SÚRODENCI 4/5

Bolo deväť hodín večer, keď obaja bok po boku vošli do Extázy. Zastali pri vchode, zobliekli si ľahké kabáty, prevesili si ich cez ruky a zahľadeli sa na vysvietený tanečný parket. Miestnosťou práve znela Sonique a parket sa zapĺňal tancujúcimi ľuďmi. Diskotéka sa uz rozbehla.

Tristan pootočil hlavu k nej. Nevedel, čo má dnes na sebe, kabát mala dlhý a bola pripravená skôr, a tak teraz prekvapene hľadel na jej hriešne krátke minišaty. Boli zelené so šikmými čiernymi pásmi. On mal na sebe svetlohnedé tričko s golierom a bledohnedé kockované nohavice.

,,Vyzeráš ako štetka,, necitlivo skonštatoval. ,,Je vylúčené, aby si dnes niekoho nezbalila.,,

Jeho správanie k nej sa menilo z minúty na minútu. Tým prezrádzal vlastnú rozorvanosť.

Lynne zdvihla bradu a povýšenecky sa naňho zadívala.

,,Je mi jasné, že budem úspešnejšia ako ty. Lovu zdar Tristan!,, podotkla. ,,A nezabudni, že sa mi nemáš pliesť pod nohy. Dnes ťa nechcem vidieť.,,

Odtrhli od seba zúžené pohľady a v rovnakej chvíli vykročili pomedzi ľudí. Ale obaja, nehladiac na seba, sa pustili opačným smerom.

Bola polnoc, keď sa obaja začínali cielene zaplietať s úplne inými ľuďmi. Na to, aby každý pochopil, aké fiasko to nakoniec bolo a čo je dôležitejšie, prečo vôbec bolo a aké pocity, ako úzkosť z otvorenia sa cudzej osobe a tiež náznak zrady, mu predchádzali, je pravdepodobne potrebné opísať oba prípady.

V prvom rade plán zbabral Tristan. Pre neho to nebolo také ľahké ako pre Lynne, ktorá si v tých svojich šatách jednoducho mohla vyberať, ale ako už raz sám podotkol, bol dostatočne extrovertný, aby do polnoci stihol zaujať dievča, ktoré si teraz pritískal na telo a na kúsku volného miesta, čo im na parkete zostalo, sa s nou pomaly hojdal do sladkej piesne od Robieho Wiliamsa.

Bola pekná. Aj keď mu na tom ani tak moc nezáležalo. Volala sa Viola a na plecia jej spadali rovné blonďavé vlasy. Mala na sebe krátke šaty z čiernej kože a bez ramienok. Vytipoval si ju, lebo jej šaty mu veľmi pripomínali Lynnine šaty.

Myšlienky mal rozlietané a náladu celkom zamretú. Nevnímal na sebe obrysy jej tela, neprítomne hľadel kdesi pred seba, až na okamih prestal klipkať viečkami a ľudia pred ním sa mu zliali do tmavej pohojdávajúcej sa masy pretínanej zábleskmi farebných svetiel.

Viola si opierala líce o jeho hruď, avšak teraz sa trocha odtiahla. Ruky mu ovinula okolo krku a zahľadela sa mu do tváre.

Tristan sa trocha spamätal a usmial sa na ňu.

,,Viola bavíš sa?,, - chcel sa uistiť.

,,Samozrejme,, - rozšírila úsmev a náhle sa mu hnedými očami uprene zahľadela do jeho očí.

Strávili spolu už vyše hodiny, bola veselá, povahou úplne iná ako Lynne.

,,Ale mohol by si ma zabaviť aj viac,, začul jej hlas.

Bol trocha neprítomný a preto sa náhle zacítil ako ryba na suchu, keď ju bez akejkoľvek vášne sledoval, ako k nemu približuje tvár.

Inokedy by sa s radosťou nechal hoci aj zneužiť, teraz však necítil nič zvláštne, keď sa bozkávali. Došlo mu, že má na perách jednoznačne jahodový lesk a to bolo asi tak všetko.

