O strome

Tešil som sa akoby skončilo vyučovanie. Do školy som síce už dávno nechodil, ale niektoré pocity som si pamätal.

Budík zazvonil asi päť minút po tom čo som sa zobudil, skontroloval ho a čakal vo vodorovnej polohe kedy odvedie svoj diel práce.

Zaklapol som ho okamžite, aby nezobudil starú. Len sa otočila, trochu pomrvila a nevšímajúc si moje buntošenie pokračovala v regenerácii svojho organizmu. Nemal som pocit, že jej to pomáha. Môj spôsob bol lepší.

Čajík a chlebík som zjedol v pokluse, lebo keď sa nenajem bývam nevrlý.

Schmatol som košík, batôžtek, palicu a vybehol som akoby som mal znovu dvadsať dva a naháňala ma nejaká svydbychtivka.

Nezabúdajúc na stále rady lekárov som dýchal zhlboka, aby som absorboval do môjho riadne zoxidovaného tela maximum kyslíka, ktorý ma obklopoval.

Čistého kyslíka!

Neobzeral som sa okolo seba, cestu som už poznal po pamäti. A tu na začiatku lesíka zbierajú huby len neznabohovia, sviatoční turisti a iní patzeri.

Pri predstave plného košíka moje nohy zrýchlili bez spolupráce s mozgom. Stačila vízia a túžba. Musím vojsť dostatočne hlboko, prejsť malou pastvinkou, pozdĺž valu a tam ako sa začnem blížiť k hájiku sa aj začnem obzerať vôkol seba.

Ani neviem prečo som si spomenul na Amosa. Pred dvadsiatimi rokmi sme takto chodievali spolu a pravidelne. Pri tom sme debatovali a bolo veselšie.

O čom?

No o čom sa už dvaja päťdesiatnici môžu baviť. Spomínali sme na svoje premárnené šance, na svoje „Marušky", nadávali sme na starých a rovnako starých, aktuálnych otcov vlasti, a tešili sa na pravidelnú zástavku cestou domov, kde sme zriedili a trochu aj zakonzervovali krv. Patrila k tejto hubárskej vychádzke, ako závistlivé pohľady okoloidúcich na plný košík.

Zadýchal som sa. No áno je to kopec. Veď preto to aj Amos vzdal.

Nie naraz. Postupne. Najprv sa vyhovoril len raz, potom druhý krát, potom bol chorý a keď som ho naposledy, asi pred piatimi rokmi presvedčil na kontrolu nášho najúrodnejšieho stromu, ktorý skoro zakaždým mal pre nás milú nádielku, nevedel som, že je to jeho rozlúčka. S lesom.

Viac sa zlákať nedal. Leda tak na to točené.

Vídali sme sa stále menej. Huby v celom lese ostali na mňa.

Už som nad tým ani nemusel premýšľať. Aj teraz som mal už polovičku košíka plného a to som pri našom hrabe v blízkom hájiku ešte nebol. Našťastie som si cestou všimol, dorastala hubárska mlaď. To ako mladý hubári.

Ale tí potrebujú prax. Veľa praxe. Ľaľa ho, aj tu jeden nechali. Zohol som sa poňho hravo, neuvedomujúc si svoj vek. Odnesiem nejaké Amosovi, pomyslel som si v duchu. Poteší sa.

Videl som ho už z diaľky. Mával na mňa. A aj ten pekný hrabový kozáčik pod ním poskakoval do výšky a pokrikoval v obave, aby som ho neprehliadol.

Zohol som sa k nemu aj so svojím obľúbeným košíčkom. Hop a už aj skočil dnu.

Dal som si dole batoh a sadol do tieňa stromu, ako som mal vo zvyku. Ako sme kedysi obaja zvykli. Tu sme mali svoju prvú oddychovú prestávočku. Posilnili sme sa jedlom a hlavne dúškom slivovice. Niekedy v skorých a chladných ranných hodinách prišla veľmi vhod.

Na strome boli vyryté písmená. Veľké L+M. Vždy sme sa tomu s Amosom smiali. Snáď sa rozišli a sú šťastní. Teraz keď som už bol starší a chodieval som sem sám, nesmial som sa. Rozmýšľal som. Čo sa stalo s tými dvoma zaľúbencami. Koľko ľudí si všimlo jeho výnimočnosť.

Už som sa trochu spamätal po svižnej prechádzke. Postavil som sa, aby som si dlhoročného priateľa po zime podrobnejšie prezrel. Jeho novinky, jeho bolesti, jeho spomienky a jeho rany.

L+M už bolo zašedlé, ale hmatateľné. Stále. Aj moja spomienka. Ktovie koľkokrát sa L a H prišli na to pozrieť. Chvalabohu žiadna značka od lesníkov, doktorov stromov. Lebo to by bol koniec aj hubám. Len tá červená stužky, ktorá bola ovitá a poriadne zauzlená okolo kmeňu mi nešla do hlavy.

Asi nejaké dieťa, povedal som si, pohladil som priateľa hrab na rozlúčku, zdvihol svoje pakšamenty a pokračoval v ceste aj v spomínaní.

***

Starká hundrala. Samozrejme. Na to pivo som nemal ísť. Už päťstodesiaty krát.

Aj na moju veľkodušnosť. Treba nám myslieť už na zimu a nie rozdávať.

Ale nech, povedal som si a nevšímal si jej milé mrmlanie. Veď ešte donesiem.

A dvihol som telefón aby som splnil svoje predsavzatie. Volal som Amosovi, že mám pre neho suroviny na nedeľný obed.

Slzy sa mi nedrali do očú, lebo my silní chlapi neplačeme.

Na svoju ponuku som dostal pozvanie. Od Amosovej manželky. Prvýkrát. A nečakané.

***

Na pohrebe bolo plno ako u dobrých a priateľských ľudí býva. Ženy plakali, chlapi len pokyvovali hlavami, posmrkávali, vdovci dokonca do pokrkvaných a zašednutých rukávov svojich sák. Deti sa naháňali a snažili sa nesmiať.

Spoznal som niekoľko tvári a tak sme sa v pietnej a neveselej nálade pustili do debaty o našich chorobách, lekároch a prognózach pri čakaní na kondolovanie vdove a pozostalým.

„Vidíš to a ty sa tak pekne držíš," povedal mi, počkajte, tuším Jano. Znelo to rozhodne závistlivo.

„To vieš, mojka sa o mňa stará. A tiež les," pyšne som sa pritom vystrel. Spomienka na jeho nedávnu návštevu ma pohladila na tvári.

„Les, les. Ten ho zabil. V ten deň sa tam ešte odtrepal. Umrel pod nejakým stromom. Tuším, že ho nejako označili. Syn tam chce spraviť pomník," odhundral mi Jano.

„Červenou stužkou?" nepýtal som sa. Tú otázku som vydýchol.

„Asi, detaily neviem."

***

Nevydržal som to a hneď ďalší víkend som sa tam vybral. Blížil som sa k stromu. Mával mi z diali. Stužka bola preč. Miesto nej vyrytý krížik. Presne pod L+M. A pod ním meno.

Amos Luktus.