Môžeš byť spokojná

Laura a Tomáš. Tomáš má dvadsať a Laura osemnásť rokov. Odmalička sú dobrými priateľmi. Bývajú v tom istom paneláku a ich rodiny sa navštevujú pomerne často. Obidvaja boli neveriaci. Vyplývalo to z ich prostredia. Aj keď pochádzajú zo slušných rodín, rodičia ich k viere nikdy neviedli. Zato však chodili obidve rodiny na spoločné dovolenky a výlety. Laura Tomáša obdivovala, tak ako dievčatá obdivujú svojich veľkých bratov. A keďže boli jedináčikami a dobre si spolu rozumeli, dalo by sa povedať, že ich vzťah bol priam súrodenecký. Tomáš pomáhal Laure s učením, zastal sa jej, keď to potrebovala a Laura mu na oplátku vždy ochotne poradila, čo má ktorej tej priateľke podarovať či ako najlepšie získa nejaké dievča. Tak bežali roky, až dobehli k roku 2005.

Tomáš odcestoval do Bratislavy na vysokú školu. Študoval ekonómiu. Spolu s ním v internátnej izbe býval iný chalan, ktorého všetci volali Šimon. Jeho pravé meno bolo Hugo, no už ako malému sa mu nepáčilo a začal sa predstavovať ako Šimon. To meno mu potom prischlo a ani rodičia ho už inakšie nevolali. Šimon bol o rok starší a na spoločnú izbu s Tomášom sa dostal len zhodou náhod. A zhodou náhod spojenou s večne dobrou náladou, optimistickým postojom k životu a dobrými výsledkami v škole priviedol Tomáša k viere. Za dva roky sa z nich stali najlepší priatelia.

Dnes je marec 2007 a naši hrdinovia začínajú finišovať školský, respektíve akademický rok. Pričom Laura dokonca celú strednú školu, keďže maturuje. Aj ona sa chystá ísť na vysokú. Chcela by byť učiteľkou a tak si jednu prihlášku podala aj na univerzitu do Banskej Bystrice. Zo Zvolena to tam má najbližšie. No napriek starostiam s maturitami a prijímačkami ju trápia úplne iné veci.

Jej priateľ, s ktorým chodila už viac než rok ju nechal. Kvôli inej. Nerozumela tomu a bola zúfalá. Nemala sa ani komu posťažovať. Jej najlepšia priateľka sa odsťahovala a nebude predsa hovoriť o svojich najhlbších citových problémoch do telefónu či dokonca ich opisovať v maily. Rodičia majú plné hlavy práce. Keď ráno vstáva, oni sú už preč a prídu až večer o piatej, pričom jediné na čo majú chuť je sadnúť si pred telku a vyložiť nohy na stôl a cez víkend si chcú pospať. Tak spia vyslovene celé dni. Ak si na ňu aj nájdu chvíľu času, len sa jej opýtajú na školu a pripomenú jej, že by nemala zaháľať, lebo už maturuje a za chvíľu sú tu aj prijímačky. Jediný komu sa môže ešte zdôveriť je Tomáš. Ale ani tým si nie je istá. Keď príde na víkend domov stále hovorí len o tom svojom Bohu a ju ťahá do kostola.

Boh. Sama seba sa pýta, či vôbec existuje. Nikdy naňho neverila, no nebola ani ateistka. Proste jej bol ľahostajný. Nepotrebovala ho. A teraz, keď má perný rok a rodičia na ňu nemajú čas, teraz tu aj tak nie je. Keby existoval, bolo by to predsa všetko iné. Ani jej priateľ by ju nenechal. A Tomáš jej len v jednom kuse básni o tom aký je úžasný, čo všetko pre ľudí urobil. Začína jej liezť na nervy. Má sa mu zdôveriť? Už to nie je ten chalan, s ktorým lozila po stromoch a vystrájala neplechu. Vlastne od doby, čo je na vysokej sa už ani toľko nerozprávajú. Môže mu ešte veriť?

Je piatok. Laura si u tety Aginskej, Tomášovej mamy, zistila, že Tomáš príde domov vlakom dnes poobede. Keďže je koniec týždňa, má len šesť hodín a na víkend sa nemusí učiť. Ide ho teda čakať na stanicu. To je radosti, keď ju zbadá. Vôbec ju nečakal. Veď ako je v Blave, sú spolu podstatne menej, a keď sa stretli naposledy a on hovoril o svojej najobľúbenejšej téme, o Bohu, povedala mu, že nemá chuť počúvať nezmysly, aby prestal trepať. A teraz je tu. Naozaj ho tým potešila. Bola mu predsa ako sestra.

„Laura! Čo ty tu?" opýtal sa jej ešte stále neveriac vlastným očiam.

„To je mi teda pekné! Tak ja ťa prídem čakať a ty sa pýtaš čo ja tu? Tak to ti teda ďakujem."

„Prepáč! Ahoj! Ako sa máš? Ja len, že som ťa tu nečakal."

