SÚRODENCI 5/5

Lynne sa lakťom opierala o klavír a clivo sledovala knihu ruskej konverzácie, ktorá na ňom zostala pohodená po Tristanovom odchode.

Už bol preč štyri dni. Vedeli, že je u Mika, ale to ju nijako neupokojilo. Celé tie štyri dni v noci nezažmúrila ani oka. Hľadela na tmavé nočné steny, až mala miestami pocit, že na ňu padajú celou ťarchou jej viny znásobenej aj Tristanovou. Mala naňho totiž teraz veľmi ťažké srdce. Zasa len zdúchol a ju doma nechal samučičkú ako prst, aby sa pod Rogerovým vydeseným pohľadom sama vysporiadávala so svojimi sebadeštrukčnými myšlienkami.

Rozmýšľala o smrti. Stále. Aj teraz. Zahľadela sa na svoju mamu ako sedela priamo na koberci opretá o nízky stolík a hoci izbu zalievali horúce slnečné lúče, myslela zase len na ticho, prázdnotu a bezproblémovosť, aké zo sebou prináša smrť.

Jej mama jej obcas čosi povedala, asi mala pocit, že sa rozprávajú a popritom pri rozhodenej kôpke šekov vypisovala veľkú hrubú knihu, v ktorej viedla celý domáci rozpočet. Bola typickou účtovníčkou. Zapisovala ja to, koľko im pridala na vreckové, aby im to budúci mesiac mohla vyúčtovať, rovnako ako viedla vreckové, ktoré si medzi sebou dokonca dávali aj oni, rodičia.

Účtovníctvo kazí charakter - náhle zmenila tému premýšľania Lynne a ďalej na ňu upierala unavené oči - Účtovníci sú poznať na prvý pohľad, tie úradnícke krysy.

Spomenula si, že v časopise raz čítala, že úradníci sú pre svoje povolanie natoľko suchopárni, že sa ešte aj milujú menej ako všetci ostatní.

Takže ich otec si v tom prípade veľmi neužije, zatiaľ čo ich vlastné deti sa spolu milujú možno viac ako... - nedokončila myšlienku, lebo sa jej zdala znervózňujúcejšia ako dumanie nad smrťou.

,,Čo si myslíš, kedy sa nám Tristan vráti?,, znova sa po dlhšom čase ozvala jej mama, avšak zrak od šekov nezdvihla.

,,Neviem,, mdlo hlesla Lynne.

Do obývačky vošiel Roger a mieril ku klavíru, pretože si chcel zahrať. Keď zbadal, že sa on opiera Lynne, hneď zastal. Škaredo po ňom zazrela, aby ho odplašila a on sa skutočne obrátil a náhlivo zmizol. Ich mama si ani nevšimla, že bol v miestnosti.

,,Aj tebe chýba?,, znova sa pýtala.

Hlavne v posteli - cynicky si pomyslela Lynne.

,,Aspoň neotravuje,, povedala.

,,Čo si myslíš, prečo utiekol?,,

,,Neviem. Preskočilo mu.,,

,,Lynne?,, náhle ju oslovila inším, akoby opatrnejším tónom a vzhliadla k nej.

Lynne na ňu bez života hľadela. Tvár mala az popolavo sivastú a pod ocami výrazné kruhy.

,,Hmm...?,, unavene zareagovala.

,,Nevrav mi, že nevieš, čo sa mu stalo,, neveriacky podotkla mama.

Lynne mlčala.

,,Lynne, čo sa deje?,,

,,Neviem, čo by sa malo...,,

,,Si bledá Lynne, pozri sa do zrkadla ako vyzeráš. Más kruhy pod ocami.,,

,,Zle som spala.,,

,,Čo vás zožiera Lynne? Teba aj Tristana.,,

Lynne mlčala, lenže čím dlhšie si vzájomne opätovali pohľady, tým viac sa jej chcelo povedať pravdu.

,,Čo ťa trápi?,, znova sa spýtala a tým to este zhorsila.

