SÚRODENCI 1/5

Práve vtedy, keď sa to udialo, nastal ten najpodivnejší apríl s počasím najpremenlivejším, aké si kto za posledné roky pamätal. Ak by skutočne platilo, že počasie ovplyvňuje výkyvy ľudských nálad, či pocitov, boli by celkom bez viny. Len pred týždňom bolo typické jarné teplé počasie, potom niekoľko dní pršalo, za toho dňa doslova mrzlo.

Klub, ktorý sa volal Hysterikal bol plný, možno aj preto, že bol pomenší. Šestnásťročná Lynne sa oprela o barový pult pri chodbe s úzkymi schodmi vedúcimi hore von z klubu a zobrala si pristavený pohár s džúsom a vodkou. Cítila sa pripitá, koniec koncov tiahlo už na pol dvanástu v noci a zábava sa dosť dobre rozbiehala. Otocila sa a úzkou chodbou sa predierala cez ľudí, ohlušená technom, ale s výrazom spokojnosti. To bol jej nápad zorganizovať mladšiemu bratovi Rogerovi oslavu narodenín práve tu. Bola hrdá. Hysterikal bol jej klub.

Bol podivný a vlastne dosť depresívny, lenže ona bola depresívnou a temnou osobou, preto jej nadmieru vyhovoval. Vraj bol bývalým proti náletovým krytom, čomu verila. Strop bol nízky, bol podzemný, teda žiadne okná. Bol tvorený niekoľkými na seba napojenými malými miestnosťami. Steny boli pomaľované chmúrnymi abstraktnými výjavmi a celé to pôsobilo az klaustrofobicky. Mala priateľa, volal sa Dexter, bol klaustrofobik a nebol schopný sem chodiť.

Lynne prešla niekoľko miestností, až zastala v poslednej, keď sa zlozili práve oni. Za okrúhlym stolom sedel hnedooký chlapec, ktorého tmavo gaštanové vlasy boli po stranách krátke, ale hore dlhšie a zgelované dohora. Jeho pery boli úplne ako jej pery. Bol to Roger. Neobvykle živo konverzoval s dievčaťom so zvlnenými sýto ryšavými vlasmi. Jej priateľka Esther. Lynne zostala opretá o stenu s obvyklým, trocha arogantným výrazom, ho sledovala a upíjala z pohára.

Pri stole sedelo ešte asi šesť ľudí, jeho priatelia a okolo sa tmolili ďalší, čo boli jej a Tristanovi priatelia. Bavili sa skvelo. A na stole uz bol hrozný neporiadok. Váľalo sa tam kôpka baliacich papierov z darčekov, ona mu dala Encyklopédiu najkurióznejších náhrobných kameňov a tiež vypité poháre po vodke, tequille, víne a podobných nápojoch, z coho bolo jasné, že zopár ľudí už bolo riadne opitých a zdá sa, že aj Rogera čosi chytalo, keďže už bol k Esther taký smelý, že jej polozil ruku na stehno.

Esther mu ruku stiahla a keď zbadala Lynne, tak vstala a na Rogerove sklamanie sa premiestnila k nej.

,,Počúvaj ma rusalka, nebaľ mi mladšieho bračeka,, - s obtiažou prehlušila techno, hudbu a smiech Lynne, keď pred nou Esther zastala.

Esther sa od srdca zasmiala.

,,Nemaj obavy Lynne, nemám záujem o takého zajačika.,,

Lynne cuklo kútikmi úst a pokývala hlavou.

,,Ale na druhej strane hodilo by sa mu, keby si ho trocha zaučila. Ten zajačik chodil len s jedným dievčaťom, takou strelenou štrnásťročnou pipkou.,,

,,Nebuď zlá, keď sa k nemu donesú tvoje reči, skazíš mu narodeniny,, vykríkla Esther a prudko sa jej prehrabala vo vlasoch.

Lynne to neprekážalo. Čierne vlasy mala ostrihané na chlapca a nosila ich zgelované do všetkých strán, takže aj tak mala na hlave poriadne hniezdo.

,,Choď radšej zdvihnúť náladu Tristanovi, papuľka,, dodala Esther a teraz jej oboma rukami zachraňovala účes.

