bez názvu

Som vták, som pozorovateľ. Svoj život nežijem, nežije ho nikto. Kedysi dávno mi niekto zobral všetku radosť a chcenie byť prítomná v tom, čomu sa vraví život.

Bývam na predmestí, v mieste kde život tečie opačným smerom. Prítomnosť je tu chorobne a nenávratne nasiaknutá minulosťou. Ulica je tmavá. Para z kanálov prídáva na zvláštnej atmosfére, ktorá zapĺňa priestor. Sem sa chodí zabúdať. Myšlienky, zážitky z detstva, všetky spomienky, ktoré mali byť už dávno zabudnuté tu dostávajú voľnosť. Žijú, dýchajú, berú energiu...Aby sa vzápätí stali všetky otázky zodpovedané myseľ mohla ísť ďalej. Je to život na predmestí vlastného ja. Ja tu žijem tiež. Už odjakživa.

Tiché šero v mojej izbe pomaly a ťažko padá na moju dušu. Prižmúrim oči, aby som lepšie zaostrila rozmazané predmety, ktoré sa v tme strácajú ako noc na brieždení. Pomaly, ľahko. Nenásilne...Z ulice počuť štekot hladných psov, o ktorých už nikto nemá záujem. Ešte ma vyruší plač dieťaťa z prvého poschodia, ktorého matka už dávno zabudla, že to bolo to, po čom tak veľmi túžila...

Oči mám zatvorené. Prechádzam ulicou. Z okien sa na mňa dívajú zmätené tváre. V každom tom výraze vidím kúsok seba. Cítim prenikavý pohľad. Hlboké hnedé oči sa na mňa dívajú. Malé pehavé dievčatko mi svojim pohľadom odhaľuje tajomstvo, ktoré sa možno nikdy nikto nedozvie. Žije si svoj smutný život za dverami, ktorých prah je pre ňu ďaleko. Život ju vrhol medzi psy. Medzi hyeny. Ranná čistota jej srdca a neznalosť dospelých bytostí ju robí slabou. Nevie sa brániť a tak len príjima. Príjima rany, ktoré prenikajú ako nôž do masla do mäkkých stien jej srdca. Čo sa deje? Človek, ktorý znamená svet vedie každodenný zápas o duševné zdravie. Dievčatko vidí len slzy,plač, beznádejný vzlykot, ktorý vychádza z útrob jej matky. Pomôcť jej nedokáže. Jediné, čo sa zdá byť nápomocné je jej prítomnosť vo chvíľach keď sa matke na tele robia modriny. Snáď tým očiam, niekto uverí...Neuveril