Sen noci letnej, po západe mestského slnka...

Spisovateľ/ka: Sarah Whiteflower | Vložené dňa: 1. apríla 2008
http://citanie.madness.sk/view-12195.php
Nie. Naozaj je tá perina príliš teplá, naozaj sa pod ňou nedá spať. Tretí raz sa dvíha z gauča a prechádza sa po byte. Podlaha už nevŕzga. Laminátová podlaha to už pred pár mesiacmi zabezpečila. Aspoň vie, že nezobudí rodičov, to je to posledné čo si praje.

Tiché kroky. Občas tichučké kvap na nedávno založený laminát. Mohol by to byť kľudne pot... ale sú to slzy. Občas. Jedna za druhou, ako vojaci v šíku, pochodujúci na istú smrť. Ako tichá vlna čierneho atramentu, valiaca sa ponad pereje pergamenového papiera. Kvap. Kvap a tiché zotretie ďalšej blížiacej sa slzy bledou rukou.

Už len pár krokov a prikročí k verande, na ktorú mala namierené. Ak sa na ňu chce dostať, tak musí prejsť cez chodbu, a to ticho, pretože naozaj nechce zobudiť rodičov. Nechce ich vystrašiť. Jej smutný výraz a tak často červené oči, zvaľované neustále alibisticky na "alergiu" ich už začínajú desiť a to nechce. Napokon, miluje svojich rodičov.

Odsunutie plastového rámu balkóna a závan čerstvého vzduchu zvonku. Tichý piskot pomedzi pánty, keď za sebou dvere zatvára a ocitá sa vonku, v tej jemnej, a predsa ťažkej, teplej letnej noci, ktorá veští dážď, ktorý je však ešte iba za horami a potrvá mu niekoľko hodín, dokým ho sem doveje smútok zmiešaný s vetrom. Veď je predsa známe - aspoň Novozélanďania to tak hovoria a tradujú - že slzy privolávajú dážď. Napokon, aj africkí šamani kázali svojim kmeňom, aby plakali a tak privolávali dážď, keď panovali veľké suchá.

Možno nie je smutná - iba jej tak zvláštne stekajú slzy po tvári. Vlastne nevie, čo jej je. Vovnútri cítiac zvláštne... zvláštne nič. To je na tom to najdesivejšie. Sadla si na mramorový schodík na verande a objala si kolená. Nočnú košeľu si stiahla až dole po členky a bradu zložila do malej dierky medzi kolenami, ktoré prikliesnila úplne tesne k sebe. Takto schúlená pozerala priamo pred seba pomedzi matné sklo na sídlisko, na ktorom bývala.

Dúbravka je krásne miesto. Možno si to niektorí ľudia neuvedomujú, ale je krásne a čarovné. Nevymenila by ho za nič a rozprávala sa o tom už s mnohými ľuďmi. Stačí pár krokov a človek sa ocitne mimo civilizácie, na malom kopčeku za činžiakmi, hľadiac obrovským výhľadom na celú Bratislavu pred sebou... ďalších pár krokov a cesta lesnou vyšlapanou cestičkou, aby sa človek dostal ku veľkej skale, pod ktorou sa rozpína malá chatková oblasť a inak už nič iné, než obrovské množstvá listnato-ihličnatých lesov? Nie... nevymenila by to miesto za milión drobných a tri milióny dlhopisov. Pevnejšie objala svoje kolená a sledovala to, čo práve videla z balkóna.

Takto vyzerá jej sídlisko tak obyčajne, ako akákoľvek iná trochu odľahlejšia časť Bratislavy. Okolo sú činžiaky a sem-tam nejaká tá umelo nasadená zeleň, ktorú každé ráno ocikávajú doma chované psy. Ten jej zdochol pred pár mesiacmi, ale na to si už takmer ani nespomenie, dobre vie, ktoré veci z hlavy vytesniť. Svoju pozornosť upriamila na objekt týčiaci sa trochu viac vzadu, schovaný medzi malým záhonom stromov - tunajšiu škôlku. Ticho, ticho ako v hrobe a ani pohyb pri jej plotoch. Pousmiala sa a utrela si do svojej už aj tak dosť spotenej a pokrčenej košele posledné slzy, ktoré sa nakopili na tvári a skropili jej líca. Hneď vyzerala o poznanie krajšie.

