Tak už sa, do riti preber! Kocky boli už dávno hodené!

Neustále sa len prežehnávala a zvierala jej pravú ruku v zápästí. Krivka na obrazovke zaznamenávajúca pulz stále skákala a pípanie ktoré ju sprevádzalo pripomínalo Elene Mozzarta. Áno. Jeho druhý koncert. Ná-na-na-nááááá

Pííííííííííp

-Jeééžiši Kriste! 

/Mama, preboha, nestresuj!  -dohovárala som jej v duchu a veľmi intenzívne som cítila, ako mi odumiera pravá ruka./

-Pánko, Pánko, máš čo doháňať.  -niekto zapískal a po tom nasledoval náruživý smiech.  -Už som štyri kolá pred tebou. Tak už sa, do riti, Preber! kocky boli už dávno hodené, Pánko.

/Počula som niekde predsebou akési hlasy.

A, akoby tam stál už dlho. Skúšala som viac otvoriť oči. Bol tam,- tmavý, zarastený, v čiernej naškrobenej košeli, jazdeckých nohaviciach a lesklých čižmách. Červený špagát obtočený zo dva razi okolo malého tmavého klobúčika mu zdobil hlavu. Ten mohol byť odvšadial ale som si istá, že z dvadsiatehoprvého storočia nie./

-K čertu, s tebou, Diablo! Nerád ti to vravím, akože som svätý,  -znova smiech. Tentokrát jemnejší, ale zasa naopak zvonivejší. Zašuchotal papier. -Dnes mám deň šťastnej náhody. Je dneska siedmeho, všakže?

/Zažmurkala som. Pri ňom stál blondiak. Neviem prečo, -prebleslo mi hlavou- ale týto dvaja si sú úplnými protikladmi. A nebolo to len farbou oblečenia.                                                                                        Mohol mať okolo tridsiatky, teda trochu starší ako ten tmavý. S bielou vestou, kockovanými grotesknými nohavicami a lesklými tanečnými lakovkami priam žiaril pri ráme dverý hneď vedľa toho v čiernych čižmách./

- Asi blúznim  -ston Eleny preryl lekárske ticho na operačnej sále.

- Rýchlo mi podajte skalpel.. ten väčší.. Čo ste vy za amatérov!..

/Možno to bude znieť banálne nezmyselne ale naozaj som necítila ako mi skalpel prerezáva pečeň..                                                              Preboha, znie to strašne! Dobre, priznávam, bola to strašná bolesť. Priam neuveriteľná! Ale ten tmavý v klobúku pri dverách tiež.

Ááách!/

-Pulz slabne! Rých..

-Bude sa nám hodiť..

/Tých hlasov bolo odrazu nejako priveľa ale melancholicky drzí hlas toho chlapa v klobúku všatky prehlušil./

-Už rok máme prázdnu barovú dosku. Hlavne právnici sa sťažujú. -zachechtal sa. -Žiadna pod tridsať nie a nie zomrieť, čert aby to vzal! -vtom sa znova zasmial -Veď čert si ju vlastne aj vezme, či nie? Ách, prepáč, si na ťahu.

Podal čierne vedierko s kockami blondiakovi ktorý dovtedy len ticho stál a snažil sa mi hypnotizovať telo prenikavými modrými očami. Ticho si ho vzal /vedierko s kockami, moje telo bolo otvorené stále na operačke. Ale nie zlá predstava/, zručne ich pohrkal a vysypal na dlážku.

-Sestra! Dávajte pozor! Práve v túto chvíľu sa válate po dlážke!

- Prepáčte, pán doktor. Asi, bola ešte mokrá..  -chudá blondínka sa zbierala zo zeme a popritom si naprávala ten kus bielej látky čo mala na ústach.

-Bravó, Pánko! Tak dnes šťastný deň, pravda. -smial sa.

/Pripadal mi, akoby až dneska prišiel na to, že sa človek dokáže aj smiať

Bože!  -zavzdychala som a vyvaľovala som oči na jeho blištiace biele zuby a smelé temné oči v ktroých akoby horeli stovky ohňov. Riadne klišé, viem. Ale skúste myslieť inak keď ste na operačke a ste to práve Vy koho operujú./

-Pulz stále klesá! Teraz! Raz..dva.. tri.. !

Matka sa len s hrôzou prizerala ako dcárine bezvládne telo nadskočilo.