Vedela, že ak to vyklopí, nastane pre ňu nové peklo. Ale nesmierne ju nutkalo odľahčiť si aspoň na ten jeden okamih, jeden jediný okamih, kedy otvorí ústa a rozochvene to zašepká, alebo to zlostne, či znechutene vypľuje a vychutná si kratunkú úľavu, kedy sa potom, čo to z nej konečne vyšlo, slobodne nadýchne, až ten mylný pokoj uplynie a na jej ťažko skúšané bedrá sa zosype priehršť výčitiek.

Hnedé oči jej mamy na ňu spýtavo hľadeli, no čím dlhšie mlčala, tým viac jej pohľad strácal sústredenosť.

Preto už prestávala váhať a pomaly otvárala ústa, zatiaľ čo jej mama stratila trpezlivosť a pohľad jej skĺzol do knihy.

,,Mami, ja...,, začala, pričom vnútorne to s nou len tak mávalo, náhle sa bála, že sa jej podlomia kolená.

,,Niečo mi tu chýba,, zamyslene podotkla jej mama.

,,Čo-čože?,, zmätene sa zarazila.

Jej mama na ňu rýchlo pozrela.

,,Chýbajú mi tu nejaké ústrižky zo šekov.,,

,,Čože?,, znova povedala Lynne a zaklipkala viečkami,

akoby práve precitla zo sna.

Jej mama však už bola mysľou inde.

,,Lynne, chod hore do nasej spálne. Otvor skriňu, kde držím šeky a iné doklady. V pravom rohu by mala ležať veľká biela obálka. Dones mi ju, prosím ta.,,

Lynne na ňu chvíľu rozčarovane hľadela, avšak po chvíľke si uvedomila, že rozlietané myšlienky jej mamy jej pravdepodobne zachránili kozu. Preto nakoniec s povzdychom vyšla z obývačky.

Pomaly vystupovala po schodoch a hore rovnako nenáhlivo zamierila do rodičovskej spálne, premýšľajúc nad tým, že sa pred niekoľkými minútami takmer sama stiahla na ešte väčšie dno, do akého už padla.

Otvorila malú skriňu na stene a hľadala na kôpke papierov jednu bielu obálku. V oboch rohov ležali veľké obálky. Tú pravú zobrala a bez záujmu nou zatriasla.

Ktorú chcela? Pravú alebo ľavú?

Zobrala aj ľavú, ale pre istotu ju otvorila. Zatriasla nou a do ruky jej vypadla listina, na ktorej jej do očí ako prvé udrelo Tristanovo meno. Mimovoľne skĺzla pohľadom nižšie.

Cosi jej nesedelo. Najprv ani nechápala, hoci to bolo nad slnko jasné.

Znova si to prečítala. Doposiaľ vyhasnuté oči prekvapene rozšírila a v jedinom okamihu sa jej do nich vrátil život, keď znova a znova čítala a čítala, čo už prečítané aj pochopené mala.

Z obálky vytiahla ďalšie dve listiny a preštudovala ich.

Pozvoľna jej poklesla sánka.

Unavenú myseľ jej náhle zaliala čiastočná úľava, avšak aj tú nie celkom naplnenú úľavu si nesmierne vážila.

Vyšklbla papier z obálky a vybehla zo spálne s energiou, aká sa v nej pred niekoľkými minútami vôbec nenachádzala.

Zbehla schody a dole akurát vpadla do náručia svojej udivenej mame, ktorá sa rozhodla ísť si po šeky sama.

Lynne ju necitlivo odsotila a doslova rozrazila vchodové dvere.

Halu prežiaril náhly príval slnka a znova, keď sa dvere zabuchli, upadla do polotieňa.

Jej mama stála na mieste a nechápavo hľadela k dverám, ktorými pred okamihom zmizla Lynne.

Tristan zišiel schody z poschodia Mikovho malého domu zariadeného v štýle rozlietaného pubiša. Ešte aj na stene v obývačke viseli plagáty. Žilo sa u neho dobre, Mike stále lietal po diskotékach a kluboch a Tristan ani nemusel ísť do školy, pokiaľ sa mu nechcelo. Nebyť toho, že jeho nálada bola neustále na bode mrazu a výčitky svedomia zo všetkého, čo dopustil, aby sa stalo, sa neznesiteľne stupňovali, by skonštatoval, že toto je život, po akom od nepamäti túžil.