Tichý vietor sa oprel do nasadenej zelene, ale na jej vkus vydal príliš civilizovaný zvuk, ktorý sa ani náhodou nedal porovnať s tým, čo občas počúvala, keď za dlhých letných dní viedla svoje kroky do neďalekých lesov a potom ešte ďalej... ďalej... až kam nerozvážnosť a strach dovolili a dokým ich negatívne pocity nezačali veľmi rásť. Nikdy nešla bez svojho psa, ale aj tak sa im nikdy nevyhla. Ale tam vietor hvízda cez lístie stromov úplne inak.

Zvnútra začula malé vrznutie podlahy vo vedľajšej izbe, izbe rodičov. Zrejme otec sa išiel takto v noci napiť - robí to niekoľkokrát za ten čas, čo leží v posteli, zrejme preto, aby dodržiaval pitný režim, alebo proste preto, že mu je absolútne vždy akosi zvláštne smädno. Čím je to spôsobené, sa nikdy nedozvedela, a ani ju to nikdy nezaujímalo. Jediné, čo ju na otcových nočných výletoch zaujímalo bol fakt, že nechce, aby ju našiel zase raz vysedáva o pol druhej v noci na balkóne, keď už mala dávno spať. Ani aby jej našiel v izbe zase rozložené knihy tých pochybných ruských autorov, ktorí písali o revolúciách, zabíjaní a samovraždách. Nevie pochopiť, že jediné, čo sa jej na tých knihách páči je sila priateľstva, čo v tých pofidérnych časoch je poznať v tých dielach. Inak sa striasa pri pomyslení, že niečoho podobného sú ľudia schopní...

Inštinktívne sa prikrčila a nechala otcov tieň prejsť naspäť do spálne, na lôžko vedľa svojej ženy, s ktorou je vo zväzku manželskom už pomaly, ale isto dvadsaťpäť rokov. Niežeby im to klapalo - dokým mama pred niekoľkými rokmi nezahlásila, že v rámci udržania ich manželstva sa nebudú stretávať s otcovými rodičmi, vyzeralo to tak, že sa všetko rúti do záhuby. Chvalabohu, napokon sa tak nestalo - ale so starkými sa naozaj prestali stretávať. A všetko začalo byť omnoho lepšie.

Tentoraz zadulo z opačnej strany, a privialo spomienky a myšlienky, ktoré ju pôvodne prinútili vyjsť na balkón a usadiť sa na pomerne chladnom mramorovom schodíku, aby popremýšľala o živote. Zahnala na moment tie myšlienky, keď ju prepadla otázka, ktorou sa už niekoľko dlhých týždňov nezaoberala: Načo je vlastne tu a načo je jej život? Pomyslela si na to všetko, čo by v živote chcela dokázať a na tie všetky možné spackané príležitosti. Len sa smutne a trpko pousmiala. Vedela, že väčšina z nich bola jej vlastnou vinou. Pozrela sa na svoju ruku a mimovoľne ľavým ukazovákom a palcom pokrútila na pravom ukazováku nastoknutý malý strieborný prstienok s modrým očkom. Jednoduchý, a predsa tak výstižný, trochu veľký, takže jej padal aj z najhrubšieho prsta. Potom sa pousmiala záhadne znovu a ticho prehovorila vo svojej hlave:

