SÚRODENCI 3/5

Ležali na bokoch tvárami otočenými k sebe. Svitlo ráno, ale lúče sa do jej izby prebíjali len ťažko, pretože ona nemala rada slnko. Tristan mal ruku zľahka položenú na jej odhalenom ramene a jemne ju hľadil. Viac si nedovolil. Obaja sa cítili byť strašne vinní za to, ako sa teraz cítia dobre, a preto na seba iba zničene hľadeli. Prebúdzania boli ťažké. Nemuseli sa rozprávať, pretože po vedomom prekročení hranice, ktorá vzťah brata a sestry oddeľovala od normálnosti a incestu, už nemali zmysel žiadne rozpravy.

Niekto jej zrazu rázne zaklopal na dvere. Okamžite sa vytrhli z pochmúrnych myšlienok a ich telá z postele chvatne vyleteli do sedu. Tento krát sa však neodtiahli čo najďalej od seba, ba naopak, mimovoľne sa k sebe tuho pritisli.

,,Kto je?,, nervózne sa spýtala.

,,Naši už sú v práci a Tristan už asi na ceste do školy, ale ty ešte stále vylihuješ,, ozval sa spoza dvier Rogerov hlas. ,,Prosím ťa, rozhýb sa, lebo zmeškáš a ja tiež.,,

,,Chod dnes sám, je mi zle,, - znova zareagovala vysokým hlasom.

,,Más krámy?,,

,,Áno, ty prasa, zmizni!,,

S hrôzou badali, že kľučka sa pomaly stláča. Tristan sa okamžite vrhol na zem, no na parketách spôsobil hluk. V okamihu zmizol pod jej posteľou. Lynne sa zabalila do prikrývky práve keď Roger otvoril dvere.

,,Čo to bolo za trieskanie?,,

,,Nič!,, - fľochla po ňom.

Zarazene zostal stáť medzi dverami. Prekvapene si ju, strapatú a pod prikrývkou očividne nahú, premeral. Následne jeho prekvapenie vystriedala nefalšovaná radosť.

,,Ty tu niekoho máš,, spokojne skonštatoval.

,,Nemám!,, odvrkla a škaredo po ňom zazerala.

,,Neklam. S niekým si si to rozdávala. Hm...ale s kým?,,

,,To nie je tvoja starosť, ty špiceľ! Vypadni!,,

Roger sa však so smiechom rozbehol k jej posteli.

,,Si myslíš, že ho nenájdem? Ty si predsa tak priehľadná.,,

A kľakol si k nohám postele.

,,Nie!,, vykríkla. ,,Opováž!,,

Vrhla sa mu na chrbát a kmásala mu červenú košeľu, ale tým Rogera len viac povzbudila. Strhol sa, takmer ju zhodil a zvedavo nakukol pod posteľ.

Bratské pohľady sa spojili.

Pod rukami zacítila, ako mu stuhla šija. V tom okamihu tušila, že už je celá snaha stratená. Prestala ho kmásať a meravo sa od neho odtiahla. Skleslo dosadla do perín a na niekoľko sekúnd sa zahľadela kdesi do strany. Rogerovi trvalo

zasa niekoľko sekúnd, kým sa ako tak spamätal.

Sprvu ani nechápal, myslel, že je to azda nemiestny žart, ale tiež cítil, že je to naivné pomyslenie. Na okamih akoby mu stŕplo telo, tak zle sa zacítil.

Pomaly sa od postele odtiahol a rovnako pomaly vstával. S poklesnutou sánkou sa na ňu zadíval. Hnedé oči mal rozšírené šokom, neuveriteľným zhrozením a takmer az strachom. Hlboko zakorenená dôvera v nich ako v rodinu sa v ňom zrútila ako domček z karát. Hodila sa naňho veta - Mal smrť v očiach. Lebo mal v pohľade čosi čo skutočne vyzeralo ako malá smrť. Akoby ho na zopár sekúnd zabilo poznanie, že nežije v tak normálnom a jednoznačnom svete, v aký doposiaľ veril. Že vyrovnané tváre ľudí sú len masky, pod ktorými sa ukrývajú perverznosti labilných myslí.

Nemohol s nimi viacej zotrvávať, momentálne ani nemohol dýchať rovnaký vzduch ako oni. Zľakol sa ich, hoci nedokázal reagovať horlivo. Bez slova sa obrátil a celkom potichu a dokonca nenáhlivo vyšiel von. Ani len netreskol dverami, iba ich slušne zatvoril. Pretože stále nedokázal uveriť vlastným očiam.