Úprimne sa mu priznala: „Vlastne tu nie som nezištne. Potrebujem s tebou hovoriť, tak ma napadlo, že by sme sa mohli pozhovárať cestou domov."

„No dobre. Ale čo sa stalo, že to nepočká do večera. Prídeš s rodičmi na návštevu tak ako vždy. Či nie?"

„Ale áno, prídem. Potrebujem však s tebou hovoriť osamote a tam sa to nebude dať."

„O čo ide, ak smiem vedieť?"

Pobrali sa peši domov. Tak budú mať najviac času sa porozprávať. Laura sa cestou vysťažovala, že ju to už nebaví. Má všetkého plné zuby. Maturity, prijímačky, rozchod, ... Potrebuje sa vyrozprávať a nemá komu, keďže rodičia ju nepočúvajú. Prišli k paneláku.

„No ja mám toho síce dosť, ale tebe vôbec nezávidím," hovorí Tomáš: „ale viem ako by sa ti dalo pomôcť, len neviem, či budeš súhlasiť."

„Daj pokoj s vierou. Vieš, čo si o tom myslím," odvrkla Laura.

„Aj to je dobrý nápad, ale nemyslel som to. Potrebuješ sa odreagovať. Čo keby sme si zajtra urobili výlet? Len my dvaja. Pôjdeme sa trochu previesť na bicykloch. Pravdupovediac som sa už dlho nebicykloval."

„Myslím, že by to šlo."

„Tak fajn! Zajtra ťa čakám o deviatej. Urobíme si riadnu túru. Pôjdeme popri Hrone až do Bystrice. Tam sa niečo najeme a vrátime sa. Večer potom nemusíme ísť hneď domov, ale pôjdeme k nám na záhradku. Budeme si opekať."

„A nie je to trochu veľa pohybu naraz?" pýta sa.

„Trochu viac, ale to zvládneme. Budeme si robiť častejšie prestávky. Bude to tak síce trvať dlhšie, ale to nevadí. Máme na to celý deň."

„OK. Teším sa na zajtra. O deviatej."

„O deviatej. Maj sa!"

„Ahoj!"

Na druhý deň sa stretli o deviatej, ako boli dohodnutí. Športovo a hlavne pohodlne oblečení s batohmi plnými jedla na opekačku vysadli na bicykle a vyrazili cez mesto k rieke. Na marec bolo pomerne teplo. Dvadsať stupňov. Prvú pauzu si urobili niekde na polceste medzi Zvolenom a Sliačom. Opatrne zišli po strmom svahu až k rieke. Opreli bicykle, zhodili batohy a posadili sa na ešte trochu vlhkú trávu.

Slnko svietilo dosť nepríjemne, čo im na tvárach vytvorilo grimasy. Rieka tiekla dosť prudko a vlnky, ktoré vytvárala, sa akoby hrali so slnečnými lúčmi. Vytváralo to dojem jednej z Mozartových symfónií. A celé to dirigoval vánok vejúci od severu. Ak sa pozreli naľavo, Zvolen sa im pomaly ale isto vytrácal z dohľadu. Zatiaľ čo po pravej strane sa im už črtal Sliač a za ním sa týčila majestátna Krížna. Pred sebou zas mohli obdivovať úpätie Kremnických vrchov.

Chvíľu len tak sedeli a oddychovali. Potom sa Tomáš opýtal: „Prečo ťa vlastne nechal?"

„Našiel si inú."

„Potom je jasné, že ťa neľúbil. Aspoň nie naozaj. Nechápem, prečo ťa to tak vzalo."

„On ma možno neľúbil. Ale ja jeho hej."

„A nebola to len zamilovanosť?"

„Nie, bola to láska."

„Ale to ešte neznamená, že sa budeš kvôli tomu tak trápiť."

„To sa ti ľahko hovorí. Keby si mi radšej poradil, ako ho najlepšie získam späť."

„To ti neporadím. Už len preto, že si nezaslúži, aby si sa pre neho trápila."

„Ale to bude potom poriadny problém."

„Nerozumiem. Prečo by to mal byť problém?"

Nebola si istá, či mu to má povedať, no nakoniec sa odhodlala: „Som tehotná."

„Ako? To myslíš vážne? A ako sa to stalo? A si si istá, že je to jeho? Čo na to povedal? A..." mal veľa otázok.

Zostala rozhorčená: „Čo tým chceš povedať, či som si naozaj istá, že je to jeho? Čo si o mne akože myslíš? Či zato, že nie som veriaca musím byť hneď štetka? Ak sa nemýlim, kým si bol na strednej, nežil si práve ako askét."

„Nie! Samozrejme si o tebe nič také nemyslím. To mi len vykĺzlo. Prepáč! Ale zaujímalo by ma, čo na to povedal?"

„Nič. Nepovedala som mu to. S tým rozchodom ma predbehol."

„A čo chceš teraz akože robiť?"

„Dúfala som, že mi s tým poradíš."

„Mala by si to povedať vašim."

