Služba

Rutinná streda. Prevoz zásob z jedného tábora do druhého cez stopäťdesiat kilometrov púšte. Žiadna upravená cesta, iba vyjazdené koľaje. V ruke som držal útočnú pušku 5,56 x NATO M16A2. Nechcel som byť nejak zvlášť ostražitý, bol to skrátka zvyk. Potom čo celú jednotku prevelili z Bagdadu sem som stratil aj poslednú chuť bojovať za správnu vec. Čakal som kedy z tohto pekla konečne vypadnem.

„Hráš s nami?" Prerušil moje depresívne nadchýnanie sa nad krásami tunajšej prírody Josh.

„Čo? Ako...?" Otočil som sa na partiu troch kolegov vzadu v aute.

„Zahráš si karty?"

„Aha, no... Jasné, prečo nie..." Síce sa mi vôbec nechcelo a radšej by som sa nechal ďalej ovievať vlažným vzduchom cez okno, musel som sa do niečoho zapojiť. Zbláznil by som sa. Už rok každú stredu to isté. Vyzbrojený od hlavy k päte, spotený s puškou v aute a nikde nikoho. Ani najmenší náznak života a nie to ešte nepriateľov.

„Rozdávam." Ponúkol sa Ahmed. Bol to americký arab, ktorého rodina sa presťahovala do USA niekedy... dávno. Teraz sa sem vrátil, aby pomáhal pri komunikácií s miestnymi a popri tom samozrejme ako všetci ostatní bojoval. Zabíjal...

„Vklad je minimálne 5 cigariet páni!" Povedal Josh. Hoci som nefajčil, v pokri mi to celkom šlo a tak som mal cigariet dosť.

„Mením tri."

„Ja dve."

„Končím..."

„Erik?"

...

„Erik?!?" Okríkol Josh bažanta čo sa s nami viezol. „Čo je s tebou?"

„Ja... pozrite. Čo to je?" Ukázal von oknom. Dovtedy akoby nič iné ako tie karty ani neexistovalo. Zrazu sa však náš svet rozrástol na okolité údolie a všetci sme sa pozreli von. Šofér tiež a skoro sme vrazili do nákladiaka pred nami, ktorý zastavil.

„Do prdele! Čo to je?"

„ Boli tu naši?" Spýtal sa ma Josh.

„...Nie..." Odpovedal som so zatajeným dychom neprestávajúc sa dívať von. Z auta pred nami vyskákali vojaci a my sme urobili to isté.
Asi pol kilometra od nás bolo vidieť čierny dym vznášajúci sa nad horiacimi vrakmi. Nikto nevedel čo sa deje. Nikto nevedel čo má robiť. Rutina bola tak zabehaná, že sme nevedeli ako reagovať na niečo neobvyklé. Nervozita postihla každého. Navyše všade ten prach a teplo.
„Nastúpte naspäť! Pohyb!" Zakričal šofér, ktorý dostal rovnaký príkaz cez vysielačku v aute.
Pohli sme sa ďalej. Akoby sme nič nevideli.

„Asi to nič nebolo..."

„Hej srať na to! Rozdávaj!"

„Ja už nehrám, nechce sa mi." Otočil som sa dopredu a cez okno sa tam stále díval. Nachvíľu som akoby závidel ľuďom, ktorí v tých autách zomreli. Ani som nevedel prečo. Možno, lebo to už mali za sebou. Tento zemský očistec. „Musím odtiaľto vypadnúť!" Povedal som potichu.

Cesta ubiehala, v mysli som sa vrátil pár rokov späť, keď mi v štátoch pri atentáte umrel brat. „Starší bráško..." Pomyslel som si. „Čo by si tak robil ty keby si bol na mojom mieste?" Stále som videl tvár matky keď dvihla telefón a dostala tu správu. Mal som vtedy len šestnásť.

Na obzore sa zrazu objavili kontúry malého mesta Adzuj. „Suché mesto." Tak som ho volal. Človek by povedal, že sa tam ani nedá žiť. Keby sme im nevozili tie zásoby, poumierali by. Boli na nás odkázaní. Nikdy som nechápal prečo tam tí ľudia žijú. Celá tá krajina bola plná nepochopiteľných vecí a tak som to ani nezisťoval. Pri vstupe do mesta autá zastali na check ine.

„Videli sme nejaké horiace vozidlá. Čo sa stalo?" Spýtal sa šofér jedného z našich vojakov čo dohliadali na poriadok v Adzuji.

„Už sa nás to pýtali aj ostatní. Nevieme, ale určite sa to k nám z velenia skôr či neskôr dostane."

„Určite..." Povzdychol som si.

„Môžete ísť." Oznámil nám vojak a vozidlá vstúpili do mestských uličiek.

