Niekedy plyšová opica nestačí

- Myslíte si, že som monštrum?

- Úprimne? ... Áno, Daniel. Podľa mňa ste monštrum.   

- Právom si to o mne myslíte... vyvraždil som svoju rodinu. Nečakám pochopenie a už vôbec nie odpustenie.

- Prečo ste to spravili?

- Pretože by som tam zomrel.

- Nič vám nechýbalo... mali ste ženu, dieťa, pekný veľký dom...

- To som mal... mal. Je to také zvláštne nenájsť šťastie v tom, čo sa za šťastie považuje?

- Ale... mohli ste ich jednoducho opustiť... nie zabíjať. Prečo ste ich iba neopustili?

Pred novinárom sedel priemerne veľký muž,  mal niečo  po tridsiatke. Taký ten domáci kancelársky typ. Pri tejto otázke sa mu  zaiskrilo v očiach, no neodpovedal.

- Myslím, že sa od vás očakáva ľútosť... pociťujete ju?

- Prečo by som ju mal cítiť? Kvôli iným? Aj tak mi nikdy nikto neodpustí.

- Vy si odpustíte?

- Ja? ... Viete, ako povedala jedna hrdinka z filmu Hodiny - tam to bola smrť, ja som si zvolila život.

- Ale ona iba opustila rodinu... vy ste ich zabili. Svoju manželku a svojho syna. Prečo ste ich aj vy jednoducho neopustili?

- Pretože...

***

Už bol večer, keď Daniel vošiel do svojho domu. Najprv zašiel do kuchyne, kde sa napil. Potom zamieril do svojej pracovne. Z hornej skrinky vytiahol zbraň. Poťažkal ju v ruke, opatrne prešiel po jej tvaroch a nabil.

Pomaly kráčal k posteli svojej manželky. Pohladil ju po vlasoch  a strelil jej guľku priamo do hlavy.

V detskej izbe sa objavilo svetlo. Daniel vyšiel zo spálne. Pozeral sa na svojho 10-ročného syna.

- Všetko bude v poriadku.

Ako to dopovedal, zatvoril za sebou dvere.

Danielova susedka z domu oproti sa chystala spať. Neprekvapilo ju, že sa jej sused vracia neskoro večer. Vždy pracoval do noci. Pokojne si ľahla. Neubehlo ani 10 minút, keď počula prvý výstrel. Vyskočila z postele a pozerala sa z okna. Keď si myslela, že sa jej to iba zdalo, tak začula ďalšie dva. Vytiahla mobil a zavolala na políciu.

***

- Je ti niečo? - spýtala sa Tereza svojho manžela.

- Nie... nie je.

- V poslednej dobe si duchom neprítomný.

- ... to je prácou.

- Problémy?

- Áno... presne tak.

- Aj malý si  všimol, že s tebou niečo je. Včera sa ma na to pýtal.

- Neviem, čo robíte, nič mi nie je. Som úplne v poriadku.

- Ok... kedy sa vrátiš domov?

- Dnes asi dosť neskoro. Asi až večer.

- Fajn...

Tereza  robila palacinky, zatiaľ čo sa Daniel chystal zobudiť syna. Vyšiel po schodoch, no nedokázal vojsť do izby. Vybehol z domu k svojmu autu.

***

Pracoval ako veterinár. Vždy mal rád zvieratá a pomáhať im ho aj celkom napĺňalo. Dnes sa chystal iba vykastrovať psa a potom si zájsť na obed, túlať sa mestom alebo niečo podobné.

Zašiel do malého obchodu s hudobninami. Prezeral si všetky nástroje, dotýkal sa ich. Pravda je, že sa nikdy nenaučil na nič hrať. V jedenástich pol roka chodil na harmoniku.

V obchode ho najviac fascinovala gitara. Hanbil sa niečo si zabrnkať, a tak na ňu iba pozeral.

- Nechcete si ju vyskúšať?

- Nie... nie, ďakujem.

- Vy neviete hrať, však?

- Neviem...

- To nevadí... je to dobrá gitara. Pokiaľ nechcete hrať profesionálne, tak by mala stačiť pokojne aj na celý život.

- Beriem ju.

Daniel si opatrne uložil gitaru do kufra. Rozhliadol sa, či sa niekto nepozerá... Otvoril veko a nesmelo si zabrnkal na pár strún. V podzemnej garáži sa to pekne ozývalo.

***

Pred troma mesiacmi

Daniel a Tereza spolu pozerali film - Hodiny. Manželka vedľa neho v primeraných intervaloch zívala , zatiaľ čo muž bol do neho skutočne vtiahnutý.

/Najprv jedna... po nej druhá a keď sa vám podarí ich prežiť, čakajú vás ďalšie... hodiny/

- Teba ten film akosi berie... čo sa ti na ňom tak páči? - pobavene sa spýtala Tereza.

- Ja ani neviem... asi atmosféra tej ubíjajúcej každodennosti.

- Snáď nás neplánuješ opustiť. Dám si na teba pozor.

Daniel sa pozeral do zeme.

- Bože... myslela som to ako vtip. Viem, že by si nám nič také nespravil. Si skvelý muž.

Pobozkala ho na čelo.

***

Tereza, Daniel a ich syn sa prechádzali v pavilóne opíc. Popíjali chladené nápoje, prezerali si zvieratá.  Hlava rodiny, ako veterinár mal samozrejme extra komentáre ku každému zvieraťu. Bavilo ho poúčať svojho syna. Zatiaľ je jeho vzor. Hneď ako nastúpi puberta začne ho nenávidieť - kolobeh nezastaví.

So ženou sa držali za ruky, sem-tam sa nežne pobozkali.

- Oci, že si kúpime opicu?

- Hneď po slonovi a žirafe. - odpovedal.

Do rozhovoru sa zapojila aj žena.

- Ale samozrejme, otecko ti opicu kúpi. Ale iba plyšovú.

- To nie je fér... všetci kamaráti už opice majú.

- Napríklad?

- Ehm... nepoviem.

Tereza a Daniel sa na seba s pobavením pozreli, pevnejšie sa chytili za ruky a...

***

-  Ale ona iba opustila rodinu... vy ste ich zabil. Svoju manželku a svojho syna. Prečo ste ich aj vy jednoducho neopustili?

- Pretože...

- Áno?

- Nechcel som aby trpeli.