Okolo Slovenska za 80 dní

CESTUJEM, CESTUJEŠ, CESTUJEME

Okolo Slovenska za 80 dní

Volám sa Alexander Hroch a som členom Šamorínskeho cestovateľského spolku. V minulosti som podnikol niekoľko dobrodružných výprav, vďaka ktorým som sa preslávil v celej obci. Z najznámejších spomeniem: Cesta do stredu Krčmy (k výčapu), 5 týždňov v delíriu, Cesta na Záchytku, 20 000 metrov pod parou (na bicykli!), 2 roky basy... Neuspokojil som sa však s týmito úspechmi a neustále som hľadal spôsoby ako sa zapísať do pamäti ľudu.Nakoniec som dostal veľkolepý nápad - vykonám cestu okolo Slovenska za neuveriteľných 80 dní. U nás v spolku sa mi iba smiali, ale nakoniec sa mi s nimi podarilo dohodnúť: precestujem okolo Slovenska za 80 dní akýmikoľvek prostriedkami a vrátim sa späť do klubu. Ako dôkaz mi poslúži, že sa nechám vyfotiť vždy v nejakých regionálnych novinách časti Slovenska cez ktorú budem prechádzať. Dohodli sme sa, že vyštartujem z klubovne spolku 12. júna presne na pravé poludnie. Posleným bodom dohody bolo, že ma na ceste bude
sprevádzať môj verný kórejský priateľ Pas-mám-tu.

Keď sme v daný deň vyrazili na cestu, zistili sme, že si ani jeden z nás neurobil žiadny plán na cestu. Zhodli sme sa, že najlepšie by bolo vypadnúť z mesta, a tak sme zamierili k výpadovke. Rozhodli sme sa stopnúť si auto do Dunajskej Stredy a tam uvidíme. Podarilo sa nám to veľmi rýchlo a za  hodinu sme boli v Dunajskej Strede. V aute síce niečo smrdelo, akoby ten chlapík vozil v kufri mesačnú, rozkladajúcu sa zdochlinu, ale dalo sa to pretrpieť. Kilometer pred D. Stredou, však chlapík zastavil a vytiahol devinu s tlmičom. Že vraj on nie je žiadna nadácia, aby niečo robil zadarmo a máme navaliť po tisícke, inak skončíme, ako posledný nespokojný zákazník a urobil významné gesto smerom ku kufru auta. Ešteže môj východný priateľ ovláda 10 bojových umení a ihneď ho odzbrojil. Povedal som mu, že to bolo veľmi odvážne, ale on len kývol rukou a povedal: "Ten pištol aj tak napodobnin". Keď mi to chcel dokázať odstrelil mi ľavé ucho. Skoro som toho žltého kreténa zabil, ale... zachránil mi život. Po ošetrení rany (prelepil mi ju izolačkou) sme nasadli do teraz už nášho auta (bývalý majiteľ si urobil pohodlie v kufri pri svojom kamošovi) a nabrali sme kurz Komárno. Po šiestich dňoch úmornej jazdy (skoro sme sa aj naučili šoférovať) sme sa ocitli v Komárne. Poviezli by sme sa aj ďalej, ale dostali sme defekt a nevedeli sme si s ním rady. V mene hesla: Ráno múdrejšie
večerať, sme si schrupli v aute.

Keď sme sa na druhý deň zobudili, zistili sme, že sa niečo zomlelo a až do odvolania nesmie nikto do mesta vojsť ani vyjsť z neho. Odvolanie bolo nakoniec až v 15. deň našej cesty. Medzitým sme aspoň vybavili fomality v miestnych novinách TURUL News. Dali sme im adresu spolku, nech tam pošlú jeden výtlačok a vlakom sme sa vybrali do Levíc. Ten vozeň, ktorým sme sa viezli by za druhú triedu neoznačili ani v Kambodži. Only in Slovakia. Medzi Novými Zámkami a Šuranmi sme sa zrazili s medzinárodným rýchlikom. To mi zabezpečilo 20 denný pobyt v nemocnici v Nových Zámkoch. Tu vyfotili v novinách všetkých čo prežili, takže som nemal problémy, stačilo im dať adresu. Pas-mám-tu sa mi stratil a nič som o ňom nezistil. Na cestu som sa opäť vydal až v 40. deň cesty. Ešte v ten deň som sa dostal do Levíc (cestu som si musel zaplatiť - svine) a o desiatej večer som sa ubytoval v hoteli. Na druhý deň som nastúpil do diaľkového autobusu smer Lučenec. Zaplatil som nehoráznu sumu, ale nie som si istý či mi to stálo za vytrasenie duše v autobuse. Vyfotil som sa so starostom Lučenca a chcel som ísť ďalej. Avšak natrafil som na Pas-mám-tu-a no a to bolo treba osláviť. Oslavovalo sa týždeň v kuse. A keď sme sa prebrali zistili sme, že už sme 52 dní na ceste a čas nás tlačí. Mimochodom, nikdy mi neprezradil ako sa dostal do Lučenca, ale nevadí.

Keďže sme už nemali peňazí nazvyš museli sme znovu stopovať. Mne nikto nechcel zastaviť (možno ich odrádzalo moje ucho, alebo to že nemám časť ruky, ktorá zostala vo vlaku pri Nových Zámkoch). Nakoniec ten východniar stopol akúsi starú škodovku, ktorej šofér povedal, že nás trhne až do Košíc
Keď sa rozhovoril,že počul o nejakej stopárskej tragédii niekde pri Dunajskej Strede, ten žltý idiot sa preriekol a vodič nás vyhodil s okamžitou platnosťou z auta. Z Moldavy nad Bodvou až do Košíc pešo! A viete čo nás najviac bolelo keď sme tam prišli? Nohy. Po fotení do novín sme sa rozhodli, že to do Blavy vezmeme lietadlom. Cesta prebehla v poriadku ak nepočítam, že sme sa nad Stredným Slovenskom skoro zrútili. Tam  sme si ukradli dva bicykle a došli
domov.

Po zrátaní naša cesta trvala 81 dní. Škoda, ale ten demižón vína ma nezabije. A čo sa týka slovenskej dopravy, zhodli sme sa s Pas-mám-tu-om,že o nej platí: Nezáleží ako, hlavne ,že sa tam dostanem.


(c) DM 2005                                 Octopus Syd

edit 1 (pre potreby pismak.cz): 15. mája 2007

edit 2 (pre potreby citanie.madness.sk): 6. marca 2008

Všetky práva vlastníka autorských práv k dielu sú vyhradené. Výroba kópií, prenajatie, použitie pre verejné produkcie a vysieranie sú bez môjho súhlasu zakázané.