Lynne ľahostajne pohodila ramenom.

,,Preco by som mala? Čo mu je?,,

,,A ja viem? Ale nejako sklesol, nezdá sa ti moja?,,

Lynne jej jemne odsotila jednu ruku a zahľadela sa oproti k ďalšiemu okrúhlemu stolu s ich priatelmi.

Sedel pri ňom aj jeden neprehliadnuteľný chlapec ostrihaný na ježka, ktorého vlasy boli prefarbené na svetlofialovú farbu. Spodnú peru mal v strede prepichnutú piercingom, tenkou striebornou náušnicou a práve, skutočne na túto párty s príliš pokojným výrazom od čašníčky s chaoticky ostrihanými vlasmi preberal podivne vyzerajúci nápoj. Bol to jej o rok starší brat Tristan.

,,Neznášam tú jeho farbu na vlasoch! Pozri, ešte aj v prítmí žiari,, sykla Lynne. ,,Pripomína mi nenávidenú ružovú.,,

,,Choď sa ho spýtať čo mu je,, - popchla ju Esther.

,,Preco ja?,,

,,Je to tvoj brat.,,

,,Ach Esther,, povzdychla si Lynne. ,,Veď zorganizovanie Rogerovej párty je prvá spoločná činnosť, ktorú sme spolu za posledné tri roky robili. Aj to preto, lebo na nás naši pritlačili. Neviem, či si želá, aby som sa mu rýpala v súkromí práve ja.,,

,,To je prechodné obdobie súrodeneckého odcudzenia. Chod a prelom ho!,, - pleskla jej po ramene Esther.

Lynne ešte chvíľu zotrvala opretá o stenu a nerozhodne ho sledovala. Ako deti si rozumeli dobre a potom sa zrazu niečo stalo a jeden druhému sa veľmi odcudzili. Možno práve z tých rozpakov, že sa oni, chlapec a dievča, hrávali na piesočku, alebo že Tristan ako jedenásťročný močil do hliny jej meno.

S Rogerom mala normálny súrodenecký vzťah. Trocha sa bili, častejšie hádali, ale s Tristanom sa síce trocha registrovali, ale nebavili sa spolu a nerobili absolútne nič spoločne, ani len s ním nešla kúpiť mlieko do obchodu, ako chodievala s Rogerom. Ich komunikácia bolo občasné podpichovanie sa. Ale taký nejaký vzťah mali aj Tristan s Rogerom. Hoci Tristan bol normálny, spoločenský, to skôr Roger mal nábeh k introverzii. Niekedy existovali len on a jeho klavír, na ktorý chodil od desiatich rokov.

A teraz do ich mŕtveho vzťahu zrazu vpadla Rogerova oslava. Boli nútení spojiť sa, čosi vymyslieť a zorganizovať. Žasla ako málo ho pozná. A žasla nad tým ako obaja žasli z faktu, že zrazu čosi spoločne robia.

Nakoniec sa vystrela a podala Esther svoj pohár. Upravila si obtiahnuté červené tričko s čiernymi prúžkami (snažila sa vždy mať na sebe aspoň čosi málo čierne) a keďže Esther uz z jej pohára pila, nechala ho tak a zamierila za Tristanom.

Pristúpila k nemu, obsiahla ho celého pohľadom a sadla si oproti na volnú stoličku. Tristanove hnedé oči sa na ňu upreli značne prekvapene, ale hneď sa ozval obvyklým odľahčeným tónom, ktorý pri nej používal.

,,Takže náš maličký braček konečne vstúpil do sveta pubertiakov.,,

,,Pätnásť rokov. Možno ho začnem brať ako rovnocennú bytosť,, podotkla trocha zlomyseľne.

,,Ale nepreháňaj. Na naše kluby ešte stále nedospel. Dnes

má výnimku, sopliak. A ako vidím, nasáva, akoby chcel dobehnúť všetky roky abstinencie. Dúfam, ze kým prídeme domov, vychodí to. Lebo inak polezieme tvojim oknom,, povedal rovnakým tónom.

,,Ehm,, uznala Lynne, potom sa neohrabane spýtala. ,,Počuj, je ti dnes niečo?,,

Znova ten prekvapený pohľad z jeho strany.