Po chvíľke od seba oddialili pery a zatiaľ čo Viola žiarila, jeho na tvári zahral drzý poloúsmev.

,,Tak ty sa chceš pobaviť?,, začul sám seba ako hovorí, hoci mu ešte kúsok zdravého rozumu, čo mu zostal, bil na poplach. ,,V tom prípade by som ti mal porozprávať zopár vtipov o blondínkach.,,

Violin úsmev na okamih zmrzol a jej nadšenie pohaslo. Zarazene sa naňho zahľadela.

,,Myslím, ze nie je vhodné, aby si mi rozprával vtipy o blondínkach,, podotkla.

Lenže v Tristanovi náhle rástla zlomyseľná, až zlostná chuť uraziť ju. Sám sa nechápal, ale akoby z nadhľadu sa počul, ako pokračuje.

,,Preco? Chceš mi nahovoriť, že si jednou z mála inteligentných blondínok? No dobre Viola, tak sa predveď. Rád o tebe získam lepšiu mienku.,,

Bolo strašné ako na ňu z čista jasna útočil a po ich bozku jej tým dodával pocit zneužitia, ale hnev na ňu tryskal z jeho najtemnejšieho vnútra, ktoré tužilo iba po jedinom. No iba jeho podvedomie tušilo, že jej jednoducho chce dať príležitosť odísť, aby si farizejsky akože zachoval čisté svedomie a nezdupkal prvý on. Aby mohol povedať - Áno, skúsil som to, ale ona ma nechcela.

Viola prestala tancovať, preto zastal aj on. Ona sa už tvárila urazene, Tristan sa však tváril rovnako drzo.

,,Más pocit, ze som hlúpa?!,, - fľochla po ňom.

,,Ja neviem Viola,, ľahostajne podotkol. ,,Povedz mi to ty, si múdra? Len jedno viem. Si netýkavka a pozor Viola, aby si sa nerozplakala z jedného vtipu o blondínke ako si ty.,,

Violine telo sa od neho rázne odtislo a zrazu pred ním stála bez toho, aby s ním mala akýkoľvek fyzický kontakt.

,,Počúvaj ma chlapček!,, zlostne po ňom sykla. ,,Ak si nejako zvlášť vysadený na blondínky, nemal si ma obletovať!,,

,,Más pravdu, nechápem sa,, pokojne povedal. ,,Vlastne vôbec nie si môj typ. Na blondínky som nikdy neletel, rovnako ako som vždy bočil od hystericky veselých pipeniek ako si ty.,,

Viole vyletela ruka a strelila mu zaucho. Bolo natoľko silné, že pod jej úderom vykrútil tvár, ale kupodivu mu vôbec neprekážalo, rovnako ani zvedavé pohľady z okolia. Pomaly k nej tvár znova otočil a vyzeral byť tak isto nad vecou ako doposiaľ. Violu tým očividne vyviedol z miery. Na okamih vyzerala bezradne, ale nakoniec sa zamračila a nechala hnevu volný priebeh.

,,Idiot!,, prskla po ňom. ,,Buď rád, že si ma nepozval k baru, lebo by si navyše mal na tých svojich fialových vlasoch vyliate pivo!,,

,,Ak ti to urobí radosť Viola, ja ti to pivo zaplatím a poslúž si,, prehodil.

V tom okamihu schytal ďalšie zaucho, tentokrát na druhé

líce.

,,Vyhýbaj sa mi do rána!,, začul ju, ale keď vrátil pohľad na miesto kde stála, už ju videl len od chrbta, ako sa zlostne prediera cez ľudí.

Ešte stále nechápal, čo sa to s ním deje. Ale keď videl ako sa vzďaľuje, cez príval príšerných obáv o vlastný zdravý rozum predsa zacítil čosi, čo by sa dalo prirovnať k spokojnosti, ze sa jej zbavil.

Vtedy pomalá pieseň skončila a miestnosť zaliala tanečná Ingrid. Asi v tom čase, keď Tristan ešte stále hľadel na odchádzajúcu Violu, na opačnom konci diskotéky pri bare sedela Lynne.

