Tesné manévre

Až kým sa neozval naliehavý hlas letového veliteľa, Tom si myslel, že pôjde o ďalší rutinný let k blízkozemnému asteroidu. Jeho úlohou malo byť zhodenie dvoch zrkadiel, ktoré poslúžia ako odrážače laserových lúčov. To umožní merať parametre dráhy nebezpečného telesa s presnosťou na centimetre. Bol už tri dni na ceste, riadny kus za dráhou Mesiaca, keď bolo zrazu všetko inak.

Pritom misia mala patriť k jednoduchším, monitorovacím. Globálne otepľovanie prinútilo ľudstvo prijať ďalekosiahle opatrenia. Najprv bol zamietnutý návrh vypustiť vysoko do atmosféry cloniace plyny, z obáv pred nevratnými zmenami. Potom sa rozvojové krajiny postavili proti návrhu vyslať do Lagrangeovho bodu medzi Zem a Slnko cloniace sondy, zo strachu pred poklesom úrody. A tak sa napokon podarilo presadiť len najnáročnejší návrh, ktorý hral na dlhodobú perspektívu. Postupne oddialiť Zem od Slnka, ako keď človek cúvne pred príliš blčiacim táborákom. A dosiahnuť to pomocou blízkozemných asteroidov.

„Tom, ihneď zapni hlavné motory, plný ťah smerom k Slnku! Presné súradnice posielame.“

Tom bol dobre vycvičený astronaut, podľa tónu v hlase vedel, že treba najprv konať a čas na otázky nastane neskôr. Tak rýchlo, ako mu to stav beztiaže umožňoval, sa pritiahol do kresla. Jednou rukou už spustil štartovaciu sekvenciu a druhou si zapínal pás. Len čo zrevali hlavné motory, Toma vtlačilo do kresla. Hlavou mu vírilo množstvo otázok. Čo sa deje? Bol na kolíznom kurze s nejakým menším telesom? Alebo treba niečo rýchlo vykonať v zadanom smere? Ale čo také, veď tam je len vesmírne prázdno.

„Nechaj motory spotrebovať všetko palivo okrem rezervy. Kurz nezmenený, neskôr doladíme.“

Tak to je ešte väčší prúser, než odhadoval. Po troch minútach motory stíchli. Takmer bez paliva sa hnal preč od rodnej planéty a bolo jasné, že vlastnými prostriedkami sa už nedokáže vrátiť.

Blízkozemné asteroidy boli predtým len nebezpečím, ktoré ohrozovalo život na Zemi. Ako Tunguzský meteorit, či planétka, ktorá vyhubila dinosaury. Teraz si ich však ľudstvo zapriahlo do svojich služieb. Pri tesných, cielených obletoch Zeme zo správnej strany sa vždy časť hybností oboch telies vymení. Asteroid potom letí oveľa bližšie k Slnku a Zem sa od neho naopak o pár metrov vzdiali. Niekto vyrátal, do akej oblasti treba tieto balvany nasmerovávať a nazval ju Knazhkov koridor. Vraj to mal byť nejaký fór, odkaz na akúsi zabudnutú udalosť pozemských dejín.

Technicky išlo o to, že ak asteroid preletí priďaleko od Zeme, jeho efekt bude zanedbateľný. Ale ak príliš blízko, mohol by vstúpiť do atmosféry a liek by sa ukázal horší, než choroba. Keďže asteroidy sú pomerne malé, treba ich niekoľko ročne, aby vznikol zmysluplný efekt pre Zem.

„Mohli by ste mi konečne povedať, čo sa vlastne deje,“ nevydržal to už Tom. Asi o desať sekúnd dostal odpoveď. Nie, že by veliteľ váhal. Toľko to trvalo rádiovým vlnám.

„Jasné. Naše robotické prehliadky oblohy objavili nový asteroid na kolíznom kurze k Zemi. Asi 60 metrov priemer. Zbadali sme ho tak neskoro, lebo má nízke albedo a letí zo slepého uhla.“

To znamenalo že teleso je veľmi tmavé, teda odráža málo svetla a prilieta v smere takmer od Slnka, kam sa ani výkonné ďalekohľady na obežnej dráhe nemôžu dívať.

No dobre, ale čo očakávajú od neho? Nie je žiaden Bruce Willis, nemá so sebou termojadrovú bombu. To má doňho naraziť ako kamikadze? Normálne sa na potrebné drobné zmeny kurzu asteroidov využíva veľmi jemný Jarkovského efekt. Časti povrchu telesa sa posypú vhodným materiálom – svetlým alebo tmavým. Slnko ich potom rôzne nahrieva, tmavšie sú teplejšie a odparuje sa z nich viac prachových častíc. Tie zasa pomaly, reaktívne smerujú veľký balvan želaným smerom a po niekoľkých obehoch Slnka križuje dráhu Zeme s plánovaným efektom. A predtým sa to veľmi presne premeriava. Na niečo tak filigránske teraz nie je čas.

„Žiadny strach, Európska vesmírna agentúra mala našťastie na kozmodróme takmer pripravenú Arianne šesťku s nákladom pre vesmírnu stanicu. Rýchlo vyhodili zbytočnosti aby ju odľahčili a posielajú ti palivo pre spiatočku, vodu a potraviny. Pred hodinou štartovala.“

To už je lepšie, ešte ho neodpísali.

„No fajn, ale aký je plán, čo môžem urobiť?“

„Ten asteroid má len tesne štrajchnúť atmosféru Zeme, stačí malá zmena smeru aby do nej nevstúpil. Použijeme ten istý trik, akým vzďalujeme Zem pomocou malých telies. Len teraz bude malým telesom tvoja loď a veľkým asteroid. Vykonáš tesný oblet a trochu ho vychýliš. Naše simulácie vravia, že prelet štyri metre nad povrchom bude stačiť.“

„Pri rozdielovej rýchlosti skoro 20 km za sekundu?! To bude veselé.“ Ale nie nemožné, pomyslel si. Závisí od členitosti povrchu asteroidu.

„A keď už tam budeš, skús zhodiť zrkadlá, nech máme presné údaje po zmene“.

O ďalšie tri dni Tom vykonal posledné korekcie dráhy a bolo to tu. Prehrmel tesne nad povrchom telesa, našťastie bol prachovitý a plochý, len s malými skalkami. Neskôr zistili, že najviac sa priblížil asi na 3 a pol metra. Zrkadlá sa žiaľ obe rozbili. Neostávalo iné, len čakať. Na Zemi nikto nevyvolával paniku ani neopúšťal prímorské oblasti. Ľudia si už zvykli na presnosť simulácií. O pár dní asteroid preletel tesne nad hranicou atmosféry, trochu sa ohrial pár jej odrazenými molekulami a odletel. Pritom posunul Zem o kúsok ďalej od Slnka a predĺžil rok o ďalšie milisekundy.

O nejakých desať dní sa Tom úspešne spojil s európskou zásobovacou loďou, prečapoval palivo a znova spustil motory. Už vedel, že sa vráti a potom ho čaká kopa patetických rečí i potriasanie rúk s množstvom prezidentov a generálnych tajomníkov.

Nemal politikov rád, ale nič nie je dokonalé, každá práca má aj horšie stránky.