Ako si mnohí ľudia myslia, že podstatou ich života a zmyslom ich bytia je láska. Aké ušľachtilé.. prečo si potom ľudia v láske práve vedia najviac ublížiť? Venovať niekomu slová plné zlosti, slová chtiace nahnevať, chtiace zraniť, slová trpkej príchuť ako príchuť citróna...toto nie je zmyslom života nikoho z nás, to nech mi nikto netvrdí. Ale nech mi nikto netvrdí, že pre to občas nežije. V láske si ubližujeme najviac, pretože toho druhého najlepšie poznáme. Prekárame sa s jeho podvedomím a snažíme sa dostať pod jeho škrupinu, pretože už vieme, kde má otvor. Stále mi však nedá, rozmýšľať nad dôvodom toho, prečo vyštrbujeme tú krásnu mušľu tajomstiev a neporušených vzťahov...

Možno práve to by mal byť zmysel nášho života - naučiť sa nechať tú mušľu zavretú. Ticho okolo nej obchádzať a pozerať sa, kedy sa z nej vylúpne perla, keď sa sama od seba otvorí. A perla vovnútri bude obrovská a ružová... ale keby sa mušľa vypáčila úplne skôr, bola by perla malá, alebo by to ešte bolo iba zrnko piesku... do pekla, a zase som vo svojich drahých prirovnaniach. Na čo som to vlastne myslela... že láska by nemala byť o ubližovaní a potom by bola zmyslom života každého človeka. Aká to veľká pravda a pritom ju má každý z nás založenú priamo vo svojom mozgu, podvedome by sa ňou chcel riadiť, ale mozog si často povie, že táto hlúpa primitívna správa je tam akurát tak nato, aby zavadzala.

Svet je zvláštny, ale my ľudia sme ešte zvláštnejší. Rozprávame o tom, že sa snažíme horlivo nachádzať zmysel nášho života, a pritom nachádzame peniaze, moc, slávu a iné hlúposti, ktoré nám k šťastiu a hlavne k naplneniu len pramálo pomôžu. Náš zmysel života zatiaľ uniká za hory... a keď konečne pochopíme, že by ním mohla byť láska... tak zabúdame na to, že láska má milióny podôb a miliardy zákutí, ktoré treba objavovať, jednu po druhej, ako záhyby na zamatovom plášti.

Aká láska? Láska, ktorá v najhoršom vie, kam bodnúť? Láska, ktorá ticho vŕta v hlave, keď je človeku najsmutnejšie, pretože nevie, ako tomu druhému povedať "mám ťa rád", keď ten druhý ani nevie, že láska existuje a nevie naše meno? Láska, ktorá je stavaná na tom, ako strašne sa nám páčia oči toho druhého? Nie... ani láska, ktorá si robí zle, pretože vie, ako na to. Ani láska, ktorá sa niekedy prekára, pretože sa cíti ohrozená. Sebecká, hlúpa láska, ktorá nikdy nenaberie obrátky naozajstných citov a lesk, ktorý potrebuje pre svoj život v tomto ťažkom svete.

Len láska, ktorá na všetky komentáre, ktoré by ju mohli pošpiniť odpovedá: "MLČTE! MILUJEM A NA TO POTREBUJEM KĽUD." Láska s veľký eL. Proste LÁSKA. Láska, čo odpúšťa, Láska, čo hladí, Láska, čo podporuje, Láska, čo je tu, aj keď tu nie je, Láska, čo smúti s tým druhým, Láska, ktorá radí, aj keď nevie ako, Láska, čo objíma, aj keď na diaľku, Láska, čo odpúšťa, aj keď nemá čo, Láska, čo odpúšťa aj najväčšie hriechy, Láska, čo tieto hriechy však nepácha, pretože príliš miluje, Láska, ktorá na začiatku hádky povie "tíško... milujem ťa", Láska, ktorá po svojej chybe povie prepáč, Láska, ktorá... ktorá ... ktorá...