Postupne sa pri ceste, ak sa to tak dá nazvať, začali zhromažďovať vychudnutí tmaví muži, ženy zahalené v šatkách a deti. Snažil som sa ich prenikajúce prosebné pohľady ignorovať.

„Pozri už sa nevedia dočkať!" Posmešne poznamenal Josh. Vystrčil sa von z auta. „Chceš piť? Ha?!" Kričal nekonkrétne na arabov. Potom na nich začal pluť. Ostatní vojaci sa len pousmiali. Ľudia pri ceste si to nevšímali . Jediné čo chceli bola tá voda a potraviny čo sme priniesli. Potom nech zmizneme a dáme im pokoj.

„Josh! Ser na to! Tým nám moc nepomôžeš..." Povedal som mu nakoniec.
Autá zaparkovali v zabarikádovanej zóne na námestí. Začali sme vykladať náklad. Domáci sa zhromaždili okolo vriec s pieskom, kde im vojaci dávali prídel. Bolo stále teplejšie. Strašne som sa potil a myslel som na jednoduché vojenské sprchy s vodou. V týchto podmienkach to bola najlepšia vec ako schladiť telo. Vlastne aj jediná. Naša odmena po celom tom dni.

Všimol som si mladšieho chlapca, ktorý stál akosi ďalej od všetkých a díval sa na mňa. Vykladal som ďalej. Niekoho mi pripomínal. Pozrel som sa na neho a zas sa otočil a pracoval. Nešlo to, keď tak na mňa čumel . Prestal som robiť a vykročil k nemu.

„Kam ideš?" Spýtal sa ma niekto spoza chrbta.

„Musím si oddýchnuť, to teplo ma zabije."
Ako som sa k nemu približoval, rozbolela ma hlava. Razom sa mi zjavila spomienka.
Strašne silno som ho udieral. Do tváre. Do rebier, všade. Kopal som ho...

„Ty sviňaa!!! Ty kurvaa! Zasraní skurvení moslimovia!" Plakal som a udieral do jeho už aj tak nevládneho tela. Bol som na školských záchodoch. Bol to chalan z vedľajšej triedy. Nikdy som sa s ním nerozprával. Kvôli takým ako on sa to stalo. Môj bráško...

Kráčal som k nemu a ten chalan vyzeral stále viac podobnejšie. Pretrel som si oči. Všetci sú skoro rovnaký. Chlapec sa zvrtol a ušiel predo mnou. „Nebol to on." Povedal som si.

Vrátil som sa k bandaskám s vodou. Už to bolo skoro všetko vyložené, mohli sme sa vrátiť.

„Odchádzame. Nastupovať!" Zavelil ktosi a ja už som sedel na svojom mieste.

„Tak si dáme ďalšiu partiu."

„Teraz tie cigarety vyhrám späť!" Ozývalo sa zozadu z auta.
Pomaly sme vykľučkovali z mesta. Myslel som na mamu. Len vďaka nej a jej peniazom som sa nedostal do väzenia. Možno by to tak bolo lepšie. Právnik o mne vyhlásil, že som nebol pri zmysloch a nevedel som čo robím.

Slnko začalo pomaly zoslabovať a zachádzať za obzor.
Matka nikdy nechcela aby som šiel do armády. Veď ani ja, ale musel som. Neviem prečo...

Kamión pred nami opäť zastavil. Nevystupovali sme. Prišiel poručík a povedal Ahmedovi nech ide s ním. Stalo sa. Čakali sme. Po chvíli sa vrátil, nastúpil a opäť sme vyrazili.

„Nejakí osadníci z Adzuju sa stratili. Pokazil sa im kompas."

„Tí idioti sa nevyznajú už ani vo vlastnej krajine." Zasmial sa Josh.

„Kašlite na to, poďme hrať!" Povedal nezaujate Erik.
Cesta ubiehala pomaly ďalej. Díval som sa von oknom. Krajina sa pod zapadajúcim slnkom sfarbila do červena. Bolo to krásne, miloval som túto časť dňa v tejto krajine.

„Už sa zistilo čo to bolo pred poludním za autá?" Spýtal som sa šoféra.

„Nič oficiálne, ale počul som, že asi nejaká provokácia od teroristov. Stále nikto nič nevie, každému je to v podstate jedno."

„Kde sú vlastne?"

„Bolo to ďalej nie?"

„Nie... Niekde tu."

„To je divn..."

Ozval sa silný výbuch. Vyhodilo ma zo sedačky a preletel som cez predné okno. Po dopade na zem som stratil vedomie. Len ťažko som s vypätím síl otvoril oči. Ležal som na roztrhanom Joshovom tele a v impulzoch zo mňa vystrekovala krv. Potom sa mi zatmelo pred očami.

Čosi akoby trikrát zablikalo v mojej hlave. Silné biele svetlo...

Otvoril som oči. Obliekol si maskáče. Čakala ma ďalšia rutinná streda. Arabi už čakali na svoju vodu.