Zastal na schodisku takmer až dole a dosadol na jeden schod. Smutnými očami sa zahľadel na priesvitný telefón, ktorý pri zvonení svietil, čo bol na schode polozený. Nedalo sa povedať, že by nábytok a iné veci v Mikovo dome spolu ladili. Ani povliečky na vankúšoch a prikrývkach neboli rovnakej farby. Ale svojim spôsobom to malo cosi do seba.

Tristan váhavo natiahol ruku a polozil ju na slúchadlo. Mal pocit, že by bolo správne zavolať Lynne. Nemal tušenia, čo by jej povedal, ale zhrýzalo ho, že ju doma nechal samučičkú.

Zatiaľ čo on sa Mika napchával nezdravými jedlami a blicoval si, ona bola so svojim pálčivým problémom doma, celkom sama musela chodiť do školy, jesť zdravo a znášať pocity previnenia a strachu z odhalenia pri každom pohľade na rodičov a Rogera.

Preboha, čo to spravil! Musí sa cítiť ako topiaca sa v mori. Mal zostať a topiť sa s ňou.

Stiahol ruku zo slúchadla, lebo mu napadlo, že asi použije mobil a tiež jej zavolá na mobil, aby bolo isté, že zdvihne práve ona.

Ale nerobil nič. Len sedel a hľadel kdesi nikam, doslova paralyzovaný pocitom prázdnoty, totálneho otupenia, v ktorom nenachádzal žiadne správne slová pre svoju sestru, lebo bola aj jeho milenkou a k tomu už ťažko čosi dodať.

Ach, bože, ako sa k tomu vôbec dostali! Veď spolu vyrastali, ako len po nej mohol zatúžiť! Čo ich viedlo k tomu, aby všetky normy zahodili za seba a takto neodpustiteľne sa pošpinili a vohnali sa do pasce vecného strachu z odhalenia?!

Začul ako Mike pomaly zostupuje po schodoch. Sadol si vedľa neho a neobvykle vážne na neho uprel svoje väčšinou šibalské oči, zatiaľ čo Tristan ďalej bez života hľadel kdesi pred seba.

,,Chcel som len zavolať Lynne,, mdlo prehovoril, hoci Mike sa ho na nič nepýtal.

,,Volaj si komu chceš, o účet mi nejde, už aj bez teba som to s volaním prešvihol,, - pohodil ramenom Mike. ,,Chcem iba vedieť, čo sa ti stalo?,,

,,Čo by sa malo...už mi doma proste všetci liezli na nervy...,,

,,Klišé!,, odvrkol Mike. ,,Koho chceš oklamať?! Veď vyzeráš ako žijúca mŕtvola.,,

Tristan ďalej hľadel priamo. Hruď mu zovrela úzkosť a na okamih mu utlo dych. Mal obavy, že sa potupne rozplače.

,,Viem aj bez teba, že vyzerám zle,, sťažka zašepkal.

,,Preco?,,

,,To je moja vec.,,

,,Pokým žiješ v mojom dome je to aj moja vec.,,

Tristan k nemu rýchlo a s ublíženým výrazom otočil tvár. Mike pokračoval.

,,Si u mňa už štyri dni a ak tu chceš žiť naďalej, radím ti, aby si vyklopil pravdu.,,

Tristanovi sa proti jeho vôli rozochvela spodná pera.

,,Ak ti vadím, zbalím sa a...,,

Mike zdvihol ruku.

,,Tak som to nemyslel. Ale dobre vieš, že ak ti niekto za prúser nespraví kázeň, tak som to práve ja. Tvoj stav ma skutočne znervózňuje Tristan. Čo je vo veci?,,

Tristan sa premáhal z celej sily, zatiaľ čo hnedé oči sa mu čoraz viac leskli.