Tristan vyliezol z pod postele a nahý, pred nou uz bez ostychu, dosadol na plachtu. Pohľad uprela na neho.

Chvíľu vládlo ťaživé ticho.

,,Prečo si si radšej nevybrala jeho?,, náhle si vyčerpane povzdychol.

,,Čo to vravíš?,, prekvapene sa ozvala.

Obrátil k nej tvár.

,,Prečo si si radšej nevybrala Rogera?,, zopakoval hlasnejšie.

,,Ja som nerobila žiadny výber, Tristan!,, - zamračila sa.

Cítila ako jej do žíl vlieva energiu vznikajúca zlosť.

,,Ale predsa! Prečo nespávaš s Rogerom?!,, spýtal sa trocha nepriateľsky.

,,A prečo by som, doriti, mala spávať s Rogerom?!,, - rozzúrila sa.

,,Je viac tvoj typ!,, - aj on sa rozhneval. ,,Ty predsa moje fialové vlasy neznášaš. On má hnedé vlasy! Neznášaš aj šport, ja ho mám rád. Roger nesadne ani na bicykel! Narozdiel odo mňa je pekný a má umelecké cítenie.,,

,,Čo tým chceš povedať?!,, zlostne po ňom vykríkla. ,,Že je všetko moja vina?!,,

,,Neviem!,, tiež skríkol. ,,Ja už nič neviem!,,

,,Takže ty nevieš?! Alebo čo si myslíš, že som si povedala, och super, môj brat dostal kopačky, je volný pre mňa! A mimochodom! To ty si ma opil!,,

,,Nebránila si sa!,,

,,Nepoznala som absint!,,

,,Vysvetlil som ti to!,,

,,Zavri klapačku! To ti je podobné. Niečo sa stane a ty ma buď ignoruješ, alebo na mňa zvaľuješ vinu!,,

Stíchli. Udýchane, so sčervenalými tvárami na seba ostro hľadeli, ale už si nemali čo viac vykričať.

,,Ja...ja...,, vydýchol Tristan a pozvoľna sa miernil, ,,...nechcel som tým povedať, že je všetko len tvoje vina...vlastne som tým nechcel povedať vôbec nič.,,

Vždy na Lynne za všetko zvaľoval vinu, mala pravdu, keď to vravela, lenže teraz bola vina natoľko veľká, že nemal srdce nechať celé bremeno len na nej.

Zdola sa zrazu ozvala klavírna hudba. To im pripomenulo Rogera.

,,Uz sa upokojuje pri klavíri,, uz normálne povedala Lynne. ,,Ako vždy, keď ho niečo rozhádže.,,

,,Čo ak to vykecá rodičom?,, - napadlo Tristanovi.

Lynne sa úprimne zhrozila.

,,Ježiši, musíme ho priškripnúť! Nesmie ceknúť ani slovo!,,

Viac im nebolo treba. Chvatne vyleteli z postele a zbierali zo zeme svoje oblečenie. Lynne na seba rýchlo hodila čierne rifle a včerajšie biele tričko, zatiaľ čo on na seba natiahol šedé tričko a svoje široké rifle. Obuli sa a vybehli z izby.

Hlučne zbehli schody, zatiaľ čo Rogerova klavírna hudba silnela. Vtrhli do obývačky. Tam obaja zastali a váhavo ho pozorovali. Sedel za tmavým klavírom pod oknom obývačky a pokojne hral. Dlhé štíhle prsty sa mu šikovne a s úplnou istotou pohybovali nad klávesmi. Viečka mal sklopené a hoci dobre vedel, že sú v miestnosti, ignoroval ich.

Lynne k nemu vykročila prvá a Tristan ju nasledoval. Zboku sa mu postavila ku klavíru a chladne naňho hľadela. Čakala, čo spraví, lenže on jej stále nevenoval pozornosť a ďalej si hral.

Došlá jej trpezlivosť. Pribudla mu dvierka nad klávesmi tak prudko, že len tak-tak odtiahol prsty. Tristan v sebe rázne potlačil všetku ľútosť, ktorú k nemu vtedy pocítil.

Až potom k nej Roger vytočil tvár. Uprel na ňu ublížený pohľad.