To sa jej zdalo, alebo v diaľke zaznel hrom? Nie, naozaj, sekundu po tom, ako zdvihla svoj teraz už suchý zrak, sa po oblohe rozbehol rýchly, biely záblesk svetla. Blesk preťal nebo ako Boží meč a zanechal za sebou niekoľkosekundové ticho. Mala pocit, že možno sa blýska niekde za Petržalkou. Ale hlúposť, čo si to myslí. Veď z tejto strany na Petržalku ani nevidieť, a nie to, ešte aby tam bolo dovidieť. Mala by si už konečne zvyknúť na to, že nebýva na dedine.

A ďalší blesk, jeden po druhom vstupovali do jej srdca a zapĺňali ju sladkokyslým poznaním, čo obnáša láska, ktorá sa môže stať zmyslom ľudského života. Myšlienky plynuli pomaly, nie však chaoticky, potom rýchlejšie a rýchlejšie ako vlny svetla, čo sa valili oblohou a zmenili ju na prestúpenie nitiek, ktoré sa zvliekali do búrkového koberca. Začal viať vlhší vietor, ktorý priniesol arómu lesov. Napokon sa postavila a rozpäla ruky, a vietor sa oprel ako do krídel do jej nočnej košele odstávajúcej pod pazuchami. Veľkosť XXXL by nepotreboval ani jej otec, nieto ešte ona, a práve preto sa mal do čoho oprieť. Mala pocit, že ju ako vetchý kmeň raz dva vyvráti z koreňov, ale nestalo sa tak. Radšej sa chytila zábradlia a pozorovala približujúce sa blesky.

Bála sa búrky. Nie preto, že by sa jej niečo bolo stalo, ale preto, že vedela, že On sa jej bojí. On? Aké zaujímavé. Tento večer na neho ešte ani raz nepomyslela, napriek tomu, že skrytým spôsobom na neho myslela neustále. Ešte aj keď spala, alebo keď dnes písala ten zdvorilostný list starej mame na stredné Slovensko, že sa rada zastaví na nejakých pár dní u nej na prázdniny, ale že nevie, či bude môcť už teraz, alebo až v auguste, pretože má určité zdravotné problémy, dlhotrvajúca nádcha a chrípka, musí pochopiť, že to predsa treba vyležať, nechce ich predsa nakaziť...

Privrela oči. Pred sebou videla záhradu plnú čajových ruží. A z juhu sa k nej približovali mračná, ktoré videla už pomaly nad začiatkom Dúbravky. Tam sa ešte dalo dovidieť aj z jej balkóna, napokon, však býva na deviatom poschodí. Vôňa čajových ruží sa miešala s vlhkou vôňou reálneho vetra, ktorý jej udieral do nozdier a niekedy až zabolel. Všetko bolo zvláštne reálno-snové a jej myšlienky začali bežať rýchlejšie ako kone na dostihoch. Tiché povzdychnutie nastalo až vtedy, keď zase otvorila oči.

Nechcela si zase sadnúť. Oprela sa lakťami o zábradlie balkóna a jedným prstom zamyslene prechádzala po lístkoch črepníkových muškátov, ktoré im rástli na balkóne. Susedia možno závidia, že sa ťahajú až do polky balkóna, ale keby vedeli, koľko hmyzu z toho v lete nalezie do chodby, možno by si to trikrát rozmysleli. Všetko zlé je na niečo dobré a všetko dobré má aj svoje skryté nevýhody...

Zase hrom a prvé kvapky dažďa, potom blesk, tentoraz vo väčšej blízkosti. Naozaj žeby bola ten dážď privolala svojimi slzami? Zrazu začula tiché zvolanie odniekadiaľ od detského ihriska pri škôlke a objavili sa cestou tri zhrbené postavy. Jedna mala cez hlavu prehodenú kapucňu, druhá mala na hlave šiltovku, tá tretia nemala na hlave nič okrem krátkych vlasov. Všetci traja, podľa pohľadu chalani, sa ponáhľali z pršiaceho dažďa, jeden z nich - ten s kapucňou na hlave - zamieril priamo ku vchodu, nad ktorým sa nachádzal jej balkón.

