Alpský tunel
http://citanie.madness.sk/view-12144.php
Pavol bol Bratislavčan priemerne platený štátom, jeho manželka detto. Ale bol kvalitný odborník, s prispením dlhodobých zahraničných služobných ciest sa pár rokov po nežnom prevrate natoľko vzmohol, že kúpil novú Felíciu a vybral sa s rodinou – manželkou a dvomi deťmi – na dovolenku do Talianska. Netušil, že prvá séria týchto áut trpela závažnou potenciálnou (nie každému sa prejavila) výrobnou vadou. Škodovky dlho vykazovali problémy s elektrinou, dobíjanie batérie na Favorite bývalo pravidelnou gymnastikou autora týchto riadkov.
Cestou tam naša rodinka využila viacero alpských diaľničných tunelov. Aspoň človek vie, za čo platí pri kúpe diaľničnej známky. V pohode sa dostali k moru, vymáčali sa a pozreli aj dáke pamiatky, ktorých je Taliansko plné. Cestou späť sa v zlom počasí znovu blížili k rakúskej hranici. Keď sa z dažďa dostali do prvého tunela ešte na talianskej strane, celkom sa potešili, že im zo dve minútky nebude pršať. Cesta mierne stúpala a asi v dvoch tretinách už začali vidieť svetlo opačného konca.
Vtedy sa mikroprocesor, ktorý v aute všetko riadil, odobral do večných lovíšť. Genialitou návrhára však skapalo úplne všetko, nielen motor a posilňovač bŕzd, ale aj svetlá. A tak sa zrazu neosvetlení len na zotrvačnosť hnali hore miernym vŕškom. Ani nemohli zatrúbiť na auto pred sebou, nech ich preboha nezbrzdí. Čoskoro však ich rýchlosť začala klesať a brzdili akurát oni tých za sebou. Ale slušní šoféri neblikali ani netrúbili na spomaľujúce neosvetlené auto z Ostbloku. Či nenadávali nevedno, ale na čelo si neťukali. Nejaké to „Mamma mia“ či „Himmel Herr Gott“ zrejme odznelo.
Koniec tunela sa pomaly blížil, ale rýchlosť auta klesala. Nervózny Pavol niekoľkokrát menil odhad, či ostanú nebezpečne trčať dnu a blokovať, alebo predsa vyjdú na svetlo božie. Teda vlastne na dážď – asi málokto ho tak túžil znovu počuť bubnovať na strechu. Napokon sa rýchlosťou chromej babičky predsa vyšuchtali von a Pavol hneď skrútol volant doprava. Našťastie sa po bokoch každého tunela robia odstavné plochy. Musel síce vystúpiť a posledné dva metre dotlačiť, ale boli v mokrom suchu.
Bolo to ešte v predmobilovej ére, ale neďaleko bol erárny telefón pre stroskotancov a tak zohnali aspoň odťah do najbližšieho servisu. Tam si však so zákernou poruchou bez náhradných dielov neporadili. Napokon Pavol s rodinou čakali na odťahovú službu z vlasti a iba vrodená skromnosť bráni autorovi týchto riadkov rozmazávať svoj šoférsky podiel na transporte časti stroskotancov do rodnej obce. Mimochodom, dcéra sa už vydala a zo syna je dnes šachový veľmajster a slovenský reprezentant.
Napokon to nebola taká dráma, ako hromadné havárie či požiare v tuneloch, ale pre Pavla to boli najhoršie chvíle jeho amatérskej šoférskej kariéry.