„Roztrhnú ma ako žabu. A určite budú chcieť, aby som išla na potrat."

„S tým ich poslúchnuť nemusíš, si plnoletá."

„A čo ak to chcem?"

„Pred chvíľou si povedala, že nechceš."

„Nie, ja som povedala, že to budú chcieť oni."

„Takže ty chceš ísť na interrupciu?"

„Ešte neviem. No tiež neviem, čo iné by som mala robiť. Som ešte mladá. Nechcem si pokaziť život."

Tomáš nepovedal nič. Len sa postavil, vzal bicykel a vrátil sa späť na chodník. Rozhodol sa pokračovať v ceste. Lauru to zaskočilo. Nechápala, čo robí.

„Počkaj!" zakričala a rozbehla sa za ním. Chvíľu jej trvalo, kým ho dostihla. „Čo to má znamenať?" opýtala sa.

„Už sme dosť oddychovali." Trochu pridal a na kus sa vzdialil.

Prišli na Sliač. Teda lepšie povedané prišiel Tomáš a Laura za ním dopachtila. Ani sa nezastavili a vyšli do kúpeľov. Usadili sa za stôl a Tomáš si objednal pivo.

„Mne tiež," udychčane povedala Laura.

„Žiadne pivo! Doneste jej kofolu!"

„Prečo by som si nemohla dať pivo?" nechápavo sa spýtala.

S hlasom, ktorý svedčil o jeho rozhorčenosti odpovedal: „Ty veľmi dobre vieš prečo."

„Si ku mne zlý."

„Som dobrý k tvojmu dieťaťu."

„Ale veď to ešte predsa nie je žiadne dieťa."

„Myslíš?"

Únava a Tomášov prístup spôsobil, že sa Laure začali tisnúť slzy do očí: „Čo sa za poslednú polhodinu zmenilo, že si ku mne hnusný?"

„Nevydieraj! Na mňa slzy neplatia."

Teraz sa už naozaj rozplakala. Bolo jej síce trápne plakať na verejnosti, terasa totiž bola plná, no nedokázala zadržať slzy. Celú dobu už neprehovorili ani slovo. Dopili, obaja pivo, Laura si nakoniec presadila svoje, Tomáš zaplatil a zase sadli na bicykle. Cestou do Bystrice si ešte urobili niekoľko prestávok na vydýchanie, ale nerozprávali sa. Celú dobu premýšľala, ako by si mala jeho správanie vysvetľovať. Bolo jej jasné, že sa hnevá, nechápala však prečo.

Je to predsa jej vec, jej dieťa a jej telo. Nikto nemá právo rozhodovať za ňu. A v konečnom dôsledku sa ešte aj tak nerozhodla. No potrat sa jej vidí ako najlepšie riešenie. Má predsa ešte len osemnásť. Chce ísť študovať. Dať dieťa na adopciu? Teraz je v druhom mesiaci a pôrod jej vychádza akurát na začiatok akademického roka. To si nemôže dovoliť. Veľmi rýchlo by sa rozchýrilo, prečo vymeškala začiatok školy a všetci by na ňu ukazovali prstom: „Pozrite sa! To je tá, čo dala dieťa na adopciu. Buď je sprostá alebo štetka, keď otehotnela." Takú hanbu by nezniesla. A do školy chce ísť. Všetky poplatky už mala zaplatené a keby teraz doma povedala, že na žiadnu výšku nejde, už by ani nepotrebovala ísť na potrat. Rodičia by ju zabili. A možno to je ono. Možno by to mohla vyriešiť samovraždou. Nie! To je hlúposť. Veď preto sa chce zbaviť dieťaťa, lebo si chce uľahčiť život. To znamená, že chce žiť. Takže smrť neprichádza do úvahy. Potrat. Zjavne je to to jediné, čo jej zostáva. Ibaže, kde naň vziať peniaze?

Týmito a podobnými úvahami zaplnila celú cestu späť. Keď sa blížili k Zvolenu boli tri hodiny.

„Ideme opekať?" opýtal sa Tomáš.

„Ty sa so mnou bavíš?"

„Prečo by som sa nemal?" jeho hlas už znel úplne inakšie. Už opäť bol priateľský.

„Poďme."

Trvalo im niečo vyše hodiny, kým prišli na Aginských záhradku. Tomáš rozložil oheň a Laura nachystala jedlo. Ešte ražne. Vzal nožík a išiel orezať staré, ktoré používali. Už upravoval posledný, keď si zarezal dosť hlboko do prsta. Keď si to Laura všimla, pohotovo zareagovala a vošla do chatky. Ako malí sem dosť často chodili a tak vedela, kde má hľadať lekárničku. Vybrala obväz a ranu starostlivo ošetrila. Nakoniec sa na Tomáša ešte usmiala, aby ho to nebolelo. „Bola by z teba dobrá mama." Tak nejako znelo poďakovanie.