Bol to On. Takto neskoro v noci, ale ona tušila, že bude ešte von. V poslednej dobe vie, že sa mu nedá spávať, takisto ako jej. Vedia to o sebe, hoci si to nikdy nepovedali. Ako myš sa otočila a vybehla do chodby, ticho, nehlučne, dokonca s mierou strachu vo svojom hlase. Potom rýchle zdvihla telefón na dohováranie sa s človekom stojacim pri vchode a ticho povedala: "Marek? Marek, si ešte tam?" Začula tiché hlasy, zrejme sa ešte lúčili, a potom už zreteľnejšie: "Ester? Ty ešte nespíš?" "Ty si len teraz prišiel domov?" spýtala sa ticho, tichšie než normálne, mysliac na rodičov, ktorí spia niekoľko metrov od nej za otvorenými dverami. Keby mala dostatočnú guráž, tak im tie dvere radšej zavrie. "Áno, bol som ešte s chalanmi, dali sme si trochu vínečka..." zaznelo zospodu a potom ešte trochu tichšie, akoby aj on vedel, že nesmie rušiť nočný kľud, hoci iba stojí pred vchodom: "Nezídeš dole na verandu? Môžeme sa ešte trochu porozprávať." "Som v pyžame," na tvári sa jej objavil úsmev. Aj z jeho hlasu bolo počuť, že ho to pobavilo: "Nevadí. Tak som ťa už pár týždňov nevidel, treba si to pripomenúť. Ja som zase mokrý." "Prídem," šepla a zvesila, ešte počujúc jeho tiché "čakám" a odomykanie dverí už dosť zakriveným kľúčom.

Stačilo jej zbehnúť dva poschodia - išla pešo a hlavne ticho, v papučkách chlpatých a bielych, na dverách nechala malý lístoček "na verande" - rodičia už budú vedieť. Nebudú nadšení, ak si ho tam nájdu náhodou v noci, ale aspoň sa nebudú nebodaj strachovať, kde je, keď nie je vo svojej izbe. Otvorila si vŕzgajúce dvere na chodbe a ocitla sa na veľkom krytom betónovom balkóne, ktorý kedysi zrejme slúžil ako určitý typ únikového východu, alebo na niečo, čo nikto nevedel lepšie identifikovať. Toto miesto volala ona aj Marek "verandou".

Už tam bol, určite išiel výťahom a mal to šťastie, že keď ho privolával, práve bol na prízemí. Z vlasov si vytriasal vodu a ona okamžite pocítila, ako jej niekoľko kvapiek padlo niekam na lýtka. Pousmiala sa a chcela k nemu podísť a objať ho, ale včas si uvedomila, že je naozaj príliš mokrý. Pozrel na ňu a pousmial sa: "V tej pyžame ti to naozaj sekne. Krásny macík," poznamenal na margo jej vzoru na košeli. Iba mlčky, s úsmevom prikývla. Naučila sa pri ňom nečervenať.

"Pil si veľa?" spýtala sa so záujmom a sadla si na schodík. Bol trochu vlhký, ako po ňom prešiel topánkami, ale dalo sa to vydržať. Prisadol si ku nej a ona zacítila sladkastý zápach lacného ovocného vína. Potom sa ticho pousmial a pokojne povedal: "Nie. Možno dosť, ale už dávno. Som v poriadku, Esy, nemusíš sa báť. Inak by som ťa predsa v noci nevolal von. Prečo nespíš?" spýtal sa tú otázku, čo sa jej už pýtal tak mnohokrát. "Rozmýšľala som, či ste ešte vonku. Či za vami prídem alebo ostanem doma." "Vždy napokon ostaneš doma, Esy," pousmial sa a rukou sa jej ovinul okolo ramien. Cítila vlhký rukáv, ale nechala to tak, dotyk jej bol tejto zvláštnej noci mimoriadne príjemný a potrebný.

