TAKÝ OBYČAJNÝ PRÍBEH
Spisovateľ/ka: ČIČI | Vložené dňa: 14. marca 2008
http://citanie.madness.sk/view-11574.php
Chladné kvapky nočného dažďa:spájali sa ako sprisahanci a strhávali so sebou do kanálov špinu, ktorú za sebou zanechal deň, aby s východom slnka boli ulice pripravené týmto očistcom prijať nové, ponižujúce rany.http://citanie.madness.sk/view-11574.php
Mal som náladu ako ten najzarytejší pesimista. A moja nálada, rovnako ako moje kroky,uberala sa jedným smerom. Ako zlé bolo počasie a mizerná moja nálada, tak mizerný bol i pocit, že vstúpim medzi štyri steny svojho malého, chladného betónového krytu (bytu), ktorý svojimi priečkami nepriepustne chráni pred inváziou lásky, priateľstva a pohody.
Mokré veci si príchodom domov samovoľne našli svoje miesto, ja som našiel kreslo, sadol si a hlavou mi začali opäť lietať tie strašné myšlienky, prevteľujúce sa do akýchsi básnických ne(tvarov)...
Dnes večer
som opäť sám.
Nič to!
Spravím si malý žúr.
Pozvem si vlastnú tvár,
no..a tú druhú..
Ľad pekne na kocky,
šampanské strelí,
v pohároch zazvoní
maličký trojzáprah spenených koní.
Prchavé šťastie
a odvrátená strana mesiaca
ticho sa pod fúzy usmieva
na vtipe,
tak trochu zákernom,
ktorý si potichu vravím..
Dobre mi je..
Ach ,dobre mi je..
Len trošku smutno,keď som sám,
asi mi nestačí vlastná druhá tvár..
Slnko si zrazu zmyslelo, že ma zobudí, ale nestihlo to.Predbehol ho budík, ktorý po jednej „otcovskej“ stíchol. Vstal som. Svetlo sa mi cez okno pokúšalo nahovoriť, že dnešný deň bude trochu lepší ako ostatné, no ja som mu neveril. Planých sľubov a slnečných dní som zažil už veľa. Poodhrnul som záves a cez záclony pozoroval chaos pod sebou. Jediným pevným bodom bolo pohybujúce sa slnko, ale to bolo primálo na to, aby sa zastavil vesmír.
Cez obednú prestávku
prestali v parku lietať anjeli,
mohol si ich zazrieť,
ako stoja v rade na hamburgery a čaj,
čítajú noviny,fajčia
a luky so šípmi majú pohodené na zemi.
Bola obedná prestávka
a ja som sa ponáhľal cez park,
aby mi na druhej strane nezavreli jedáleň.
Malo byť kurča na smotane...
Okolo mňa sa rozličnými smermi
premávali bosorky, piadimužíci a kopa
inej hávede...
Vedel som,že vílu, krásnu dlhonohú blondínku,
stretnem na treťej križovatke.
Každý deň jej venujem letmý úsmev
a pohladenie očami.
Viac sa nestačí a nedá.
Anjeli lásky stoja v radoch
na hamburgery a čaj.
Raz si na jedného z nich počkám.
Za mierny prezent si iste rád vystrelí z luku
na blondínku – i cez prestávku.
Ktovie, čo za to berú...
Nakoniec sa aj tak stane ,čo vôbec nečakáš. Náhoda má rôzne tvary a podoby. Dokáže byť nežná, zradná, dobrá, zlá, rozličná – ale vždy je nepredvídateľná. A neodolateľná blondínka môže byť nakoniec drobná a nežná.
Malé, zasnežené a copaté dievča,
ktoré stálo na rohu a zbieralo podpisy
pod petíciu o láske, všetci obchádzali.
Bol studený november.
No nie studenší ako srdcia okoloidúcich.
Dievča,
takéto podpisy sa zbierajú v máji,
keď kvitnú stromy , a nie, keď sneží...
Všimol som si,
že môj podpis bol prvý,
ale to až neskôr,
keď nás zahalil obláčik z horúceho čaju.
Smiešne.
Ľahké šťastie
preletelo mi cez telo
a samo sebe gratuluje.
Takto ma roztriasť nechcelo,
asi som ťa nemal stretnúť nepripravený...
láska.