„Bola by z teba dobrá mama." Táto veta jej ešte dlho znie v hlave. Naozaj? Veď ani nevie variť. Absolútne netuší, ako by mala byť dobrou mamou. Vie, čo ona ako dcéra očakáva od svojej mamy, ale nemá poňatia, či by to dokázala.

„Si si tým istý?" opýtala sa ho neskôr, keď už dojedli.

„Prosím?"

„Či si si istý tým, že by zo mňa bola dobrá mama?"

„Som."

„Prečo?"

„Ja neviem. Proste to tak cítim."

„Nie vždy stačí cítiť. A už vôbec nie, ak ide o vec, ktorá je na celý život."

„Práve vtedy sa má rozhodovať srdcom a nie rozumom."

„S tým nesúhlasím."

„Ale je to tak. Rozum nám totižto veľakrát káže ísť iným smerom, ako to v skutočnosti chceme. My ho počúvneme, rozum, a potom to celý život ľutujeme. Bolí nás to. Naproti tomu, ak sa rozhodneme podľa srdca a potom je to v živote ťažké, možno nás aj napadne, že by to mohlo byť ináč, ale sme šťastní."

„Vieš, že máš možno aj pravdu? Ale stále neviem, ako by som žila sama s dieťaťom. S tým debilom žiť nechcem. To by bolo nasilu. Rozišiel sa so mnou a nemôžem ho teraz nahnať do manželstva. Neviem ani len to, ako to mám povedať rodičom. Možno im to nepoviem. Budem ticho, kým to nezačne byť vidieť."

„Aj to je možnosť. No nemyslím si, že práve najšťastnejšia. Ak im to povieš teraz, možno spolu prídete na nejaké riešenie a možno to ani nakoniec nebude ten potrat."

„Ale bojím sa im ukázať na oči."

„Viem síce, že takéto veci by sa nemali hovoriť do telefónu, no čo ak by sme im zavolali. Teda zavolám im ja, ak sa bojíš. A poviem im, aká je situácia, a že sa vrátiš až zajtra ráno, nech si to nechajú prejsť hlavou. Budeme spať tu. To im prirodzene neprezradím. Určite by sa sem dotrepali, aby nám obom vynadali. Tebe za to, že si tehotná a mne za to, že ... Nejaký dôvod by si určite našli. Do rána im snáď hlava vychladne. A keď nie, tak si zbalíš veci a pôjdeš ku nám. Vzal by som ťa so sebou do Blavy, ale ešte si nedomaturovala."

„To nie je zlé."

Aj tak urobili. Tomáš zavolal Lauriných rodičov. Povedal im, že Laura je tehotná, no skôr, ako to stihla oznámiť budúcemu otcovi, ten sa s ňou rozišiel pre inú. A chcela by ich poprosiť, aby jej pomohli, jednak rozhodnúť sa, čo má robiť, a aj ju podporiť v jej rozhodnutí. Teraz prenocujú inde. Kde, to im nepovie, ale nemusia sa báť, je to bezpečné, pohodlné a zdravotne nezávadné. Aby si to celé nechali prejsť hlavou. Vrátia sa zajtra doobeda.

Rozprávali sa dlho do noci. Nie o Laurinom tehotenstve. To nie. Veď na tento výlet išli kvôli tomu, aby sa odreagovali. Tak sa odreagovávali pri klasických témach ako počasie, šport, hudba, spomienky... Hlavne spomienky. Spomínali na detstvo. Mali úžasné detstvo. Bezstarostné, hravé, plné slnečných dní, prežité v kruhu rodinného krbu.

Už dlho bola tma a oheň vyhasol pred vyše hodinou. Zostalo im chladno a tak išli do chatky. Nebola uspôsobená na prenocovávanie, ale bola tu váľanda a stará ruská posteľ. Ľahli si spať, no ani jeden z nich nedokázal oka zažmúriť. Po polhodine márnej snahy sa Tomáš opýtal: „Laura? Spíš?"

„Nie. Som hore. Nedá sa mi zaspať," odpovedala mu.

„Čo myslíš? Ako sa zajtra budú správať tvoji rodičia?"

„Netuším. Ale bojím sa. Keby som tak vedela, čo robiť," odvetila, pričom sa jej triasol hlas a slzy mala na krajíčku.

„Mohol by som ti nejako pomôcť?"

„Povedz mi to ešte raz, prosím!"

„Čo?"

„Znovu mi prosím povedz, že by som bola dobrá mama."

„Nie BOLA BY SI. Ty BUDEŠ dobrá mama."

„Tomáš?"

„Áno?"

„Prečo veríš v Boha? Čo ti to dáva? Čo z toho máš?"

„Radosť a pokoj."

„Nerozumiem."

„Zle sa to vysvetľuje."

„Aj tak to skús."

„Tak to skúsim na príklade. V skúškovom období sa všetci trasú od strachu a sú nervózni. Keď však veríš v Boha, nemusíš byť. Vieš, že v živote ide o viac ako o to, či spravíš alebo nespravíš skúšku. V živote totiž ide o život. Si pokojná. Máš pokoj."