Vnútro mu rvalo nutkanie kričať a jačať, až by vyziapal všetko hrozné, čo má na srdci.

,,Urobil som niečo neodpustiteľné strýko Mike,, počul sa ako vraví jedným dychom.

,,Ale čo?,,

,,Niečo...,,

,,Čo?!,, dôrazne ho prerušil Mike.

,,Ja...,,

,,Čo?!,,

Dobre vedel, ze ho hecuje.

,,Chceš to vedieť?,, Tristan zvýšil chvejúci sa hlas. ,,Chceš to skutočne vedieť?!,,

,,Áno!,,

,,Je mi z toho na vracanie...,,

,,Čo si spravil?!,, teraz uz vykríkol Mike.

,,Preťahujem vlastnú sestru!,, zrazu mu zvrieskol do tváre Tristan.

Mika to zaskočilo a na okamih stratil slová. Lenže vynervovaný Tristan vybuchol ako sopka.

,,Preťahujem vlastnú sestru!,, zúfalo kričal ďalej, pričom po lícach mu stiekli slzy. ,,Stačí?! Ja si preťahujem vlastnú sestru! Mám u nej v posteli vyhriate miestečko! Chápeš?! Preťahujem si sestru!,,

Chcel kričať ďalej, lebo myslel, že nebude schopný prestať, ale celkom náhle a nečakane ho zarazil nepredvídaný zvuk.

Bolo to kruté. Veľmi kruté. Akoby navyše dostal aj facku.

Smiech. Bol to stupňujúci sa smiech.

Tristan stíchol, akoby uťalo, zhlboka a nahlas dýchal, pričom zčervenalé oči rozčarovane upieral priamo na Mika. Po tom čo sa z tej informácie spamätal, zareagoval takto.

Sedel a kruto sa smial. Oči mal pevne zatvorené a prehýbalo ho od pobavenia.

Tristana zasiahol príval vzlykov. Nevedomky sa od neho odtiahol. Zrazu sa zacítil ako v zlom sne a dal by všetko pre to, aby mohol prestať existovať. Bál sa, ze má azda halucinácie. Bál sa, že to všetko nezvládol a zbláznil sa. Alebo, ze spí. Alebo, že polobdie. Ze toto, celý jeho život, je len zlý, podivný sen, ktorý vyvrcholil spojením nelogicky zapadajúcich článkov.

V tom okamihu, keď už myslel, že sa rozplače hystericky, alebo ze Mika silno udrie, sa rozleteli nikdy nezamknuté vchodové dvere a do haly vtrhla Lynne.

Rozosmiaty Mike vstával a ona završovala chaotický obraz, keď pribehla ku schodom, pričom s neistým úsmevom nad hlavou mávala akýmsi papierom.

,,Si zachránený,, teatrálne vydýchla, čím ho utvrdila v tom, že mu preskočilo.

Strčila mu papier pred tvár. Roztržito si utrel slzy a trhane dýchajúc papier zobral. Hľadel naňho, ale bol v takom rozpoložení, že nedokázal čítať.

,,Čo to...čo to všetko má znamenať?!,, dezorientovane sa otázal s obludnými pocitmi nereálna.

,,To je tvoj rodný list!,, udýchane povedala, lebo utekala.

Oči jej žiarili.

,,No a?,,

,,Si adoptovaný!,, vykríkla po ňom.

Nutkanie k ďalšiemu plaču v okamihu ustalo. Hoci Mike sa ďalej smial, prestával jeho zvuk jeho smiechu počuť. Pomaly, vo vlastnom, celkom osobnom tichu, k nej zdvíhal nesmelo sa rozjasňujúci pohľad, cítiac, ako sa z dlhej nocnej mory ustráchane, ale predsa, zobúdza.

,,Tomu sa hovorí irónia osudu!,, sťažka sa ozval Mike, pričom sa konečne upokojoval.

Dve ťažko skúšané deti, súrodenci, z ktorých sa znenazdajky stali nevlastní súrodenci, si vymieňali prekvapené pohľady.