Lynne doňho však bez ľútosti vrazila, pričom Roger spadol z okrúhlej klavírnej stoličky. Okamžite sa pokúšal vstať, ale to už zareagoval aj Tristan. Spolu s Lynne sa k nemu každý z inej strany hodili na kolená , Lynne mu pritlačila láve rameno, Tristan pravé a vtlačili ho chrbtom do koberca.

,,Nechajte ma vy úchyláci! Dvaja na jedného, to nie je fér!,, skríkol Roger.

S Lynne sa bil často a celkom rád, ale vzhľadom na to, čo dnes ich agresívnej reakcii predchádzalo, sa skutočne bál.

Lynne mu vylepila facku.

,,Teraz drž hubu Roger a pozorne ma počúvaj!,, sykla po ňom. ,,Zabudni na to, čo si videl!,,

,,Preboha, ale ako dlho vy dvaja už...,, zhrozene vydýchol.

,,To ťa nemusí zaujímať!,,

,,Ale preco vy dvaja...,,

,,Más zabudnúť, nepočul si?!,, skríkla po ňom a znova mu strelila zaucho.

Roger vydesene zavzdychal.

Tristan mu zovrel hrdlo a priblížil k nemu tvár. Roger naňho uprel rozšírené oči. Nespoznával ich.

Začínal mať obavy, že od faciek prejdú k čomusi horšiemu, že mu skutočne ublížia.

,,Roger, ide nám o to, že más držať zobák,, - ujal sa situácie Tristan. ,,Nemusí ťa zaujímať ako dlho a preco, má ťa zaujímať iba to, aby si papuľu držal na kľúčik. Ak to povieš rodičom, zabijem ťa!,,

,,Nesmieš to povedať rodičom Roger!,, naliehavo vykríkla Lynne.

,,Ak pred našimi čosi cekneš, či naznačíš, budeme ťa šikanovať Roger!,, vyhrážal sa Tristan. ,,Myslím to vážne

Roger! Budeme ťa šikanovať a týrať ako túlavého psa! Zradu ti nikdy neodpustíme!,,

,,Nič nepoviem,, vydýchol vydesený Roger.

,,Prisahaj!,, znova vykríkla Lynne a potiahla ho za vlasy.

,,Prisahám! Nič im nepoviem. Len ma uz pustite!,, rozochvene skríkol úbohý Roger.

Tristan a Lynne na seba krátko pozreli.

Lynne kývla hlavou. Potom ho obaja v rovnakej chvíli pustili a odtiahli sa.

Roger vyletel ako namydlený blesk. V okamihu stál na nohách. Jeho gaštanové vlasy už boli strapaté rovnako ako Lynnine čierne. Rozbehol sa cez obývačku do haly. Cez otvorené dvere videli ako schmatol školský ruksak a len v pokrčenej červenej košeli vybehol von, do slnečného a prekvapivo teplého rána, kedy už teraz teplota vystúpila na pätnásť stupňov.

Tristan a Lynne sa na seba vážne zahľadeli.

,,Myslíš, že niečo povie?,, spýtala sa.

,,Nemal by,, odpovedal. ,,Ešte v živote sme ho tak neprekvapili a zároveň nevydesili.,,

A okrem strachu, ktorý cítili sami zo seba, teda hlavne zo svojho konania, si prvýkrát uvedomili aj strach a rozpaky, ktoré ich zachvacovali z vlastných rodičov už len pri pomyslení na to, že by sa to mohli dozvedieť.

Práve sa vracala z galérie. Potrebovala odreagovanie, tak sa s Esther išli pozrieť na Warhola.

Už vtedy, v teplú slnečnú sobotu, otvárala vchodové dvere, videla, že sa niečo stalo. Ich matka pokladala telefón na stene v hale. Rovné dlhé vlasy jej spadali na plecia a boli rovnakej gaštanovej farby ako Rogerove. Slúchadlo skladala pomaly, zatiaľ čo druhú ruku si skormútene prikladala na ústa.

,,Obvoláva príbuzných, lebo...,, - začula Tristanov hlas, ktorý však vetu nedopovedal.

Lynne obrátila hlavu. Cez otvorené dvere mala výhľad priamo do obývačky na bratov. Sedeli na pohovke, jeden na jednom konci, druhý na druhom a medzi nimi veľká medzera.

Veľká priepasť - pomyslela si Lynne.

Sedeli ako dvaja poslušní dvanásťroční chlapci. Vystretí, s rukami spojenými v dlaniach, ktoré si držali medzi kolenami. Oproti v kresle asi sedel ich otec, ktorého uz nevidela.