„Asi na tom niečo bude. Keď sme tento týždeň mali písomné maturity, všetci sme sa triasli a snažili sme sa na poslednú chvíľu napchať do hláv čo najviac informácií. Jedna spolužiačka len tak sedela a dokonca si pospevovala. Pritom nie je práve najlepšia žiačka."

„No vidíš!"

„A čo radosť?"

„Radosť? Tá ide ruka v ruke s pokojom. Sama si práve povedala, že tá tvoja spolužiačka si spievala."

„A to je všetko?"

„Prirodzene nie. Je toho omnoho, omnoho viac."

„Čo všetko musíš robiť preto, aby si niečo od Boha dostal? Ak teda naozaj existuje."

„Treba veriť, že existuje a potom už len prosiť."

„Aj ty ho o niečo prosíš?"

„Hej."

„A dal ti to?"

„Dal. Ibaže nie všetko a nie tak, ako som si to predstavoval. Ale treba si uvedomiť, že Boh nie je oslíček otras sa. Nie je automat, že by si vhodila prosbu a dostaneš čo žiadaš. Dá ti len to, čo uzná za vhodné. Len to, čo ti pomôže na ceste za spásou."

„A existuje?"

„Ja verím tomu, že áno."

„Ja tomu neverím. Keby existoval, nebola by som v takejto šlamastike. Nedopustil by to."

„On ťa nenútil spať s tým chalanom. Predpokladám, že ťa nikto nenútil. Bolo to tvoje rozhodnutie. Alebo sa mýlim?"

Pokrútila hlavou: „Nemýliš."

Nevedel ako má reagovať. Nechce jej robiť výčitky. Dnes to už raz urobil a okrem toho mala pravdu, keď mu pripomenula, že on tiež nedržal celibát. Nemá najmenšie právo čokoľvek jej vyčítať. V tomto prípade nemá absolútne žiadne práva. Je bezprávny. Má len povinnosti vyplývajúce z viery v Boha. Musí jej pomôcť najviac, ako môže. Musí stáť pri nej. Musí ju podporovať. Musí sa za ňu modliť. Nič nesmie a všetko musí. Stal sa otrokom priateľstva. Hovoriacim nástrojom. Nemá práva, len povinnosti vyplývajúce z viery. Keby neveril, bolo by to jednoduchšie. Mohol by ju odsúdiť. Nemusel by jej pomáhať. Poradil by jej, aby si to nechala vziať. Aby si neničila život. Veď Laura je prakticky ešte dieťa. Ani on nie je dospelý. Sú mladí. Mali by si užívať život. Vychutnávať ho všetkými zmyslami. Mali by sa pozerať do slnka bez strachu, že si spália zrak. Mali by načúvať svetu bez strachu, že by ich pohltil. Mali by privoňať ku každému dobrodružstvu bez strachu, že sa tým skončí ich život. Mali by sa dotknúť všetkého. Teplého i studeného, mäkkého i tvrdého. Mali by pod rukami cítiť každú kvetinu, každý strom, každé zviera. Mali by sa dotknúť každého človeka bez strachu, že život im pod oko namaľuje monokel. Ale musí riešiť problém. Jej problém. Laura má problém a on ho musí riešiť. Možno by sa mohol zachovať podľa hesla: čo ťa nepáli nehas. Svedomie mu to však nedovolí. Musí jej pomôcť. Nevie ako, ale musí. Má ju predsa rád. Laura mu je ako sestra. Vyrastali spolu odmalička. Vždy si všetko hovorili. Trávili spolu víkendy a dovolenky. Chodili spolu na výlety. On pomáhal jej a ona pomáhala jemu. Laura je jeho sestra.

Po týchto úvahách sa jej spýtal: „Môžem sa za teba pomodliť?"

„Neverím v Boha. Nemyslím si, že to bude mať nejaký efekt. Nepomôže to. Na druhú stranu to ani neuškodí."

„To znamená...."

„To znamená, že ak chceš, tak sa za mňa môžeš pomodliť. Ak ti to urobí radosť..."

„Urobí."

Tomáš vstal z ruskej postele a kľakol si k váľande, na ktorej ležala. Prežehnal sa a chytil ju za ruku ako prejav spolupatričnosti. Začal sa modliť: „Pane! Ty si nám dal život. Dal si ho mne a aj Laure. Teraz si sa rozhodol dať život prostredníctvom nej aj ďalšiemu človeku. Ja som len malý a nepoznám Tvoje cesty. Nevidím do budúcnosti. Ale verím Ti. Verím, že to má zmysel, aj keď nám sa teraz zdá, že je to zlé. Ty to dokážeš doviesť do dobrého konca a určite tak aj učiníš.

Chcem sa Ti poďakovať za Lauru. Je to úžasné dievča a je mi ako sestra. Preto nerád vidím ako trpí. No chválim Ťa za jej utrpenie. Veď zlato čistia v ohni a ona je zlatom pre tento svet, zatiaľ čo skúška, ktorú si na ňu dopustil je ohňom, ktorý ju má priviesť k rýdzosti."