,,No ja...,, - zasa sklesol. ,,Ak mám pravdu povedať...Mary sa so mnou rozišla.,,

,,Tá baletka? A preco?,,

,,Má nejaké dôležité vystúpenie a maká ako blázon. Vôbec na mňa nemá čas a zrazu vyhlásila, že teraz to už inak ani nebude, lebo sa chce sústrediť na kariéru a ja...,, - mierne sa zarazil, keď si uvedomil, že sa jej zveruje, ale o okamih aj tak pokračoval, ,,...vraj ju rozptyľujem.,,

,,Aha,, sucho skonštatovala. ,,To ma mrzí.,,

,,Hej. A teraz som vlastne na prvej akcoške bez nej. Trocha ma to zobralo.,,

,,Nechceš zbaliť Esther?,,

,,Nie,, - teraz sa usmial. ,,A koniec koncov, obťažuje ju Roger.,,

Lynne sa pootočila. Esther sa pomaly odťahovala od Rogera, zatiaľ čo on sa k nej nápadne prisúval.

Vrátila pohľad zničenému Tristanovi.

,,Pozri, nevešaj hlavu. Nechápem prečo, ale baby na ružovkastú farbu tvojich vlasov letia,, - prvýkrát ho ako tak podporila.

,,Je bledo fialová!,, odfrkol.

Pomaly vstávala, lenže Tristan si zrazu uvedomil, že nechce zostať sám a že chce zistiť, aká je spoločníčka, aby prišiel na iné myšlienky. Prudko ju chytil za rukáv trička a prinútil dosadnúť späť.

Tento krát zarazene pozrela ona na neho.

,,Lynne, kašlime na Rogera, musíme sa odreagovať,, náhle sa rozohnil. ,,Pošleme ho o polnoci domov a my starší zostaneme do rána a ožerieme sa, čo povieš?,,

,,No ja uz mám v hlave,, podotkla Lynne.

,,To je dobré, aj ja. Pod, dorazíme sa absintom,, dodal s novou dávkou energie a prisunul k sebe cudný nápoj, ktorý si objednal.

Na dne pohára bolo trochu zelenkastej tekutiny.

Lynne ho nespoznávala, ale práve preto všetko hodila za hlavu a so záujmom sa k nemu prisunula.

,,Absint? Nikomu to nehovor, ale nemám tuša, čo to je.,,

,,Toto,, - s úsmevom zaťukal na pohár. ,,Je to šesťdesiat percentný alkohol.,,

,,Panebože, dve tequilly,, - pousmiala sa.

,,Áno. Vypiješ ho, prepáli ti to celý žalúdok a zostane v ňom len ten absint. Zabije nás to. A má halucinogénne účinky.,,

,,Lepšie ako tráva?,,

,,Rýchlejšie účinné ako tráva,, podotkol a pustil sa do prípravy.

Nabral na lyžičku z pripravenej misky cukor a trocha absintu. Priložil ju k sviečke, čo stála v dóze na stole, až začala horieť. Zamiešal ju do nápoja, ktorý horel modrými plamienkami, až sa v ňom cukor roztopil. Sfúkol plamienky a prisunul k nej pohár.

,,Pi,, povedal. ,,Jeden poriadny hlt.,,

,,Je to horúce.,,

,,Neboj sa, strachopud.,,

Zúžila šedé oči.

,,Ja nemám strach z ničoho!,, - fľochla po ňom.

Odhodlane zdvihla pohár a nechala si do hrdla vliať horúcu tekutinu. Sťažka prehltla a s pevne zatvorenými očami prekonávala horúcu cestu, ktorú alkohol absolvoval vnútrom do jej žalúdka. Nemohla sa nadýchnuť, to však hneď pominulo. Popritom cítila, ako jej Tristan vybral pohár z ruky, aby absint, ktorého bolo skutočne len na dva hlty, dopil.

Keď po niekoľkých sekundách otvorila oči, miestnosť sa s ňou krútila a strácala pôdu pod nohami.

,,Fúú!,, nadšene vydýchla. ,,Dosť sila!,,

Sťažka upriamila pohľad na Tristana. Zrazu bol polovážny a uprene ju sledoval očami, ktoré sa mu už teraz leskli.