Keď ju Roger zbadal, s rozpakmi odvrátil tvár. Tristan sa však naklonil, aby na ňu videl lepšie a uprene ju pozoroval. Jeho tvár bola vážna a napätá.

,,Čo sa deje?,, ticho sa spýtala a ako za sebou zatvárala vchodové dvere, pozornosť upriamila znova na matku.

Jej mama si z úst stiahla dlaň. Mlčky na ňu pozrela, až potom prehovorila.

,,Pôjdeme na pohreb,, stroho povedala.

,,Komu?,, spýtala sa Lynne.

,,Vaša sesternica Natasha...,, - hryzla si do peknej pery, akoby sa zacítila previnilo, že na svoju dcéru začala tak zhurta. ,,Pes im vybehol zo záhrady na cestu a ona sa bez rozmyslu rozbehla za ním. Zrazilo ju auto. Stalo sa to len pred niekoľkými hodinami.,,

Lynne sa opierala o dvere s rukami za chrbtom a opätovala jej pohľad.

Bola zdrvená, avšak nevykazovala zmenu, pretože už keď prišla, vyzerala zdrvene.

,,Bola taká mladá...,, ticho vydýchla Lynne.

Vystrela sa a pomaly cez halu prešla do obývačky.

Dosadla na pohovku medzi bratov. Roger ďalej hľadel inde, Tristan ju sledoval, ba doslova na nej lipol ocami, akoby práve ona mohla spraviť niečo, čo by rozptýlilo jeho úzkosť a oproti skutočne sedel ich otec, ale nerobil nič, iba premýšľal, lebo zomrelo dieťa jeho brata. Snažil sa pochopiť, ako by sa cítil, keby tak zbytočne umrelo jeho dieťa.

Lynne sa zahľadela kdesi pred seba.

,,Bola taká mladá...,, znova neveriacky vydýchla, ,,...mala predsa len sedemnásť...bola mladá...ešte nezačala žiť...a uz aj zomrela.,,

Tento krát na ňu pozrel aj Roger.

Lynne však nikoho nevnímala. Premkli ju ťaživé myšlienky o tom, aký má život vlastne zmysel, keď môže kedykoľvek vyhasnúť.

Mala šestnásť. Predstava, že by náhle prestala existovať, zanechajúc po sebe len pubertálne výstrelky a krvismilný vzťah s bratom, ju nesmierne vydesila.

Lynne sa jednoducho obrátila a nesvoja kráčala kamsi krížom cez cintorín. Bola natoľko rozladená, že ani nevedela, čo vlastne teraz robí a kam sa chce dostať. Rodina ju pomaly nasledovala, hoci netušili, čo sa to s nou robí.

Pohreb skončil. Truhla bola v zemi. Bratranec Norman ju celý čas žiadostivo sledoval. Menší zástup ľudí sa pozvoľna rozpúšťal a ona chcela odísť čo najďalej od tých osôb v čiernom, hoci ona sama mala krátke čierne šaty. Obloha bola zatiahnutá a náhle, pred necelou polhodinkou, sa výrazne ochladilo. Popŕchalo, pôda bola vlhká a jej sa po klzkej tráve v čiernych kozačkách kráčalo ťažko, ale aj naďalej napredovala rýchlo. Ruky si držala uzimene skrížené na hrudi. Celá v čiernom, aj s čiernymi vlasmi, ktoré si ani teraz elegantne nesčesala a s čierno podfarbenými očami, pôsobila azda najpohrebnejšie.

Míňala tiché náhrobky a vôbec nehľadela pod nohy a v skutočnosti nevnímala ani nič iné, len išla.

,,Lynne! Počkaj nás!,, vykríkol na ňu jej otec.

Len sa ešte za chôdze obrátila a cúvala.

,,Lynne!,, znova vykríkol, keď si uvedomil, k čomu sa schyľuje.

Lynne nepochopila. Náhle stúpla do prázdna. Slabo vykríkla. Ani sa nenazdala a úplne stratila pôdu pod nohami. Rodine zmizla z dohľadu, zatiaľ čo ona chrbtom dopadla do mäkkej vlhkej hliny. Na okamih zatvorila oči. Na tvár jej dopadali kvapky jemnulinkého dažďa. Natiahla ruky, ale dlane sa jej z oboch strán zaborili do hliny. Keď jej došlo, do akého úzkeho priestoru spadla, rýchlo oči otvorila. Priestor akurát pre telo - napadlo jej.