Laura sa rozplakala. Netušila prečo. Aká tajomná sila ju to núti plakať? Čo spôsobuje, že sa jej tisnú slzy do očí? Nevie. Hoci nechce plakať, nedokáže to zastaviť. Vlastne ani nechce. Čosi jej vraví, že to potrebuje. Potrebuje sa vyplakať. Vypustiť to, čo v sebe dusila už mesiac. Na lícach cíti horúce slzy a trasie sa. Tomášovu ruku drží z celej sily. Prečo to hovorí? Vždy si myslela, že modliť sa znamená odrecitovať nejaké básničky, či čo to tí kresťania majú. A Tomáš? Povedal jej, že sa za ňu pomodlí. No znie to, akoby sa s Bohom rozprával. Zdá sa, že ho berie ako rovnocenného človeka. Toto je modlitba? A okrem toho. Čo to má znamenať vďaka za Lauru? Prečo mu za ňu ďakuje? Nechápe. A už vôbec nie tomu, prečo ďakuje aj za utrpenie. Utrpenie je v jej očiach niečo zlé. Za zlé sa neďakuje. Ak tak nadáva, no rozhodne neďakuje. A to, že je zlatom pre tento svet? Má to brať vážne? Je vzácna ako zlato? Túži svet po nej ako po zlate? Nevie. Len plače. Potrebuje plakať. Potrebuje spať. Potrebuje zabudnúť. Potrebuje nemyslieť.

„Pane, chcem Ťa chváliť za to, že Tvoje cesty sú nevyspytateľné," pokračuje Tomáš v modlitbe: „chcem Ťa za to chváliť, lebo keby sme vedeli čo nás čaká, nudili by sme sa v živote. Drahý Pane, slovami piesne, vznešený a tak jemný len ty vieš ku nám byť. Buď prosím jemný k Laure. Daj jej pocítiť Tvoju lásku, daj nech vie, že aj keby ju všetci zavrhli, ty ju budeš mať vždy rád. Daj sa jej prosím spoznať, Pane. Daj jej uvedomiť si, že Ty ju neodsudzuješ.

Daj jej to pocítiť prostredníctvom Tvojho Svätého Ducha. Naplň ju celú a prenikni aj to dieťatko čo nosí pod srdcom svojim Duchom Svätým. Daj jej milosť dobrého života, nech jej Duch Svätý pošepne, akú cenu má pre Teba život, aj ten nenarodený. Nech sa presvedčí o tom, že by naozaj bola dobrou matkou.

Takou dobrou ako bola a aj je Tvoja matka Mária. Tvoja, moja a aj jej. Amen."

Opäť sa prežehnal. V chatke bola tma a tak Tomáš svoju priateľku nevidel. Len počul ako plače a cítil ako tuho ho drží za ruku. Držala mu ju celkom pri tvári a cítil, ako mu po chrbte ruky tečú horúce Laurine slzy. Cítil, ako sa trasie. Vlastne ani tak necítil, ako to tušil. Vedel to napriek tomu, že ju nevidel. Bolo mu jej ľúto. Ešte nikdy ju nevidel v takomto stave. Vždy ju videl len šťastnú, vždy ju vnímal ako bezstarostné dieťa. Teraz však kľačal pri zúfalej žene. Aj jemu sa zrazu chcelo plakať. No nemôže. Musí byť silný. Laura teraz potrebuje mať pri sebe niekoho silného, niekoho o koho sa môže oprieť. Ak by sa rozplakal... Nie! Musí ostať silný. Laura ho potrebuje. Na druhú stranu sa pred chvíľou modlil, aby jej dal Pán pocítiť svoju jemnosť. Určite to potrebuje. Mal by jej dať najavo, že aj on ju má rád. Akoby ju nemal. Je mu takmer ako sestra. Pohladkal ju po vlasoch. Jemne a opatrne. V tme nič nevidel.

Laura ucítila Tomášov dotyk. Bolo to dobré. Potrebovala to. A stále potrebuje. Práve teraz potrebuje cítiť, že ju má niekto rád. Potrebuje to cítiť ako nikdy predtým. Potrebuje oporu. Ináč sa zrúti. Celý svet sa pre ňu zrúti. Hodila sa mu okolo krku. Silno ho objala. Plakala mu na ramene. Na silnom mužskom ramene. Bolo to rameno priateľa. Ozajstného priateľa. Nie takého, ktorý sa ozve, len keď niečo potrebuje. Tomášovo rameno bolo bratské. A bolo z neho cítiť, že mu na nej záleží.

„Len si poplač," povedal jej: „plač je kúpeľom pre dušu. Všetko vyplaví. Plač."

Plakala ešte hodnú dobu. Keď už nemala slzy a ani silu plakať, keď už bola totálne vyšťavená a unavená, keď už na nič nemyslela, potichu, sotva ju bolo počuť povedala: „Tomáš! Prosím ťa! Naozaj ťa veľmi prosím nenechaj ma v štichu! Pomôž mi!"

