Svetlá a tiene

Mesačné vozidlo sa pomaly štveralo na Peak of eternal light, teda na štít večného svetla. Táto hora blízko južného pólu Mesiaca dostala meno podľa toho, že na vrchol a na niektorý jej svah vždy svieti Slnko. Eduard viezol nahor ďalšiu sadu slnečných kolektorov, ktorými postupne kol - dokola opásavali svahy kúsok pod vrcholom. Tie práve osvetlené budú dodávať elektrickú energiu pre stálu mesačnú základňu, budovanú asi tri kilometre od štítu.

Svahy hory boli pokryté jemným prachom, takže Eduard musel vyhľadávať pevnejší povrch a jazdiť veľmi rovnomerne, aby nezapadol. Podarilo sa. Vyložil zvinuté kolektory na svah, postupne ich rozkladal a pripájal káblami.

V tej dobe sa jeho ruský kolega Sergej nachádzal na dne hlbokého krátera kúsok pod základňou. Ťažobné mechanizmy tam dolovali rudu s vysokým obsahom ľadu a bolo ju treba druhým vozidlom vyviezť hore. Inde na Mesiaci sa takéto zásoby vody nenašli, horúce dvojtýždňové mesačné dni spôsobili, že sa za tie miliardy rokov skoro všetka odparila. Iba v hlbokom kráteri pri póle, kam Slnko nikdy nazasvieti, sa uchovala voda prinesená kedysi dávno kométou. Tá pri svojom dopade tento kráter vytvorila.

Práve unikátna polárna kombinácia večného svetla a večného tieňa neďaleko seba viedla k budovaniu základne na okraji krátera. Elektrinu privedie dlhý kábel, ale ľad pre potreby rastúcej stanice bude treba dopĺňať stále. Až výstavba pokročí, narastie aj stála posádka. Zatiaľ sa však na nehotovej základni po pol roku striedali dvaja, ako jednu dobu na medzinárodnej vesmírnej stanici ISS, predchádzajúcom veľkom, takmer celosvetovom projekte.

Eduard kúsok pod vrcholom večne osvetleného štítu nastúpil do vozidla a vyrazil nadol. Len čo nabral rýchlosť, jedno koleso nabehlo na ukrytý kameň a vozidlo zbehlo napravo do hlbokého prachu. Tam zapadlo a nepomáhalo skúšať ísť ani dopredu, ani cúvať. Bolo jasné, že na vytiahnutie bude potrebná pomoc druhého vozidla.

Eduard teda zapol vysielačku na internú frekvenciu. Aj tá sa nahrávala, ale nechcel o tejto nepríjemnej situácii rozsiahlo debatovať s pozemským centrom.

„Serž, počuješ ma?“

Ale odpoveďou mu bolo len vesmírne ticho. Jasné, kolega je hlboko v kráteri a nemá signál. To je už naozaj nepríjemné, kyslíka mal Eduard ešte tak na hodinu a ktovie, dokedy bude Sergej v tieni. Nabudúce vezmem o fľašu viac, pomyslel si, ale to jeho problém neriešilo. Prepol na hlavnú frekvenciu a spojil sa so Zemou.

„Máte spojenie so Seržom?“

„Nie, dokonca ani cez satelity, je poriadne zašitý. Máš niečo urgentné?“

„Nič, čo by nemohlo počkať,“ zaklamal Eduard. Aj tak mu teraz nepomôžu, musí si poradiť sám. Nie je nováčik, zopár prekérnych situácií už zvládol. Čo už, musí vyraziť peši a poslednú plnú fľašu niesť so sebou. Na svahu s ňou bude ešte viac zapadať do ostrého mesačného prachu, vyše členkov. Moment, nedalo by sa skotúľať fľašu dolu svahom? Rýchlo to zavrhol, bohvie kam by sa zagúľala.

Vtedy ho napadlo niečo iné. Cestu by mu veľmi skrátilo a uľahčilo, keby sa rýchlo dostal dolu z kopca aj on, aj fľaša. Pohľad mu padol na kryt motora. Áno, to by malo ísť. Je z pevného kovu, aby vydržal nápor ostrých prachových častíc, vylietajúcich spod kolies. Zručne ho odmontoval, položil na svah a prichytil fľašu o zatvárací mechanizmus. Ešte raz sa pozrel dolu. Áno dojazd je dobrý, bez balvanov.

Eduard naskočil na kryt a ten sa s ním pomaly začal sunúť dolu svahom. Fungovalo to. Pomaly síce zrýchľoval, ale šesťkrát nižšia gravitácia spolu so značným trením udržiavala jeho rýchlosť v rozumných medziach. Keď videl, že to perfektne funguje, Eduard sa ukľudnil a začal si jazdu užívať. V duchu sa vrátil do detstva. Ako chlapec celkom nechápal ten zvláštny výraz v očiach oteckov, ktorí sedeli na sánkach za svojimi najmenšími ratolesťami a svišťali dolu kopcom. Vlastne je škoda, že sa týmto zážitkom nebude dať chváliť. Na olympijskú medailu to nie je, ale iste je to aspoň prvozjazd a ďalší pozoruhodný mesačný športový výkon po Shepardovom odpale golfových loptičiek „míle a míle ďaleko“ od pristávacieho modulu Apolla 14. Takto sa o Eduardovom výkone dozvie akurát Sergej a Rusi sú navyknutí nehovoriť vrchnosti, na čo sa ich nepýtajú. Občas ani to druhé.

V mulde na úpätí hory Eduarda dva krát nepríjemne nadhodilo, ale držal sa pevne. Pád si nemohol dovoliť. To nebol mäkký sneh a roztrhnuté nohavice by na rozdiel od tých detských boli smrteľnou nehodou. O večné svetlo z onoho sveta ešte nestál. Ale napokon bezpečne zastavil, odmontoval fľašu a o pol hodiny bol na základni.

Už vedel, že vybuduje malé depo s kyslíkom na úpätí večne osvietenej hory, retranslačku na okraji krátera a na Zemi navrhne technikom použiť trochu širšie kolesá mesačných roverov. Ale takú parádnu jazdu už v živote nezažije.