"Áno, pretože neviem, kde ste. A nechcem vás ísť hľadať. Rada by som išla niekedy zase do lesa," ticho a zdanlivo od témy poznamenala. "Môžeme ísť zase hľadať a zbierať muchotrávky," dodal on a obidvaja sa na niekoľko sekúnd rozosmiali. Potom zase prehovorila ona: "Žiadne správy?" "Nie... už niekoľko dní. Možnože sa odsťahoval ku frajerke, u môjho brata nikdy nevieš," povedal a bolo na ňom vidieť, ako usilovne maskuje to, čo ho naozaj trápi, aby to nepobadala. Videla to všetko, čítala v ňom ako v otvorenej knihe. A on v nej zase videl, že to vie. Malý úsmev a hneď každý z nich všetko vedel. "On príde," dodala ticho a ani jeden z nich tomu neveril, a preto mlčali.

Slova sa zase ujala ona, pozerajúc na kvapkajúce slzičky dažďa z odkvapových rúr a striešky verandy: "Mala som zvláštny sen, keď som sa dnes ráno zobudila - teda, ešte včera ráno." "Už je po polnoci," láskavo dodal a ona pokračovala, ako keby ju k tomu vyslovene vyzval: "Boli sme v ňom ty a ja a ty si sa ma spýtal, aký je môj zmysel života." "To mi pripomína nejaký z našich večerných rozhovorov dole na lavičke," snažil sa odľahčiť situáciu, ale dobre obidvaja vedeli, čo to znamená. Pousmiala sa na neho zase, hrejivo, ale smutným úsmevom.

"Rozmýšľala som dnes veľa o láske. O tom, ako sme sa minule boli pozrieť na futbal a domov sa vracali každý inou cestou. A ako sme sa boli na strechy garáže zložiť a pozerať na hviezdy. Myslela som na všetko, Marek, na všetko." "A neprišla si ako ja na nič, drahá?" spýtal sa jej a rukou prešiel po jej pleci, pretože vonku sa citeľne ochladilo - ale istotne nie iba preto. Dlhé ticho prerušovalo len dunenie hromov neďaleko. Potom sa ticho ozvala.

"Prišla."

A zase dlhé ticho, tentoraz dlhšie a hlbšie. Pozeral na ňu a ruka mu ustrnula. Potom sa ticho spýtal, v očiach mu ihralo nepochopenie a v rukách bolo cítiť očakávanie: "Nuž a?" "Nechcem sa viac s tebou hádať." "To predsa nechcem ani ja s tebou, ale ako tomu zabrániť...? Toľko hlúpostí okolo nás, toľko problémov, a my sa vždy bavíme o niečom žalostne nepodstatnom, čo nás zhadzuje stále nižšie a nižšie, čo nám dáva stále menšiu a menšiu šancu..." Položila mu prst na pery a pozrela mu do očí: "Toto urobím vždy, keď s tým začneš. A ty mne to urobíš tiež. A tiež mi môžeš do očí povedať, čo ku mne cítiš."

"Vieš to, Esy. Vieš ale aj to, že v momentálnej dobe..." "Všetko viem," povedala vyrovnane. "Ale chcem to hovoriť. Aby sme sa tým vyhli každej jednej hádke a každému jednému potknutiu medzi nami dvomi. Nechcem stavať múry, ale tenké steny, cez ktoré počuješ každé šuchnutie. Nechcem otvárať mušľu skôr, ako sa otvorí sama a odhalí mi ružovú perlu, nechcem v nej násilne otvorenej nájsť iba zrnko piesku..." povedala, ako keby si mohla byť istá, že jej bude rozumieť. Namiesto slov "rozumiem" či "chápem" ju silnejšie stisol a povedal:

"Mám ťa viac než rád." Chvíľu mlčala. "A ja ťa ľúbim." Teraz chvíľu mlčal on. "Aj ja teba." "Viem," dodala a zložila hlavu na jeho rameno. Potom ticho povedala: "Zmyslom života je láska. Tak ako som si to myslela úplne na začiatku môjho života a ako si to myslím po celý život. Láska má milión foriem.."

