Príbeh starého telefónu

„Cŕŕŕŕn. Cŕŕŕŕn. Cŕŕŕŕn. Cŕŕŕŕn. Cŕŕŕŕn.“ ozvalo sa z telefónneho aparátu, ktorý už roky ležal v podkroví rodinného domu, aj keď neviem ako je to možné, bol stále zapojený, hoci nikto nechápal načo. Čo však bolo viac nepochopiteľné, a nešlo to do hlavy ani tomu starému telefónu, kto na ňho mohol v dnešnej dobe volať, v dnešnej uponáhľanej dobe, keď takmer každý vlastní mobilný telefón. Och, ako on ich nenávidí. Mobily. V podstate vôbec nevedel, čo vlastne ten mobilný telefón je, skadiaľ sa vzal a načo slúži. Vždy si ho predstavoval len ako malú tmavohnedú guličku, ktorá sa vie sama pohybovať, ale gulička. Taká gulička akú si sám ani len nevedel predstaviť. To ho napĺňalo tou najväčšou hrôzou, niečo, čo ho presiahlo, niečo, čo by nikdy nedokázal.
Keď bol ešte mladý a plný vitálnej energie, a všetci ho obdivovali, čakali, kým spraví to svoje povestné „Cŕŕŕŕn“, práve vtedy sa cítil ako pán sveta. Alebo, prinajmenšom aspoň ako pán domu. Až sa mu rozochvela membrána, keď si na to spomenul.Už dávno ho nikto nezdvihol, neutrel z neho prach, či nedajbože volal. To nie. Jeho éra skončila. Vibroval len na úrovni už nechcenej zbytočnosti, a keďže to nebol žiaden luxusný telefón, bol už starý, opotrebovaný, ošúchaný, nechceli ho ani v múzeu. A aj tak by ho tam nemal kto zaniesť. Všetci na neho dávno zabudli. V dome kde býval, alebo lepšie povedané v dome, v ktorom bol umiestnený býval nejaký John D., bol to starý mládenec, nevedel presne koľko môže mať rokov, ale odhadoval mu tak tridsaťpäť podľa jeho márnotratného spôsobu života a neustálych návštev kadejakých ženských rôzneho pôvodu. Tíško, bez mihnutia klapky sa z okna pozeral ako tie ženské behajú hore-dole, a hore-dole a dole-hore ; niekedy mu už z toho pomaly preskakovalo – hore-dole, hore-dole, dole-hore, a hore-dole...
On tam sedel len tak,akoby musel a vedel, že je odsúdený na zánik. Veľmi sa bál myší na povale. Boli tak krvilačné. Bál sa, že niekedy v noci, keď už nebude vládať bdieť nad svojou bezpečnosťou, nabehnú tam myši, krysi a podobné habaďúry z celej ulice a rozhrýzu ho na cimpr-campr. Ale na druhej strane, niekedy bezmyšlienkovite túžil práve po tých myšiach, po tých masochistických krysách, a po všeljakých ostatných habaďúrach, ktoré by prišli až k jeho stolu, keď sa mu bude zdať sen o iných telefónoch, ktoré majú krajší osud ako on, a sú vyložené v nejakej špeciálnej vitrínke zo skla, a bez toho, aby sa zobudil, ho rozhrýzli na šrot. Nikto ho už nepoznal, nebol si istý, či vôbec ten starý mládenec, presne on, ten John D. vedel, že má v dome vôbec nejakú povalu, na ktorej sa chtiac-nechtiac ocitol on sám vo svojej starobnej zanietenosti pochytenej túžbou splniť si svoj sen. Jeho snom bolo opäť sa dostať do bežného ľudského života a plniť si svoje úlohy tak, aby boli všetci spokojní, lebo práve to ho robilo lepším telefónom.

(A aj keď sa môže zdať, že taká vecička ako je telefón nemá čo byť lepšou a nemá sa do toho čo starať ,opak je pravdou. Veď teraz aké telefóny sú ! Myslíte, žeby sa tak stalo bez toho, aby telefóny samy chceli byť lepšími?! Rozmýšľajte!)