Naskytol sa jej strašný pohľad, ktorý ju na okamih obral aj o posledné zbytky energie šetrenej na dokončenie tohto dňa.

Takže takto sa Natashe zúžil obzor - trpko si pomyslela, hladiac na tmavé hnedé steny úzkeho hrobu, týčiace sa do, z jej pohľadu, obrovskej výšky. A hore jej ostával len obdĺžnikový výhľad na šedú, zatiahnutú oblohu.

A zrazu sa hore objavila hlava jej otca.

Užasnuto na ňu hľadel. Lynne obostrela chvíľka prenikavého desu, keď so zatajeným dychom sledovala, ako sa tam hore nakláňajú aj ostatní. Objavila sa tvár jej mamy. Z druhej strany sa opatrne naklonil Tristan. Mal na sebe ako otec a Roger čierny oblek a na rozdiel od nej bol natoľko uvedomelý, že si na dnes z pery vybral piercing. A pri ňom sa objavil Roger. Ich hlavy sa takmer spojili a zaclonili jej výhľad na oblohu, čím nastalo ešte väčšie tmavo.

Vtedy si pomyslela, že azda skutočne zomrela.

Ešte zopár sekúnd na ňu mlčky a udivene hľadeli.

Potom si uvedomili, že je v poriadku, že len mäkko spadla do čerstvo vykopaného hrobu a Tristan s Rogerom vyprskli do hlasného smiechu. Ich otec sa musel aspoň pobavene usmiať. Jedine ich mama zostávala aj naďalej vážna.

Ich pobavenie ju však konečne vrátilo k triezvym úvahám. Náhle sa v nej čosi uvolnilo, chvíľa desu pominula a ona sa tiež aspoň krátko, akosi rozčarovane, zasmiala.

Rozhýbala sa. S obtiažami sa postavila na nohy, pričom opätky sa jej zatláčali do hliny a rukami sa chytila trávnatého povrchu nad sebou. Otec s Tristanom ju obaja chytili a vytiahli ju hore. Lynne sa dlaňami vyzdvihla z trávy a vstala. Chlapci sa uz prestávali smiať a jej mama jej z chrbta hneď začala oprašovať mokrú hlinu. Šaty mala poriadne zašpinené a vlhké.

,,Lynne, kam si sa vybrala? Čo sa s tebou deje?,, - stále s drobným úsmevom sa jej spýtal otec.

,,Neviem...,, neisto podotkla a vyberala si nečistoty z vlasov, pričom už zasa vyzerala rozladene. ,,Vôbec sa necítim byť vo svojej koži. Nehnevaj sa, ale nemám chuť ísť na kar.,,

,,Rozumiem. Aj tak más zašpinené šaty,, povedal jej otec a obrátil sa k Tristanovi. ,,Tristan, odprevaď Lynne domov a ak sa ti tiež nechce ísť, zostaň s ňou.,,

Roger očividne spozornel. Tristan už úplne zvážnel. Nezatváril sa nadšene, ale prikývol.

Rodičia sa obrátili, mama chytila Rogera za lakeť a pozvoľna kráčali späť, za ostatnou blízkou i vzdialenou rodinou, čo sa nesúrodne poberala k bráne cintorína.

Tristan s Lynne zostali stáť na mieste a zachmúrene sledovali, ako sa vzďaľujú. Potom sa Lynne pohla. Nezamierila však tiež k bráne, ale pohla sa ďalej hlbšie do cintorína. Nepýtal sa jej, kam ide, iba ju mlčky nasledoval. Necítila sa dobre, preto ju nechal ísť, kam sama chce.

Po chvíľke zašla do okruhu, kde bolo hrobov ešte pomenej, do oblasti s riedko vysadenými stromami, ktoré ťažkými košatými korunami dotvárali chmúrnu atmosféru miesta posledného odpočinku.

Tristan zastal opodiaľ nej a sledoval ako sa oprela o kmeň jedného stromu, vytiahla si z nenápadného vrecka na šatách jedinú cigaretu a decentný zapaľovač a zapálila si. Zahľadela sa kdesi pred seba. Skutočne na nej bolo vidno, že dnes nie je vo svojej koži. Neprehovoril. Najprv ju nechal nerušene fajčiť. Nastalo krátke ticho prerušované len sporadickým cupotom kvapiek na listoch.

Jemne sa chvela od chladu.