Opísať niečo krásne, napríklad východ slnka, ojedinelú maľbu či krásnu babu, nie je problém. Ale opísať niečo tak nádherné ako milovanie, nie je možné bez ujmy na pocitoch. Lebo slová sú slabé a myšlienky obmedzené.
V tme
Ti srdce bije rýchlejšie,
akoby naháňalo všetko,
čo kedy-kde zameškalo.
Príčinou však možno
je i skutočnosť,
že pre Tebe ležím i ja.
Ruky dvíhaš k mojim vlasom,
nohami obopínaš moje boky,
hryzieš mi plece.
Dnes som
spravil dôležitý objav:
V tme Ti bije srdce rýchlejšie...
Chvíľa po milovaní je zvláštna. Dve nahé, rozpálené telá, ktoré sa ešte pred pár minútami nechceli vzdať jednoty, sú od seba na míle vzdialené.
Cítim ešte teplo, ktoré si mi dala. Pokoj a pohoda mi velia: lež, pomaly dýchaj a vychutnávaj. Táto chvíľa je jedinečná.
Spod košele ti vyliezajú holé, dlhé, štíhle, krásne nohy. Opretá o linku zalievaš kávu a opar z nej sa ti prelieva cez čierne rozpustené vlasy. Je to tá najúžasnejšia scéna, akú som kedy videl, a želám si , aby trvala večne... Večná láska je niečo mystické. Snažíme sa o ňu, ale stále nám uniká. Prelieva sa pomedzi prsty, ako morský piesok. Aj Rómeo a Júlia zažili večnú lásku len preto , že bola krátka. Sila večnosti je v okamihu, lebo bez neho by nebola večnosť. Je to smiešne, ale nekonečná je iba láska, ktorá skoro končí. Nedostane čas, aby zapadla do všednosti. Ktovie, či by bolo o čom písať, keby boli milenci z Verony spolu ešte niekoľko rokov.
Aj my sme spolu už nejaký ten mesiac. Málo na večnosť. Zima prešla cez hrdzavé kolieska času a stvorila pritom jar. Nadišiel mesiac lásky, no plameň našej takmer vyhasol. Začali nám prekážať veci, ktoré nás počas zimy zohrievali a utužovali v presvedčení, že ty a ja sme my. Zrazu sa bolo o čom nielen rozprávať, ale aj hádať. Každý pozdrav mohol byť posledný. To by sme zašli ďaleko, vlastne až na koniec. Čo tak skúsiť pochopiť sa? Naivné, ale....
Vraj sa ešte nikomu nepodarilo
vyrobiť absolútne bielu farbu.
Vždy len akýsi odtieň,
ale číra, biela čistota – nikde.
Biela farba nepohlcuje teplo,
odráža ho do okolia.
Biela je proste biela,
čím čistejšia , tým chladnejšia...
Nechci odo mňa,
aby som bol čistý,
biely,najbelší...
Mohlo by niečo medzi nami
zamrznúť.
Čas urovná aj tie najväčšie zlomy vo svedomí. Už to, že si nezbalila kufre, vlieva do mňa nádej. Nádej, že môže existovať vzťah, ktorý pretrvá, prežije napriek skratom. Žijeme rýchlu dobu. Nestačíme sa okolo seba obzerať, zamýšľať sa. A predsa je dobré občas sa zastaviť.
Tvoja káva mi vychladla v dlani. Milujem,keď máš rozpustené vlasy, keď jemne pohodíš hlavou, aby si im zavelila na ústup pred tvojím hĺbavým pohľadom, v ktorom som sa navždy utopil. Nikdy neprídem na to, v čom je sila našej lásky. A možno práve preto je taká silná, že na to nikdy neprídem.
Taký obyčajný príbeh...
Opona sa pomaly spúšťa,
rovnako ako podvečerná hmla.
Prináša koniec deja, koniec dňa.
Taký malý, nudný príbeh o láske.
Takmer každodenný,
Až netradične tradičný.
On ľúbi ju a ona jeho,
až na malé straty a škvrnky na svedomí,
ktoré neprebolia ani v odpustení.
Režisér, herci i kulisáci,
všetci sú podplatení.
Predaním odpustkov
sa príbeh zrazu mení na tragikomédiu.
Láska je bolesť v odpustení,
zmyselnosť bez konca.
Všetci sme zrazu kulisami
srdcového orchestra.
Zahľadení do seba
ako podvečerná hmla.
Prichádza koniec deja,
koniec dňa...
Taký obyčajný príbeh...
A zrazu tma.