Lakeť mala opretý o pult a prstami ťukala o sklo pohára s červeným vínom. Chlapca na barovej stoličke vedľa seba sledovala svojským arogantným pohľadom, hoci sprvu chcela vyvolať príjemný dojem.

Volal sa Tony, ale povedal, že priatelia ho volajú Šidlo. Skutočne tak trochu ako šidlo pôsobil, vyzeral hyperaktívne. Mal čierne vlasy, vzadu dlhšie a postavené dohora. Na sebe užšie rifle a typickú látkovú červenú bundičku na zips a s vysokým golierom.

Vlastne už nebol chlapcom. Zaujal ju, pretože hoci mu nemohla isto odhadnúť vek, dvadsaťpäť možno dvadsaťsedem, bolo jej jasné, že je to jeden z tých večne chlapčensky pôsobiacich mužov.

Asi pred pol hodinkou ju zaujal, ale teraz si zrazu uvedomila, ze ho vôbec nevníma. Aj napriek jej vážnej tvári a chladnému pohľadu Tony neustále a nadšene mlel ústami, ale jej náhle došlo, že ani najmenej netuší, o čom práve rozpráva.

Prinútila sa vrátiť sa trocha do reality, až keď zbadala, ako sa k nej pomaly nakláňa.

Jeho ruka bez rozpakov dopadla na jej koleno.

,,Tak čo kočka, nepôjdeme si zatancovať?,, - žmurkol na ňu.

Lynne strnula.

,,Asi by si mal vedieť, že som lezbička,, vychrlila naňho.

Tony v okamihu odtiahol ruku a nechápavo sa na ňu zahľadel.

Lynne nestrácala čas a hneď zliezla z barovej stoličky. Červené víno do seba hodila na ex, zvrtla sa a bez jediného pohľadu od prekvapeného Tonyho odchádzala.

Predierala sa cez ľudí rýchlo a bez toho, aby sa na neho otáčala, pričom vôbec nevedela, prečo mu povedala takú hlúposť. Nerozumela tomu. Neplánovala to, proste jej to vybehlo z úst.

Uz sa k nemu nemohla vrátiť, už ani nemala chuť nájsť si niekoho iného, ale predsa vedela, že práve spravila veľkú, veľmi veľkú chybu.

Narazili na seba vedľa vchodu pri toaletách. Lynne si chcela opláchnut tvár ľadovou vodou aj za cenu toho, že sa jej roztečie čierna ceruzka na očiach, Tristan chcel odísť.

Lenže sa stretli a zostali vyjavene stáť oproti sebe. Chvíľu na seba iba zmätene hľadeli. On mal ešte stále líca červené od Violiných faciek, ale apatia ho pri pohľade na ňu prechádzala, ona mala v očiach nezvyčajné zúfalstvo, lebo sa bála toho, ze nad sebou stráca kontrolu. A bála sa tiež jeho.

Ty si môj brat, si môj brat, môj brat - opakovala si

v duchu pri pohľade na neho, no veta sa skracovala, slová jej vypadávali, až nakoniec jej vnútorný hlas celkom zamrel.

,,Vieš o tom, že neznášam blondíny?,, nakoniec prehovoril.

,,Vieš o tom, že som na dievčatá?,, následne vydýchla.

Pochopili svoje zlyhanie. Predovšetkým, že zlyhali na celej čiare.

,,Nedokážem sa ťa vzdať,, zašepkal a ona mu v hluku viac odčítala z pier, ako ho počula.

Spýtavo k nemu naťahovala tvár a sledovala, ako sa pri tej vete zachvel bázňou a vzrušením.

V tom okamihu, hoci aj naďalej vyzerala rovnako bezradne, ho rázne chytila za ruku a jednoducho ho bez premýšľania vtiahla na dámske toalety. Svetlo krátko zablikalo. Do jedného umývadla tiekla voda, no predsa sa zdali byt prázdne.

Dnu sa vzdialenejšie predierala hudba od vedľa.

