Spomienka súmraku

Stmieva sa, už slnko k obzoru sa kloní.
Hľadím, ako žiari na hladine modrej rieky šat.
Krajina sa halí do ružovkastých tôní.
Celkom ako vtedy, prvý krát...

Pod krvavou oblohou sám si tam stál,
Nezlomne hľadiac v neznámu diaľ
Oproti obzoru planúcich skál...
Letný vánok ľahučko vlasy ti vial.

Krok bližšie, a šepla som: ,,Hľa, už slnko zapadá..."
Otočil si sa a vedel, čo som vedela aj ja;
Ty si bol ten, koho som vždy hľadala.
Bez jediného slova potom si ma v náruč vzal,
Veľmi pevne si ma objal a vášnivo pobozkal.
A odvekej minulosti zbohom zamával.

Na obzore rudá žiara farbí horizont.
Na útese sama sedím, myslím, kde je práve on...
Súmrak berie žezlo dňu a tma tíško padá...
Viem, že späť sa vrátim k tomu, koho mám rada.