,,Lynne...,, tichšie ju oslovil. ,,Lynne...veď tvoja tvár sa neuveriteľne ponáša na Marynu tvár.,,

Lynne sa len pousmiala, lebo nevedela, čo mu na to povedať.

Tristan zaklipkal očami, ako sa vytrhol zo silného zamyslenia a zrazu sa, premenlivý ako počasie, zoširoka usmial.

,,Objednáme si vodku,, nadšene navrhol. ,,Alebo ešte absint, chceš?,,

Zasmiala sa.

Nastala polnoc a v Hysterikali sa zaplo biele blikavé svetlo vytvárajúce trhané pohyby.

,,To je jedno, vyber ty.,,

Tristan, zalievaný bielymi zábleskmi, už mával na čašníčku.

Nakoniec objednal oboje.

Poháre na ich stole sa striedali a oni zazívali ich prvé blízke chvíle.

Čosi ju pálilo na viečkach. Už sa to nedalo vydržať a ešte k tomu, čím bola prebratejšia, tým ukrutnejšie ju bolela hlava. S námahou otvorila oči. Chvíľu vôbec netušila, čo sa vlastne deje, včerajšok aj predvčerajšok, všetko z jej pamäti na krátky čas zmizlo. Pohla hlavou, lebo ju oslepilo ostré ranné svetlo. Ležala na boku a hľadela na svoje závesy. Predtým boli biele, lenže ona si ich zbatikovala na čierno a biele na nich zostali už len malé rozpité štvorce. Keď boli zatiahnuté, aj za dňa vytvárali prítmie a celá jej izba pôsobila tmavo, až zašito. Nora - tak ju ich otec volal.

Aj teraz boli zatiahnuté, ale uzunký pásik svetla cez ne v strede unikal a práve ten jej ako naschvál dopadal na tvár.

Nepríjemná trocha svetla v jej temnej izbe. Nad posteľou jej visel obrovský plagát Klausa Kinského a hneď vedľa Curta Cobaina, pretože ona zbierala len plagáty mŕtvych hviezd. Na písacom stole mala množstvo kahancov so sviečkami a hneď vedľa postele na nočnom stolíku zbierku sadrových, voskových aj alabastrových lebiek a nad stolíkom na stene aj kostier. Jej miláčikovia. Nebola uzavretá do seba, iba tu, v tejto izbe, si jednoznačne žila vo vlastnom svete, akoby sama pre seba.

Ešte sa nepohla. Teraz hľadela na zem. Na parketách ležali jej veci. Rifle a pruhované tričko. Stále sa nehýbala. Ba čo viac, sotva dýchala. Vedľa jej vecí ležali ďalšie veci. Tmavomodré tričko a rifle s rozstrapkanými nohavicami.

Izba sa jej prvýkrát zazdala až ťaživo tmavá. Pomyslela

si, že v jej tieňoch azda všetko na prvý pohľad vyzerá ovela horšie ako v skutočnosti je.

Na chrbát sa však pretočila meravo. Pri tom pohybe si neblaho uvedomila, ze je nahá. Dych sa jej samovoľne skracoval. Prikrývku s čiernou návliečkou si vytiahla takmer až ku krku. Pomaly pootočila tvár, ticho dúfajúc, že vedľa nej bude hocikto iný. Hocikto.

Ich vydesené pohľady sa spojili. Takmer sa dotýkali nosmi. On už bol hore päť minút, ale iba na ňu ustrnuto hľadel.

V jedinej chvíli sa obaja strhli a prudko sa na posteli posadili. Takmer natrhli povliečku, ako sa od seba snažili obaja vzdialiť, lenže popritom si nou obaja zakrývali nahotu.

Nastalo temer hmatateľné ticho. Prázdne oči lebiek na jej stole vystupovali. Mala pocit, že všetky hľadia na ňu.