Ťahala ho za sebou ďalej, pričom on sa vôbec nebránil, do otvorenej prázdnej kabínky. Keď sa k nemu obrátila, on ju s povzdychom a veľmi náhlivo objal. Zatlačil ju dnu, zatvoril dvere a pritisol ju o bočnú stenu.

Vôbec k sebe neboli jemní, lebo vzájomná nežnosť by ich vzťah prehĺbila a upevnila. Potom by museli bojovať s ovela väčšími výčitkami svedomia.

,,Veď ja ťa mám tak rád,, predsa jej však musel vzdychnúť do havraních vlasov.

A tým skutočne všetko zhoršil.

No nenechal ju zareagovať, lebo aj on od nej by čosi také nechcel počuť, pretože aj bez toho, hoci presne netušil, čo by povedala, sa v ich vzťahu topil viac než dosť.

Ich pery sa lačne spojili. Cítila ako jej vyhŕňa kratulinkú sukňu, aby o chvíľku mohla ovinúť nohy okolo jeho pása.

Zlyhávali ďalej a vedeli, že ešte budú zlyhávať. A tiež vedeli, že týmto postupne pochovávajú nádej na vyriešenie svojich problémov. Problémov, ktoré sa na nich závratnou rýchlosťou sypali celý posledný mesiac a kopili sa jeden na druhý. Jedno zlyhanie za druhým. Zo dňa na deň boli napnutejší a bolo len otázkou času, kedy obaja vnútorne explodujú a celkom sa zrútia.

Na to, že bola hodina bol v triede dosť veľký hluk. Rozdávali sa oznámkované písomky a každý mal nejaké pripomienky.

Lynne sedela v lavici ticho. Znechutená robila do zošita kružnicu. Jej šedé a krivé okraje sa jej rozdvojovali pred ocami. Bolo jej zle. Už dva dni mala žalúdok na vode a vôbec nebola schopná raňajkovať.

Matematika bola prvá hodina, a tak skoro ráno sa cítila najhoršie. A radšej ani nehovoriac o jej psychickom stave. Cítila sa podráždene a napäto. Dúfala, ze sa tak cíti aj Tristan. Nechcela v tom všetkom plávať sama, ale na druhej strane, bolo jedno, či je v ich momentálnej situácii sama, alebo sama s Tristanom, tak či tak sa cítila žiť v čoraz väčšej mizérii.

,,Skvelé,, ozvala sa zo stoličky vedľa nej Esther, hľadiac na svoju písomku. ,,Dvojka. Aspoň niečo z doučovania sa na mňa nalepilo.,,

Lynne jej nevenovala ani najmenšiu pozornosť, len ďalej civela do zošita. Estherina dobrá nálada ju ešte viac podráždila. Začínala doslova neznášať spokojných ľudí.

Spolužiak jej hodil pod nos jej písomku. Zdvihla tvár, pustila kružidlo a chytila papier.

Vypočítala len jeden príklad. Dostala štyrku.

Chvíľu na písomku rozčarovane hľadela. Potom papier zúrivo pokrčila a hodila ho za seba. Ktosi jej ho zozadu hneď vrátil. Keď jej zas dopadol na lavicu, zlostne ho z nej rukou zmietla na zem.

Prudko sa jej rozbúšilo srdce a pred oči jej vystúpili tmavé škvrny. Vnútorne sa rozochvela nevoľnosťou a rapídne narastajúcou zúrivosťou. Zrýchlil sa jej dych. Mala pocit, že vybuchne a začne jačať po profesorke, po Esther a tiež po tom debilovi, čo jej písomku hodil späť. Štyrka! Zasa štyrka, to teda nepotrebovala vidieť.

Začalo to odkedy s Tristanom prvýkrát spala. Ani jej myseľ si svoju frustráciu natoľko neuvedomovala, narozdiel od organizmu, ktorý od prvej chvíle protestoval. A tak sa jej za jediný mesiac a pol strašne zhoršil prospech. Nebola schopná na nič sa sústrediť. Ak to tak pôjde ďalej, na vysvedčení bude mať štyrky od hora az dole.