-Áno? -blondiak sa ku mne rýchlo otočil a na tvári mu ihral šťastný úsmev.

/Hodil tri šestky. Okej, ale mohol by mi aspoň trošku pomôcť v mojej, dovolím si povedať vážnej situácii.

Chcela som mu to povedať. Alebo aspoň mu pochváliť topánky, čokoľvek. Nemala som však síl. Cítila som sa, akoby mi nohy prikrýval neviditeľný plášť pod ktorým mi chladne pokožka. Moment, nebol neviditeľný. Diablo, alebo ako ho to volal ten blondiak, mi ich prikrýval čiernym plášťom. Ako som to zistila, hneď začal hriať./

-Ako vravím, konečne si tam dole prídeme na svoje. -očami mi hltal moje zoslabnuté telo /alebo aspoň to čo mi po ňom zostalo/ a uškŕňal sa.

-Tá stará safaládka čo tam je teraz, je taká špata, až sa bojím, že ten podnik budem musieť zavrieť. Ale s tebou..  -prstami mi prešiel po krku.

/-Ach-Môj-Bože! Ja snívam! Je tak krásny!  -Hlasno som zastonala. Počula som, ako sa Diablo rehoce./

-Strácame ju!..

-PaneBo.. !  -zvreskla Elenina matka v rohu sály

/čakala som už kedy odpadne. Aj som sa čudovala že tu muti nechali. Veď to nie je normálne!/

-Nesmej sa, Diablo. Ak by som mal byť úprimný,.. vlastne, ja som stále úprimný, čo  -spravil grimasu akoby mal toho už dosť- no, každopádne, tebe už modlitby nepomôžu.

-Nepotrebujem pomoc, Pánko.

-Je mi jedno čo potrebuješ ale toto dievča, 

/Ukázal na mňa prstom s dokonalou manikúrou a zazdalo sa mi, že mu na konci prstu žiari akési svetielko. Krk ktorý mi po diablovom dotyku stuhol mi povolil a pomaly som si začala cítiť aj nohy. Haleluja! Nech ma už zašijú! Nech už môžem ísť nakupovať!/

-má už rezervované miesto recepčnej v Nebeskom Velness Hotely! A kto vie! Možno ju aj povíšim! -s veľkou vervou mrskol kocky po dlážke tak, že jedna dlaždica až pukla.

-Pánko, Pánko  -Diablo sa šklebil a otočil hlavu ku mne  -Okéj.. 

/Srdce mi poskočilo!/

- Máme pulz!

/Divíte sa?/

-Nepočúvaj ho! Ja snáď nie som pre teba dosť očarujúci? - na blondiakovi bolo vidno že už je na konci so silami

/-Ale áno.  -povedala som vduchu ale pohľad mi stále vysel na Diablovej čiernej košeli. Smiech.

Ach, aký mal krásny smiech. Taký.. drzí a mužný. Z hrdla sa mi vydral bolestivý- a teraz naozaj bolestivý- ston. Poslednú dobu stonám nejako často./

-Má strašné bolesti! Dlho už nevydrží! Podajt.. 

/bolo toho už veľa, hlasov, bolesti.. Hlavne bolesti. Bola stašná. Prudká a strašná! Z úst sa mi vydral výkrik.  ..na to mi kohosi pery prikryli ústa. Cez ústa sa mi do hrdla vtesnal víťazný zvonivý smiech. A jeho jazyk, ten mi však ostal len v ústach. Bolo to také.. hriešne.

-Aby nebolo -pomyslela som si- veď je to diabol!

Telom mi prebehlo vzrušenie./

Píííííííííí......

-Je koniec.  -povedal doktor a pozrel na hodinky. Ostatní Elenu prikrívali plachtou. Zrazu si stiahol šatku z úst a začal vrešťat na kolegov, že plavovlasá sestra znova padla. Tentoraz jej nepovedal nič.

Blondiak sa poškrabal na lakti. Napokon siahol do náprsného vrecka vesty a vytiahol bylinkovú cigaru v bielom papieri.

-Tie horoskopy. Vyhodil by som tú strigu keby som nebol Boh! Aj tak nepochopím, ako sa dostala do neba..  -odpľul si na dlážku. Z linolea vyrašila prvosienka.

-Už ma to serie! -vyflusol cigaru a vrátil sa späť cez Nebeskú bránu.