„Samozrejme Laura! Samozrejme, že ti pomôžem. Urobím pre teba všetko, čo bude v mojich silách."

„Naozaj? Môžem sa na teba spoľahnúť? Môžem ti veriť? Prosím! Povedz, že môžem."

„Áno Laura! Môžeš mi veriť. Záleží mi na tebe."

„To som rada. A chcela by som ťa ešte o niečo poprosiť."

„O čo?"

Nevedela, či to má vyrieknuť: „Rozprávaj mi o Bohu. Neviem síce, či existuje, či to nie sú len rozprávky. No v mojej situácii je to lepšie ako nerobiť nič."

Tomáš zostal zaskočený. Čakal čokoľvek, ale týmto ho naozaj prekvapila. Nevedel, čo jej má povedať. Netušil, kde má začať. Boh je veľký. Ako jej má o ňom rozprávať? Chce, aby ho spoznala, veď sa za to modlil, no prekvapilo ho, že on, ktorý verí sotva rok, on sám má ďalej odovzdávať vieru. On má byť nástrojom v Božích rukách. Kde začať? Ani on nevie všetko. Zďaleka nevie všetko. „Dobre!" začne nakoniec: „Poviem ti o Bohu to, čo najviac zapôsobilo na mňa. Ale nie teraz. Je veľa hodín a mali by sme spať. Lebo sa zajtra nezobudíme ani na obed a rodičia sa budú báť."

„Máš pravdu," odpovedala: „poďme spať! Som unavená. Len ťa prosím, drž ma v noci za ruku. Nechcem zostať sama. Bojím sa samoty."

„Dobre!"

Tomáš si prisunul ruskú posteľ bližšie k váľande, na ktorej spola Laura a podal jej ruku. V krátkom momente obaja tvrdo zaspali. Boli vysilení a unavení. Zmohla ich dlhá túra, veľký posun, ktorý v ich životoch nastal za tak krátku dobu, zmoril ich fakt, že je neskorá noc a aj plač. V poslednej hodine vynaložili viac sily, ako za celý deň. Spali. Spánok a sen bol v noci celým ich svetom.

Keď sa na druhý deň zobudili, najprv nevedeli kde sú. Ani prečo sú niekde inde, akoby mali byť. Po prvotnom šoku z nezvyčajnej situácie sa však rýchlo spamätali a aj rozpamätali čo sa stalo.

„Koľko je hodín?" pýta sa Laura.

„Pod desiatej."

„Mali by sme ísť domov."

„Už vieš čo povieš rodičom?"

Pokrútila hlavou: „Nemám šajnu. Budem rozmýšľať cestou. Hm. Vlastne ani nebudem musieť. Len čo sa zjavím vo dverách, naši spustia krik a nekonečné prednášky."

„Asi máš recht. Poď! Pôjdeme."

Vstali. Zbalili batohy, zamkli chatku a vysadli na bicykle. Bolo príjemne sviežo, no keďže v noci málo spali, bola im trochu zima. Oskar svietil zubato a vial vánok, ktorého sila rástla tým väčšmi, čím rýchlejšie išli. Keď im vzduch obtekal okolo uší, nepočuli nič iné. Nepočuli spev vtáčikov. Len svišť vetra. Ale neponáhľali sa. Vôbec nešli rýchlo. Možno to bol strach z toho, čo ich čaká, keď prídu k Lauriným rodičom, možno strach z toho, že by na ostrých kameňoch, ktorými bola cesta vysypaná, mohli spadnúť a ublížiť si a možno to bola únava, čo ich nútila ísť pomaly a opatrne. Nevedno.

Prišli pred panelák. Laura vytiahla kľúče z batohu a odomkla vchodové dvere. „Nechajme bicykle tu," hovorí: „pre každý prípad. Čo ak s nami vyrazia dvere?"

„Nevyrazia," upokojuje ju Tomáš.

Vošli do bytu. Laura inštinktívne chytila Tomáša za ruku. „Ahoj!" hovorí.

Z kuchyne sa ozve otec: „Ahoj!" Pozdravil ju celkom veselým hlasom. Akoby sa nič nestalo, akoby o ničom nevedel. „To sa vám teda podarilo," hovorí: „na moment som vám dokonca naletel. Tento prvoaprílový žart sa vám teda vydaril. Len ste nám mohli povedať, kde spíte. Mali sme strach."

Teraz už Laura chápala otcov bezstarostný tón. Neveril jej. Myslel si, že to celé je vtip. Je však smutné, že nebol. Prišla za ním do kuchyne, pričom sa ešte stále držala Tomáša. „Kde je mama?" pýta sa otca.

„Išla do pivnice. O chvíľu je späť."

„Tak na ňu počkáme."

Pán Poručný sa díva na svoju dcéru, krúti hlavou a sám sebe sa smeje, ako mohol naletieť na tento vtip. Uznáva však, že im vyšiel. Laurina mama vošla do bytu. Keď ich videla sedieť v kuchyni hovorí: „No konečne ste doma. Nie ste hladní? Čo si dáte?"