Nakoniec prehovorila sama.

,,Vieš, Natasha bola jedinou osobou, pri ktorej som uvažovala, že sa jej s tým zverím,, pomaly povedala, no ďalej hľadela len pred seba.

,,Ty si jej o nás chcela povedať?!,, vybehlo mu z úst a nedokázal zákryt, že ho tým vyviedla z miery.

Zacítil sa ohrozene.

Potiahla si z cigarety a pozrela naňho.

,,Mňa to ťaží. Mám chuť to niekomu povedať.,,

,,Aj mňa to ťaží,, predsa priznal a na sekundu sklopil zrak.

,,A prišla mi na myseľ jedine ona.,,

,,Ale preco práve Natasha?,, spýtal sa. ,,Chodila k nám s rodinou iba cez sviatky. Vlastne sme ju vôbec nepoznali.,,

,,Práve preto. Bola mi úplne cudzia a ja jej tiež. Ako jediná by to mohla zobrať s nadhľadom a bez zbytočných emotívnych výbuchov. Možno by ani nebola schopná pochopiť, aký rozsah deštrukcie v nás to má. A to je dobré, aspoň by ma nerozľútostila.,,

,,Nemali by sme to hovoriť nikomu,, - prenikavo na ňu pozrel. ,,Jednoducho nikomu!,,

,,Nemaj obavy, veď...zomrela,, - bez života pohodila ramenom. ,,A ďalšieho adepta nemám.,,

Hodila ohorok do trávy a zatlačila ho topánkou. Tristan ťažko prehltol. Náhle vyzerala príliš prázdno. Doľahlo to aj na neho. Zacítil sa skôr ako na vlastnom pohrebe. Pochovával niekdajšiu bezstarostnosť, zakopával celý svoj doterajší život.

,,Ty sa tak veľmi trápiš?,, zrazu citlivo šepol.

No ona naňho ostro pozrela.

,,A ty nie?!,, vypľula.

Zamračila sa, ale on zostával aj naďalej bezbreho bezbranný.

,,Strašne Lynne,, vydýchol. ,,Zožiera ma to dňom i nocou.,,

,,Áno, aj mňa. Stalo sa to len dvakrát, ale cítim, že to stále visí vo vzduchu a môže sa to kedykoľvek zopakovať. A to ma desí, pretože viem, že sa neubránim. V tých chvíľach sa totižto cítim ako bábka bez svojvôle.,,

,,Viem, čo tým myslíš.,,

,,Takto to už ďalej nejde!,, horlivo dodala.

,,Nie. Takto to už proste ďalej nejde,, bezmocne jej dal za pravdu.

Znova nastalo ticho. Nastolili si, čo by mali spraviť, teda ukončiť to, pretože inak by aj nadel zostali v bezvýchodne nepriaznivej situácii. Ale nevedeli ako. Ešte chvíľu na seba spýtavo hľadeli, až Tristanovi napadlo to jediné, čo mohli spraviť.

,,Pôjdeme...pôjdeme na diskotéku...trebárs do Extázy,, váhavo prehovoril.

,,Ako teraz môžeš myslieť na zábavu?,, spýtala sa, ale uz pokojne.

,,Nie, neporozumela si mi. Ale pozri sa Lynne, si dosť pekná a ja...,, zarazil sa.

,,Ty si tiež pekný,, dodala.

,,Povedzme, že som dostatočne extrovertný na nadväzovanie kontaktov,, pokračoval, akoby jej poznámku prepočul. ,,Zájdeme si zatancovať, ale s jediným cieľom a to takým, že niekoho musíme zbaliť. Jednoducho sa potrebujeme každý upnúť na inú osobu. Súhlasíš?,,

Lynne pochopila, ze má pravdu. Možno je to skutočne ich jediné východisko.

,,Súhlasím,, povedala.

Ani jeden sa však nezatváril ani trošičku nadšene.

,,V poriadku,, dodal Tristan. ,,Teraz už poďme domov.,,

Nečakal však na ňu. Ich vzájomná prítomnosť ich dnes veľmi bolela. Takto už skutočne ďalej nemohli existovať.

Tristan sa obrátil a kráčal preč.

Zopár sekúnd čakala, kým medzi nimi vznikne aspoň niekoľko metrový odstup.

Zadívala sa do šedého neba. Mračná čoraz viac tmavli.

,,Zbohom Natasha,, zašepkala.

Až potom za ním vykročila.