Dotyk šialenosti

Nemôžeš prestať rozprávať,

tie cesty pod mostami, zatvárajú dvere pred fantáziou,

keď mrzne nad nebom, môže i dážď zhorieť,

padám na cestu znova sa v suchu topím,

nerozoznala som ťa od miestnych plagátov,

viem, že dnes bude padať mesto, tehla po tehle,

trpezlivo a pomaly, ako krváca moje srdce

nebudím sa,

v noci zaspávam s dennou nervózou,

zobuď ma až na druhé ráno,

keď možno nebudem zo života tak unavená

nemôžeš prestať rozprávať,

o tých cestách pod mostom,

zbúraných akýmsi divným prístrojom,

 čo pulz srdca meria, do mysle,

ako do srdca sa dostáva zvláštny puch,

ktorý ti dnes otrávi bytie v meste,

ktoré sa svedomito rozpadáva,

krváca a pomaly sa rozpadá ako moje srdce

som unavená, zo svetla na konci tunela,

 ktorý nemá koniec nenávidím tmu,

ktorá ma prozajicky v intervaloch napadá,

stojím v meste kde sa neumiera,

môjho mesta nebudím sa,

ráno sa budím s dotykom šialenosti,

zobuď ma až na druhé ráno,

keď pôjdem spať s dennou nervózou