Dobre vedel, že už nejde s dobou a nemá ani žiaden displej, či ako sa tomu v dnešnej modernej dobe hovorí, na ktorom by ste mohli vidieť aj čísla, ktoré ťukáte. Hmm. To bolo pre neho niečo nové.
A kdesi, už ani nevedel kde, počul, že mobilné telefóny sú lepšie ako on. Vraj sa tam vojdú všetky vaše fotografie, a nielen to : dokonca, a to už nechápal vôbec, sa tam vzmestia aj LP platne! Pomaly ho z toho začalo bolieť slúchadlo, bol už starý a rozmýšľaním sa rýchlo unavil. „Ach“ povzdychol si dosť nahlas, lebo vedel, že ho aj tak nikto nebude počuť, okrem tých strašidelných myší a krýs, ktorých jediným cieľom bolo vzdať sa svojho ostychu pred stavom absolútneho šalenia. Vyzeral strašne, až teraz si to uvedomil. Sedel tam v kúte, zahádzaný nejakými riadne špinavými a na pohľad hnusnými šmatami, ktoré ani po rokoch nestratili zápach riedidla v súlade s nejakou zakáľačkovou špecialitkou. Bol to strašne divný zápach. Taký organicko-anorganický, ťažko ho definovať.
Hoci na to nevyzeral, stále to bol ten istý hrdý telefón, na ktorý volali niekdajší velikáni svetovej prózy. Bol to totiž telefón istého pána Jozefa Mrkvičku. Možno ho poznáte. Hmm, keď tak rozmýšľam, mali by ste ho poznať.Veď meno Jožko Mrkvička, ste určite niekedy, aj keď len letmo, počuli. Ale, nechcel o ňom veľmi premýšľať, stále ho to rozplakalo, a na jeho starodávne obvody to nemalo veľmi dobrý dopad. Potom bol celý premočený Skúste si predstaviť ako sedíte zamočení v tme a je vám zima. O tých handrách napustených riedidlom nehovoril, a to asi preto, že, ako som neskôr zistil, telefóny nemajú nos. Tiež som tomu najprv nechápal, ale nechcelo sa mi s ním hádať. Keď mi predsa starý, takmer osemdesiatročný telefón povie, že nemá nos, tak nech si ho nemá! Len on sám vie kým je, či ozaj existuje, ale takisto cítil, že tu už viac nieje žiadaný. Vedel však aj to, že takto ďalej rozmýšľať nemôže, lebo sa úplne zblázni, a ani len nechcite vedieť, čo by vám vedel vyparatiť taký zbláznený telefón. A nielen vám, ale samozrejme, že aj nám, ale on vedel aj to, že v konečnom dôsledku by ublížil len sám sebe. Jemne sa otriasol,čo mu prinieslo aspoň troška radosti do toho jeho temného života plného nádychu smrti, no zasa mu prišlo smutno, keď si konečne po rokoch uvedomil prekvapujúcu pravdu – telefóny ako je on sa nemôžu hýbať. Ako to, že to celý svoj život nevedel?
Veď si pamätá, že sa prednedávnom otriasol, ale nechcelo sa mu nad tým rozmýšľať,to už veľmi presahovalo jeho myslenie, vlastne on vôbec nerozmýšľal, len vstebával stále tie isté podnety, a prežíval stále tú istú súčasnosť v stálesaopakujúcej slučke svojej beznádeje, ale takisto aj tichého objatia svojích synov, ktorí budú žiť oveľa oveľa kratšie. Povedzme si rovno. Vydrží mobilný telefón 80 pozemských rokov? Hmm... ? Silne pochybujem.

Cítil sa akoby bol dávno mŕtvy a predchvíľou ho vytiahol rybár z pomerne hlbokej kopy niečoho, čo vyzeralo ako litosféra. On však nevedel nič, len pojmy, ktoré sa premleli počas jeho „voláča“, aspoň takto to nazýval. Ale už dlho mu nikto nevolal, strašne dlho, on sám, ako telefónny aparát nemal pojem o čase, len sa hral, že má, takže som sa ho nevedel ani len spýtať kedy mu niekto naposledy volal, v ktorom roku? On mi len povedal, že strašne dávno. „No“ povedal som si : „Zasa som o niečo múdrejší“ , ale samozrejme, že len v duchu. Telefón ma predsa nemôže počuť.