Život

Prší... všade akoby obloha plakala. Sedím pri okne a čarbem si do zošita.

„Blbý svet! Načo vlastne žijem? Kašlem na dážď... idem von, aspoň sa trochu poprechádzam a možno pôjdem ku Gabike.“

Rýchlo sa obliekam- nová vetrovka, čapica a šál.

Nikto nieje doma- mám šťastie. V tomto počasí by ma nikam nepustili.

Vyjdem von.

„Ejha...prší viac, ako som si myslela. Ale čo už?“

Prechádzam sa po parku. Zamierim k jazierku. Podídem bližšie...noha sa mi nechtiac pošmykla a ja som sa ocitla v ľadovej náruči vody.

Bláznivo som začala rozhadzovať rukami okolo seba. Kričala som... ale nikto ma nepočul!

Hladina vody sa za mnou pomaly zatvárala...nevedela som, koľko som bola pod vodou. Možno niekoľko sekúnd, možno minúty. Kto vie?

Uvedomovala som si, že už viac nevydržím...klesala som na dno. S vypätím posledných síl som sa vyšvihla. Rýchlo som plávala k brehu. Celá uzimená a stuhnutá som bežala domou.

Už som vedela, že život nieje blbý! Život je veľký dar, ktorý máme, ale jeho význam si často uvedomujeme neskoro!