Esther na ňu prekvapene hľadela. Lynne náhle zbledla ako stena a ťažko dýchala. Nevedela, či je jej zle, alebo zúri.

Na Lynne znova zaútočil neústupčivý pocit, že ak niečo, hocičo, okamžité nespraví, asi sa nekontrolovateľne nervovo zrúti.

Ako v mrákotách sa zahľadela na kružidlo. Chvatne ho schmatla a zúrivo si ho bodla do dlane. Prudko rukou trhla a celú dlaň si šikmo porezala.

Esther ticho zhíkla.

Kružidlo jej z ruky vypadlo. Zadívala sa na skrvavenú dlaň. Pocit hroziaceho emočného výbuchu sa akoby uvolnil, ale aj naďalej ňou mávali pocity nezvládnuteľnej depresie.

Lakťami sa oprela o lavicu a ruky si s povzdychom vnorila do krátkych vlasov.

Na chrbát jej dopadla Estherina ruka.

,,Holúbok, si v poriadku?,, spýtala sa ustaraným a zároveň zmäteným hlasom. ,,Možno by som mala navrhnúť profesorke, aby zavolala tvojim rodičom. Ak ti je zle, mal by ťa niekto odviesť domov.,,

Lynne však aj naďalej zlostne hľadela kdesi pred seba. Z vlasov jej vytiekol úzky potôčik tmavej krvi, z obočia jej kvapol na líce a z pod oka jej ďalej tiekol po popolavej tvári.

,,Nie rodičia,, skľúčene vydýchla. ,,Len žiadny rodičia.,,

Rodičia musia zostať mimo toho - dodala si v duchu - Rodičia sa nesmú nič dozvedieť. Nikdy! Takú potupu by neprežila! A keď si predstaví ich reakciu...prizabili by ich!

Rukami si zovrela vlasy. Z rany sa jej vyrinul ďalší prúžok krvi a stekal jej po tvári.

Problémy! Problémy! Problémy! Zo všetkých strán sa na ňu valili samé problémy!

Cítila ako jej Esther nasilu ťahá porezanú ruku a vtláča jej do dlane kapesník.

Nakoniec ju aj tak poslali domov. Pri pohľade na jej bledú tvár a peru rozochvenú od nevoľnosti, usúdili, že na ňu jednoducho lezie chrípka.

Súbežne s ňou, prakticky len pár dní po nej, životne skolaboval aj Tristan.

Ak ho dokázalo niečo odreagovať, tak to bolo jeho obľúbené stenolezectvo. Ale náhle sa dostal do stavu, kedy sa už nebol schopný uvolniť takmer pri ničom. Bolo to zvláštne a tak trochu desivé, ale naposledy sa smial na Natashinom pohrebe, keď Lynne spadla do čerstvo vykopaného hrobu.

Aj toho dna sa asi dva metre nad zemou s pevne vystretými nohami spotený naťahoval za výčnielkom z náhle sa zošikmujúcej steny.

Dole postávali jeho priatelia, dvojčatá Patrick a Anthony. S rukami vbok ho sledovali a obcas mu dávali dobré rady.

Tristan ich vôbec nevnímal a aj oni videli, že nie je vo svojej koži, lebo sa ich radami vôbec neriadil a robil základné chyby.

Tristan sa snažil vybiť zo seba energiu, aby aspoň na chvíľku prestal myslieť na všetky tie záležitosti okolo neho a Lynne, čo ho tak strašne dusili a udržovali ho v stave neustáleho pocitu viny. Bol to každodenný pocit viny, ktorý v ňom bez prestania rástol, týčil sa do obludných rozmerov, rozpínal sa čoraz viac pri každom pohľade do jej arogantných šedých očí a napĺňal ho obrovskou túžbou zmiznúť. Jednoducho zmiznúť a už sa nevrátiť. Alebo aspoň na ten čas, kým sa vina znova postupne nezmenší a on nenaberie ďalší dych na prebíjanie sa svojou existenciou.