Začala mu rozprávať, o čom rozmýšľala, keď sedela na svojom vlastnom balkóne v byte. Počúval ju pozorne, hoci občas mu už klipkali viečka a chcelo sa mu spať. Počúval ju tak pozorne, ako len milenec môže počúvať svoju milenku, a nikdy si nedovolil viac ako ten krehký dotyk na jej pleci. A ona mu v ničom nebránila ani ho v ničom nepodporovala.

Ráno ich vydesený Esterin otec našiel spať na verande v starom kresle, ktoré tam vyniesli decká z vchodu, aby mali kde sedávať. Ona bola schúlená na sedadle, on sedel vedľa nej na opierke a držal ju okolo pliec. Spali ako bábätká, tvrdo a spravodlivo, a Esterin otec nemal tú silu budiť ich. Ticho za sebou zavrel dvere a odišiel do práce. Ester sa zobudila niekoľko chvíľ po tom, ako odišiel. Uprela pohľad na Mareka spiaceho vedľa nej, zjavne nijako prekvapená, že sa tu nachádza, a vtisla mu bozk na čelo. Keď sa pomaličky vymanila z jeho ľahkého objatia, mimovoľne si napravila na ruke strieborný prstienok s modrým kamienkom. Vykročila po schodoch hore a vkĺzla do bytu. Dvere sa za ňou zatvorili takisto, ako sa zatvorili vráta času za nocou, ktorá sa udiala, v ktorej sa neudialo nič a zároveň sa udialo všetko. Keď sa znovu stretli, zase sa jeden k druhému správali ako kamaráti. Niektoré veci musia ostať naveky nevypovedané a niektoré lásky naveky nesplnené... Ako sny letných nocí, po západe mestského slnka.


Spisovateľov komentár k príspevku

Jedna z mojich asi najdlhších, ale sranda je, že podľa mnohých ľudí aj najlepších... no, neviem... budem rada, ak posúdite...



Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Lukáš
Stylisticky je dost blbe, ked mas slovo podlaha dvakrat tak blizko seba ako v prvom odseku... Prilis zdrzujes opisovanim a prirovnaniami , ktore text prilis neposuvaju a nie su ani originalne a ani prilis funkcne... To, ako si obcas zostylizovala vetu posobi zastaralo - napriklad...Vovnútri cítiac zvláštne... zvláštne nič. PRibeh je dost tuctovy, neprekvapivy...topis sa v balaste zbytocnych odsekov, opisov... je to sentimentalne , koniec az gycovy... CItal som si, akych mas oblubenych autorov... dobry vyber...nie si prilis vypisana , ale ked budes vela citat, vela pisat a skusat... tak sa zlepsis...potrebujes vychytat plno much...prakticky ako my vsetci...  :) VEla stastia a nevesaj hlavu :)  
Spisovateľ/AutorLukáš Pridané dňa1. apríla 2008 18:43:38
No tak zaprvé, som mimoriadne vypísaná a mám za sebou toho fakt dosť :D A píšem každý boží deň :D A veľa čítať? Prosím? Nepoznám knihu z krajskej knižnice, ktorú by som nemala prečítanú :D V opisoch a podobných veciach sa vyžívam, ale koniec koncov, ako vraví jeden kamarát, to robil aj Tolkien :D:D Takže prečo sa trápiť :D A zastaralé vety ľúbim, podľa mňa to tam pôsobí pekne. Ja píšem priamo zo srdca :) A pre ľudí, ak sa nepáči, tak proste s tým asi moc nenarobím :) A ďakujem pekne za názor. By the way, vždy sa snažím písať čo najobyčajnejšie príbehy... :)  
Spisovateľ/AutorSarah Whiteflower Pridané dňa1. apríla 2008 18:55:27
Ato Železniak
tak.. a rozhodol som sa to neprečítať - je to dlhé + hľadiac na Lukášov komentár a na fakt, že používaš v priemere 1 a pol smileíka v jednej vete :)  
Spisovateľ/AutorAto Železniak Pridané dňa25. apríla 2010 17:26:16
Lukáš
Prepac, ale vsetko, co si napisala posobi strasne alibisticky... a obcas nafukane ( mam toho za sebou fakt dost)... tolkiena vala ludi odlozi po 20 stranach, ale zrovnavat sa s nim ehm... ale v zasade je fajn, ze si stojis za dielom... to mam rad :)  
Spisovateľ/AutorLukáš Pridané dňa1. apríla 2008 19:01:32
Tak potom som asi alibista, prepáč :D No a čo sa týka toho, že toho mám za sebou dosť, nemá to byť nafúkanosť, ale popravde je to fakt :D Aaaa nezrovnávam sa s majstrom Tolkienom, pretože v opise je naozaj majster... ale mnoho ľudí ho miluje a práve pre tie opisy (ja som jednou z nich), takže považujem za dosť normálne tak písať aj ja... možnože sa to aj odo mňa bude niekomu páčiť :) Ale kde už s ním sa porovnávať, to by bol už aký narcizmus :D  
Spisovateľ/AutorSarah Whiteflower Pridané dňa1. apríla 2008 20:13:37
Lukáš
ZAcni s kratsimi vecami...sprav si meno a pokojne precitam aj 10 krat dlhsiu :)  
Spisovateľ/AutorLukáš Pridané dňa1. apríla 2008 17:00:58
Tým malo byť povedané, že sa na to pozrieš, keď bude jasné, že viem aspoň trochu písať, alebo ako? :) Ale nakoniec, to je jedno... uvidíme, ako sa uživím časom a bude to :)  
Spisovateľ/AutorSarah Whiteflower Pridané dňa1. apríla 2008 18:16:53
Lukáš
NO..da sa to aj tak povedat...vela novacikov sem pride a davaju dlhe diela, alebo diela na pokracovanie... a pritom nemaju vychytane ani zakladne chyby... ja som zastanca toho, ze ked chces aby si dlhy text precitalo viac ludi...sprav si nejake meno...nemusis byt najlepsia...staci sa dostat do povedomia a potom si to clovek precita... kedze mam ale poviedky rad...tak si to aj tak asi precitam :D  
Spisovateľ/AutorLukáš Pridané dňa1. apríla 2008 18:31:28
si maximalista? je to strašne dlhé, som zvedavá, kto si to od začiatku do konca prečíta.  
Spisovateľ/Autorneodpisujte mi Pridané dňa1. apríla 2008 16:08:57
ak by to mal byť aj iba jediný človek, tak by to bolo fajn :) možnože časom si to tu niekto odo mňa nájde. Moje veci sú vždy také dlhé, nie, nie som maximalista, iba ak sa vžijem do príbehu, chcem ho proste vyrozprávať tak, ako zo mňa plynie :)  
Spisovateľ/AutorSarah Whiteflower Pridané dňa1. apríla 2008 18:16:01
ja si to prečítam....snáď zajtra a kľudne sa aj vyjadrím...:ň  
Spisovateľ/Autor_ Pridané dňa1. apríla 2008 18:20:13
budem veľmi rada :)  
Spisovateľ/AutorSarah Whiteflower Pridané dňa1. apríla 2008 18:26:33
Plyn už sičí z troubi ven....  
Spisovateľ/Autorneodpisujte mi Pridané dňa1. apríla 2008 18:17:41
možná tím budeš otráven :) Aj keď neviem, čo chcelo byť touto vetou povedané :D  
Spisovateľ/AutorSarah Whiteflower Pridané dňa1. apríla 2008 18:27:10
Mozno niečo stále nevypovedané.  
Spisovateľ/Autorneodpisujte mi Pridané dňa1. apríla 2008 18:29:39
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8