Návrat do minulosti (Qualantean) - VIII časť

„Jarko, ako ti je?" spýtal sa známy hlas.

„Nika? Si to ty?" nasledovala  odpoveď s veľkou dávkou radosti. „Kde sme to? V pekle? Alebo v nebi?"

 „Vitaj medzi živými" povedal nemenej známy hlas. Bol to starý muž.

 „Čo je? Čo sa stalo?" pritom na mňa vyskočil jeho  pes. Cítil som každučkú časť tela, ako ma zabolela, no bol som rád, že vôbec niečo cítim.

 „Sme v Qualanteane, v dedine elfov"

„Ako rád vás vidím priatelia..." povedal som. „Elfovia? Čo tu robíme? Kto nás našiel? A čo sa sakra stalo?!" horúčkovito som sa pýtal. No vtedy k nám prišla nejaká žena, s dlhými ušami a veľkou náušnicou, pravdepodobne elfka. Vravela, že musím ešte oddychovať, že neskôr sa porozprávame a také drísty. Všetci odišli, ale nejak som sestričku uprosil, aby pri mne mohla Nika ostať ešte chvíľku, nebudem rozprávať a namáhať sa. Milo sa usmiala a nechala nás samých.

„Chyť ma za ruku."  vydal som zo seba chrapľavý hlas. Chcel som hovoriť, no  zakryla mi ústa rukou. Neostávalo mi nič iné, len sa pozerať.

„Ďakujem." povedala.

„Čože? Začo mi ďakuješ?"

„Ach, ty si nič nepamätáš? Zachránil si mi život."

„Ja? Posledné čo si pamätám, je to, že som videl nejaké svetlo a potom... už nič. Hovor mi o tom... Sľubujem, že už budem ticho."

„Tak fajn..."  Vtedy k nám nabehla elfka.

„Slečna, už musíte odísť. Nechajte ho oddychovať."   Musela ísť... Sestrička mi dala niečo zjesť a vypiť. Zvláštne, hneď ako som dopil  vodu som zaspal. Sníval sa mi zvláštny sen. Dvaja chlapci. Rozprávali sa, no zrazu sa začali hádať. Jeden z nich vytiahol dýku, ktorú

zapichol do toho druhého, pričom sa začal rehotať. No akoby mal ten chlapec nejaký nepreniknuteľný pancier. Ten druhý mu ju vzal a pomaly ho zabil. V tom som tam zbadal Ivovu tvár. To on bol ten chlapec, čo zabil. Strhol som sa. Čo to malo znamenať? Bol som celý spotený.

„Ľahni si!" povedala sestrička. Dala mi niečo zjesť. Prišli ku mne priatelia, teraz bez starého muža.

„Ako rád vás znova vidím."

„Sme radi, že žiješ."

„Počkať, kde je starký?"

„Ostal vonku. Vieš, s nejakou elfkou, a poriadne to tam medzi nimi iskrí."

„Heh, tak fajn... a čo sa to vlastne stalo?"  Vtedy sa začali všetci prekrikovať, nedalo sa im rozumieť, tak som sa robil, že počúvam. Veď niekto mi to povie. Raz. Bola sranda počúvať ich. Tak rád som počul ľudský hlas. Boli pri mne ešte dlho. Pokým sa slnko nezačalo schovávať za neďaleké hory. Prišla sestrička, celkom pekná, a vyháňala. Vymenila mi obväzy, na čelo mi dala nejaký obklad z rastlín a odišla. Dlho som nemohol zaspať. Počúval som cvrlikanie cvrčkov. Mesačné lúče vnikali do mojej izby.