Chytil sa za šikmý výčnelok a vtedy mu z čista jasna napadlo, ze to vlastne vôbec nie je zlý nápad. Vlastná myšlienka ho natoľko rozrušila, že spravil ďalšiu z mora svojich chýb, zachytil sa nesprávne a šmykol sa. Chrbtom však len mäkko dopadol do hrubočiznej modrej žinenky.

Zhlboka a vyčerpane dýchal. Zostal civieť na tmavozelený strop.

Uvedomil si, že to musí spraviť. A že to pravdepodobne mal spraviť už dávno.

Objavili sa nad ním dve naprosto identické tváre Patricka a Anthonyho.

,,Zabudol si si ruky poprášiť kriedou,, prehodil jeden a Tristan náhle nebol schopný odhadnúť, ktorý.

,,Ako sa ti to mohlo stať? Veď vrecko s kriedou ti visí na opasku,, dodal druhý.

,,Čo ma po kriede,, vydýchol spotený Tristan. ,,Teraz to nebudem riešiť, musím okamžite letieť domov.,,

,,Preco?,, spýtal sa zasa ten prvý.

Ale Tristan sa neunúval odpovedať. Rýchlo vstal a vybehol zo stenolezeckej miestnosti, aby sa stihol pobaliť skôr ako sa rodičia vrátia z práce, Lynne od Esther a Roger z hodiny klavíra, ktorú uz aj tak nepotreboval.

Dvere drobného obchodíka s hudbou sa doslova rozleteli. Do tmavého, príliš malého, priestoru preplneného CDečkami vbehol Tristan. Na pleci mu visela plná cestovná taška, čelo sa mu perlilo od potu a líca červenali, ale v kontraste s jeho pobledlou tvárou to vyvolávalo nezdravý dojem.

Zastal v strede miestnosti, ktorú zalievala hudba Linkin Park a chvíľu sa roztržito otáčal na všetky strany dnes celkom prázdneho obchodu, pričom sa snažil vydýchať. Srdce mu búšilo ako o závod. Celú cestu sem ozlomkrky utekal.

,,Ja...ja...chcem...,, beznádejne zahabkal, akoby však chcel namiesto toho vykríknuť o pomoc.

Potom ho zbadal. A nechápal, prečo mu hneď nedošlo, že bude práve na tom mieste, kde aj má byť.

Za pultom stál už dospelý, asi tridsaťročný muž. Pôsobil však adolescentnejším dojmom ako Tristan. Vlasy postavené dohora boli červené, hoci výraznú briadku mal tmavú. V ušiach mal náušnice a na sebe fialové úzke tričko bez rukávov a rovnako obtiahnuté rifle, ktoré len zvýrazňovali jeho štíhlu, no pevnú postavu.

Držal v ruke CDečko, druhou rukou sa opieral o pult a hľadel na neho bez toho, aby ho oslovoval.

Najprv ho nechával spamätať sa, lebo videl, že sa mu stalo čosi zlé.

A v tom bol práve báječný. Chápal ich pubertálne pohnútky a nechával ich prežívať.

,,Strýko Mike,, konečne Tristan vydýchol čosi súvislé a pribehol k jeho pultu, avšak len ďalej opakoval. ,,Strýko Mike...Strýko Mike...,,

Strýko Mike sa vystrel, nadvihol obočie a miesto otázky len trhol hlavou.

,,Strýko Mike...,, znova zo seba rozrušene dostal Tristan, ale príval slov, čo ho dusili, sa tentokrát uvolnil. ,,Strýko prosím...prosím...musím ostať u teba...strýko Mike prosím...nenúť ma ísť domov...chcem u teba zostať...navždy strýko...domov sa uz nevrátim!,,

,,Zdrhol si z domu?,, obvykle stoicky podotkol Mike a dokonca sa na sekundu pousmial.

,,Áno...,,

,,Čo si vyviedol?,,

,,Ani sa nepýtaj...,,

,,Preco?,,

,,Nesmiem ti to povedať.,,

,,Más problémy so zákonom?,,

,,Nie!,, takmer vykríkol Tristan. ,,Nie...ale nehovor našim, že som u teba...nesmú ma už nikdy vidieť.,,

Samozrejme neveril, že by jeho rodičom čosi také zatajil, ale počítal s tým, že bude mlčať aspoň zopár dní, že získa aspoň tri dni vytúženej anonymity.