Obaja horúčkovito premýšľali. Zúfalo prezerali zákutia svojich sotva zobudených myslí so snahou spomínať, to však nervy drásajúco nešlo. Áno, boli opití, to jediné bol sto percentne isté. Vlastne boli spití skoro až do nemoty, veď ani nevedeli, ako sa dopravili domov. A to druhé? To druhé, to strašné, čo im po jedinom prebudení obrátilo životy naruby a vylúdilo obojstrannú úzkosť nevídaných rozmerov?! Nespomínali si. A veľmi chceli byť aj naďalej neistí, aspoň na pochybách, ale ich fyzické pocity ich nemohli sklamať.

Stalo sa to.

A prišlo ďalšie jednoznačné poznanie, že sa dostali kamsi, z coho uz niet návratu. Zostali doma, v jej izbe a predsa sa premiestnili kdesi veľmi ďaleko. Ďaleko od sveta, v ktorom dosial žili. A to bolo najhoršie, lebo od prvej chvíle na to proste len chceli zabudnúť. Lenže nešlo to. Uz nebolo návratu, nech by sa aj postavili na hlavy.

Núkalo sa prelomiť hlučné ticho. Čosi zakričať, čosi ostro povedať. Na jazykoch im viselo to slovo - Krvismilstvo - a možno by nebolo podfarbené toľkou frustráciou a vopred na neúspech zavrhnutými snahami o zlepšenie nálady, kedy ľudským hlasom zaznelo nahlas.

Avšak oni neboli schopní slova a všetky otázky bez odpovedí len mlčky prehĺtali. Šokovane na seba hľadeli a hoci to nakoniec nikto celé nerozobral, od prvého okamihu ich to dusilo, lebo bez jasnej konfrontácie sa akoby ocitli na rozhraní strašného sna a pofidérnej skutočnosti, v centre neistoty a ako na seba rozčarovane civeli, ich tváre čoraz viac bledli. A potom uz dlho nenadobudli zdravú farbu.

Nakoniec hrozné mĺkvo prelomil Tristan. Stále sedel ako ona bez pohnutia.

,,Dúfam, že to pre teba nebolo prvýkrát,, sťažka zo seba vysúkal.

,,Nie,, povedala priškrteným hlasom a zrazu musela dodať. ,,To bolo...bolo to s nevlastným bratrancom Normanom.,,

Teraz veľmi chcela, aby povedal čosi ako - No vidím, že si sa vždy orientovala na rodinu - alebo čosi podobné, čím by aspoň nepatrne odľahčil ich napätie.

Lenže on jej ďalej pozeral do očí a o čomsi takom mlčal. Cudzota medzi nimi, ktorej sa včera na krátke okamihy zbavili, sa teraz v ovela väčších rozmeroch vrátila.

,,Nikomu o tom nepovieme,, nervózne šepol, akoby ich niekto počúval.

,,Je to naše tajomstvo,, šepla rovnako.

Nedokázali sa prudko hýbať, až Lynne nakoniec bola nútená

pohnúť sa.

Tristan si jazykom prešiel po vyschnutej hornej pere a jeho malé gesto v nej vyvolalo náhlu spomienku na ich noc, len okamih, keď na nej spočinuli Tristanove lesklé oči a on si jazykom vzrušene prešiel po perách.

Už beztak slabý žalúdok sa jej obrátil. Rýchlo vybehla z postele, pričom trhla prikrývkou, čím ju z neho strhla a zatiaľ čo ona utekala z izby zabalená v nej, jeho nechala na posteli sedieť nahého.

Vtrhla do kúpelne, hodila sa na kolená k záchodu a povracala sa. Bolo jasné, ze vracala z množstva alkoholu, čo jej ležal v žalúdku, ale za prudkosť dávenia mohla vlna prvotného zhnusenia, ktorá nou prešla pri spomienke na Tristana.

V tých okamihoch uz Tristan postával pri jej okne. Jednou rukou si na slabinách pridržiaval kôpku svojho pozbieraného šatstva a druhou držal poodtiahnutý jeden čierny záves. Uprene pozeral do okna. Nechcelo sa mu veriť, čo vidí.

,,Ježiši...sneží,, nechápavo vydýchol.

Do skla sa opierali veľké snehové vločky, ktoré pomaly, ale husto padali z oblohy. Okolie už zapadalo prízemným snehom.

Premkla ho nepríjemná obava, že je z čista jasna všetko naopak. Že svet sa načisto zbláznil.