsku :  The jar of water.

Máš plné ústa diablov.

Nebezpečne vychvaľuješ whisky a marišku.

Bojím sa ticha, ale iba skrze neho počujem

bzučanie vesmíru ...je to nepríjemné a neznesiteľné.

Narodil som sa pre bolesť zo straty plnej dobrodružstva

zátoky niekde v kanadskej divočine uprostred panenskej

prírody.

Myslíš si, že som nikdy nespal v šlepe, na kope

krásne žltej síry nad kajutou plnou peňazí a mŕtvolného

pachu šťúk?

Netýraj ma diaľkou, ktorú musím prejsť, hĺbkou,

do ktorej musím padnúť a výšinou, do ktorej musím

vzlietnúť.....som tu sám prikovaný k zemi.....skáčem

a kričím : ak si alebo nie si, aj tak hovorím s Tebou /s Bohom/.

Počuješ ma? Počuješ tú hudbu? Tie neodbytné texty piesní?

Ulica pomenovaná po bulharskom odbojárovi /Ždanov/ začínala za štrekou pri kultúrnom dome, kde mal

Števko Hríb tancoval na diskotéke jedného depresívneho večera

a stále si fúkal vzduch na ofinku, aby mu odletela od očí.

Ako ti to mám povedať, že si pamätám na tú

záhradku, kde rástli dubáky, sadroví trpaslíci,

medzi ktorými sa páslo malé sŕnča...že otec mal

mamu a bicykel a motorové loďky a dom so

starými rodičmi a ujom Albínom s jeho rodinou.

Odpusť mi Bože , že sa rýpem v tom starom dome,

kde nad posteľou visel svätý obraz v elipsovitom

drevenom ráme a okolo Panenky boli hrdličky....

na tie ovisnuté babkine prsia a husté čierne dedkove

vlasy....jeho dym z cigariet...odpusť mi, že ich mám rád

aj s ich chybami...že som stále priviazaný k tomuto svetu

pupočnou šnúrou..... dobrý večer som Roman abstinujúci

závislák na svojom detstve....