Mike sa natiahol a jemnou, nie príliš narobenou rukou mu rozstrapatil farebné vlasy. Tú bledofialovú farbu mu na ne nanášal sám.

,,Chod dozadu na parkovisko. Sadni si do auta a počkaj ma.,,

Báječný - znova si pomyslel Tristan. Stačilo mu, že ho nenaháňa polícia a viac sa nepýtal. Nie že by nebol zvedavý, ale on najviac vedel aké to je dostať sa do maléru. A potom človeka každý vypočúva, hoci on sám nevie, ako a prečo sa do šlamastiky vlastne dostal.

,,Ale veď končíš až za dve hodiny,, podotkol Tristan, no cítil, že sa konečne po dlhočiznom čase ako tak upokojuje.

Mike ľahostajne pohodil ramenom.

,,Obchod patrí mne, tak ho zatvorím, kedy sa mi zachce.,,

Siahol do vrecka džínsov, vytiahol kľúče od auta a hodil mu ich. Tristan bol ešte natoľko nesvoj, že ich nezachytil a musel sa po ne zohnúť.

,,Vďaka ti strýko,, úprimne povedal. ,,Teba som potreboval.,,

,,Žijem dvadsaťštyri hodín denne, som ti kedykoľvek k dispozícii,, - živo sa zazubil Mike.

Sledoval, ako Tristan vyšiel z obchodu.

Mike bol brat ich mamy a bol od nej o celých desať rokov

mladší. Deti, teda Tristan, Lynne a Roger, ho milovali, zatiaľ čo zvyšok rodiny ho ticho nenávidel. Bol totiž príliš extravagantný. Vecný pubertiak, ktorý odmietal dospieť. Človek, ktorý deti brával do nevhodných podnikov a na rodinných oslavách všetkých urážal, ale tiež sa pri sviatočnom stole najhlasnejšie smial. S plnými ústami.

Aj teraz pocítil výraznú hrdosť na synovca, ktorý konečne raz utiekol z domu, ale na druhej strane človek dospieva aj napriek úpornej snahe zamedziť tomu, preto mal v sebe aspoň toľko zodpovednosti, že vedel, čo jednoducho musí spraviť.

Ozvalo sa drobné cinknutie a do obchodu po hodine prázdna vstúpil jeden mladý zákazník. Lenže Mike ho bez výčitiek doignoroval a zašiel za bordový záves za pultom.

Ocitol sa v ešte tmavšej, až temnej miestnosti, ktorú jeho neter Lynne doslova zbožňovala. Drevené police boli plné podivných sôch, čiernych sviečok a kníh, pričom na stenách viseli rozličné obmeny satanistických pentagramov. Bola to druhá časť jeho obchodu, ktorá bola sprístupnená len zasvätencom, teda satanistom a inej skľúčenej mládeži, ktorá vedela držať jazyk za zubami.

Mike pristúpil ku kúsku volnej steny, na ktorej visel telefón. Zobral slúchadlo a z pamäti vyťukal číslo.

,,Ahoj segra,, ozval sa do slúchadla. ,,Počúvaj ma, práve sa u mňa objavil tvoj najstarší. Neviem, čo ste mu spravili, ale zdrhol ti z domu.,,

Na dlho sa odmlčal a s pobaveným úsmevom, keď k nemu doliehalo zmätené habkanie jeho sestry, iba počúval. Potom pokračoval.

,,Nie...nie...neunáhluj sa. Nie...bude lepšie, keď nebude vedieť, že vieš, kde je. Nie...ticho!...pozri, dobre vieš, mne povie všetko. Nechám ho pár dní vychladnúť, potom si pokecáme a vyriešime to, hej? Len ho prosím ťa nechaj dýchať. Nedus ho,, dôrazne povedal.

A potom znova počúval.

Až nakoniec zložil, vyhodil zákazníka a zatvoril obchod.