A Tristana zalial obrovský pocit úľavy, úžasne oslobodzujúco meniaci všetky jeho obavy a výčitky v prach. Stačilo slabo fuknúť a rozlietali sa do všetkých strán.

Sedeli spolu na schodoch verandy pred strýkovým domom. Mike ich nechal samých.

Vyhrievali sa pod horúcimi lúčmi slnka, ktorého príjemnú jarnú príchuť si teraz všimli azda prvýkrát. Zalievalo okolie a ostrilo farby. Všetko pôsobilo akosi vyhrotene, živšie a malebnejšie.

Hľadeli pred seba na svetlú ulicu a cítili, že teraz sa konečne otvorene o všetkom porozprávajú. Vytušil z nej akýsi nejasný náznak napätia, zatiaľ čo on sa už cítil totálne odľahčene.

Zhlboka sa nadýchol čerstvého, ešte nie príliš sparného vzduchu. Pozrel na jej ruky. Nervózne si prepletala prsty.

,,Ak nevieš čo s rukami, zapáĺ si,, pokojne navrhol.

,,Nie,, stroho povedala.

,,Ty už nefajčíš?,,

Pokrútila hlavou, ktorú k nemu zboku jemne nakláňala. Čierne vlasy sa jej pritom pekne zaleskli.

Chvíľu mlčali. Nakoniec prehovoril on.

,,Rodičia predsa raz spomínali, že mali zo začiatku problémy.,,

,,Áno, spomínam si,, súhlasila.

,,Asi už strácali nádeje, preto si adoptovali mňa. Ale keďže ty a Roger ste ich vlastné deti, potom musel nastať nečakaný obrat. Lynne?,,

,,Hmm?,,

,,My sme vlastne nikdy nemali klasický súrodenecký vzťah, všakže?,,

,,Nie,, povedala a aj ona sa rozhovorila. ,,Nikdy sme nemali čisto súrodenecký vzťah. Možno cosi také je zakódované práve v génoch. Nás k sebe tiahlo čosi, čo bolo prakticky normálne medzi chlapcom a dievčaťom. Samozrejme to súviselo s našou viditeľnou fyzickou aj inou odlišnosťou. Netvrdím, že som s Rogerom super priateľka, ale s tebou...nuž...nikdy sme ani len na okamih neboli na rovnakej vlnovej dĺžke. V istom zmysle sme vždy cítili, že v našich génoch niet príbuznosti pre vzťah brata a sestry, azda aj preto, že,, - zaváhala, či to dodať, no predsa opatrne povedala, ,,že k tebe sa rodičia správali inšie ako ku mne a k Rogerovi.,,

,,Viem,, bez vzrušenia priznal a so sklopenými viečkami hľadel na zem. ,,Obcas sa odo mňa odťahovali. Vás si piplali viac ako mňa. Asi nečakali, že predsa jedného dňa prídete na svet vy, takže som celkom nečakane prestal byť ich vytúženým dieťaťom práve ja. Boli to nepatrné náznaky, ale z času na čas som z nich mal pocit cudzoty.,,

Na chvíľu prestal rozprávať. Na tvári sa mu objavil malý poloúsmev a potom dodal.

,,Ale som pre to spokojný. Už si predsa nemusíme nič vyčítať, nerobíme nič zvrátené a uz vôbec nie protizákonné. Máme tromf pred rodičmi. Spŕška problémov konečne ustane.,,

,,Na tvojom mieste by som sa tak netešila,, náhle tvrdo prehovorila.

Jej tón ho nečakane rýchlo znepokojil. Čerstvé spomienky na dlhodobú nervozitu sa vrátili. Obrátil k nej už zasa vážnu tvár.

Ona naňho tiež pozrela.

,,Som v tom,, povedala.

Tristan zdesene vytreštil oči, akoby mu čosi hodila do tváre. Cítil ako sa mu len chvíľku pokojné srdce zasa splašene rozbúchava. Pulzovalo mu v spánkoch a spôsobovalo nevoľnosť, čo nasvedčoval aj výraz jeho pobledlej tváre.

V tom okamihu by sa v ňom krvi nedorezal.