„Mami, posaď sa prosím," hovorí Laura: „musím vám niečo povedať." Povedala to vážne, hlas mala pevný. Keď už všetci sedeli hovorí: „Som tehotná."

„To si nám povedala už včera. Bol to dobrý vtip. Vydaril sa ti," povedal otec.

Laura mu skočila do reči: „Ja nevtipkujem. Je to pravda. Naozaj som tehotná." V miestnosti zavládlo ticho.

Až doteraz pani Poručná nič nevravela. „Si si tým istá?" pýta sa.

Laura pokývala hlavou: „Som."

„A bola si už u doktora?"

„Ešte nie."

„Tak ako to môžeš vedieť?" opýtala sa svojej dcéry.

„Už mesiac som to nedostala."

„To nič neznamená," reaguje Laurin otec.

„No, keď sme sa s Ondrejom milovali," hanbila sa, že to musí povedať, hovorí svojim rodičom o svojom intímnom živote, nikdy sa necítila trápnejšie: „praskla nám ochrana."

Pani Poručná sa po chvíľke zamyslenia ozvala: „Tak to by už mohlo niečo znamenať. Ale len mohlo. Hneď zajtra pôjdeme k doktorke. Nech ťa vyšetrí a povie, či si naozaj tehotná."

Pre Lauriných rodičov to bolo hrozné. Ich malé dievčatko už nie je dievčatko a o pár mesiacov možno bude sama mamou. Možno. Vždy je tu istá nádej, že to nič neznamená, ale je strašne malá. Priam mizivá.

„Ak tehotná nie si," hovorí Laure jej mama: „tak budeš do budúcna vedieť, že nemáš hneď s každým liezť do postele." Nevyčítala jej, že sa s Ondrejom milovali. To vôbec nie. Len chce, aby si nabudúce dala lepší pozor, s kým sa bude milovať. Nech toho človeka najprv poriadne spozná a uistí sa, že ju miluje a v prípade, že otehotnie, by si ju vzal. Ondrej by to zjavne neurobil. A ak aj hej, určite by jej to vyčítal.

„A ak tehotná som? Čo budeme robiť potom?" pýta sa Laura.

Odpoveď dostane od svojho otca: „To budeme riešiť potom."

Na druhý deň naozaj išla ku gynekologičke. Jej mama sa poznala so sestričkou, a tak ju zobrali bez objednania. Len musela čakať. Čakala dlho. Od ôsmej ráno až do jedenástej. Tri hodiny príšerného utrpenia. Za tie tri hodiny videla rôzne ženy. Staršie dámy, ktoré prišli na preventívku, matky so svojimi dospievajúcimi dcérami a vysmiate tehotné ženy. Až príšerne jej udieralo do očí ich šťastie. Bolo až príliš jasné, že sa tešia na svoje bábätká. Maličké ružovučké bábätká. Predstavuje si s akou radosťou a šťastím si ich privinú na srdce potom, ako ich privedú na svet. Predstavuje si, ako to urobí ona sama. Jej dieťatko. Len jej. Nikoho iného. Bude ho mať rada bez ohľadu na to, či to bude dievča či chlapec. To bábätko bude jej. Ona bude jeho mama a bude ho milovať z celej duše. Áno bude ho milovať.

Sestrička ju zavolala dnu do ordinácie. Už nemala strach z toho čo bude, ak je tehotná. Vedela, že bude milovať svoje dieťa, a že bude dobrou mamou. Lekárka urobila potrebné vyšetrenia a Laura išla domov.

Cestou telefonovala Tomášovi, ktorý sa vrátil späť do Bratislavy.

„Áno Laura?" ozval sa jej Tomáš.

„Ahoj Tomáš! Neruším?"

„Nie. Práve idem z obedu. Potrebuješ niečo?"

„Len som ti chcela povedať, že to dieťa si nechám."

„Takže si naozaj tehotná?"

„To ešte neviem. Zajtra mám zavolať za výsledky."

„Potom mi daj vedieť."

„Samozrejme."

„Ale som rád, že si sa tak rozhodla."

„Je to tvoja zásluha. Vďaka za pomoc a podporu."

„Nemáš za čo."

„Aj tak ďakujem. Maj sa pekne!"

„Aj ty!"

„Ahoj!"

„Ahoj!"

Na druhý deň zavolala Laura do ordinácie. Telefón jej zdvihla sestrička a podala jej pani doktorku: „Slečna Poručná? Mám vaše výsledky pred sebou. Sú negatívne. Môžete byť spokojná."

Môže byť spokojná? Ako môže byť spokojná!? To dieťatko chcela. Síce len posledných dvadsaťštyri hodín, no túžila po ňom. Už aj vymyslela mená. Ak by to bolo dievčatko, volalo by sa Alenka a chlapček by mal meno Michal. Výsledky sú negatívne. Má byť spokojná.