Posledný ston

Premkla ma prázdnota, zviera ma úzkosť,

vnútorná clivota zahnala ma do kúta.

Stojím akoby zamrznutý stĺp nad priepasťou a chcem ísť,

moje srdce túži, ale telo nemôže.

V hĺbke mojej duše slovo chcieť sa chveje,

kde je však reálne uskutočnenie?

Nehýbe sa, nedýcha a predsa žije.

Slnečný lúč nezaiahol ešte toto územie.

Kde je tá energia, čo zabíja trápenie?

Byť a žiť veľmi chcem, no bez chýb a neschopnosti,

lež s čistým srdcom bez horkosti.

Búrku, dážď, skuvíňanie vetra počujem tak blízko seba.

Blesk zasiahol blízko strom a mňa uchvacuje jeho tón.

Žiť a život pochopiť a pritom zabudnúť a odpustiť.

Nevinnosť. A či neha? Predstava a či bieda?

Otázky bez odpovedí, samé stoja  v tmavom tieni.