CHUDÁK

Prológ

Ahoj milý čitateľu. Toto je moja výpoveď. Môj pokus niečo tu zanechať a vytvoriť niečo nové.

Povedal som si: som plachý, neuveriteľne neohrabaný trtko, chudák v pravom slova zmysle. Ale dnes píše hocikto, ak nie každý. Tak prečo nie ja? Je to tiež výzva. Výzva mojej lenivosti a neschopnosti žiť, žiť naplno a existovať ako človek. Tak mi drž prsty. Keď je to pre teba príliš veľkorysé, tak len čítaj. Ak nemáš nič dôležitejšie.

1

Sedíme v bare. Okrúhly stôl, štyri stoličky, uprostred svieca (žeby kvôli atmosfére?). Pod ňou obrus, zatuchnutý, špinavý, ako sa na správny pajzel patrí. Oproti môjmu fleku sedí Peter. Aj dnes ako obvykle dokonale upravený bez jedinej chybičky, ozdoba celého podniku. Naľavo od Petra Igor: nedbalý účes, sedel ležérne rozložený na úzkej stoličke s cigaretou v papuli. Vedľa Igora Martin, čerstvých dvadsať rokov, ale vždy vyzeral staršie, tak na tridsať. Na konte množstvo žien a okolo plno závisti. A napokon ja: ofina padajúca do čela, zhrbený znechutene ťahám z cigarety a pri každom výdychu sa obávam, čo nato môj žalúdok.

Už ani neviem, ako som sa do tejto spoločnosti dostal. Rozmýšľam, tak ako vždy, o svojom položení. Som vôbec normálny? Má to všetko zmysel? Načo sa ešte trápiť?

2

Chytám do rúk ťažký betónový dielec. ,Ešte takých päťdesiat kusov, oznámil mi môj vnútorný hlas. Pozerám na dokonale modrú oblohu, je bezvetrie, na obzore žiaden mráčik. Zrazu som pocítil ostrú palčivú bolesť. Betónový dielec už v rukách nedržím: ozve sa tlmený úder po jeho náraze na zem. Pozriem sa na svoje ruky a je mi jasné, že šiesty zmysel ma opäť raz nesklamal: z ľavého ukazováka sa rynie krv a mňa už po stý krát oblieva studený pot.

,,Ty idiot, keď máš nejaký problém, daj sa liečiť!“

Výrok nášho majstra zrazí moje sebavedomie na nulu a tackám sa od neďalekého vestibulu. Kiosk je našťastie otvorený.

,,Poprosím Vás, jeden leukoplast“ vyjachtám zo seba. Za okienkom na mňa žmurká milá brunetka, asi tak dvadsať ročná.

,,To je smola, čo?“ skonštatuje pri pohľade na zakrvavený prst.

,,Ani nie smola, skôr moja vlastná úbohosť“ zdrvene konštatujem a podávam jej do ruky bankovku.

3

Vonku na mňa už čakajú. Ozve sa hurónsky smiech a tupé poznámky na moju osobu. Vraciam sa k dielcom, ale z úžasom zisťujem, že ich už nevládzem zdvíhať. Opäť sa strápňujem a robím zo seba väčšieho retarďáka než som. Pýtam sa Krista a skrze neho aj Boha, prečo posiela na životnú púť takých obmedzencov ako ja. Odpoveď neprichádza a môj žalúdok signalizuje moje položenie: dostávam prudký kŕč, kľačím na kolenách a prosím o smrť.

4

Ale smrť neprišla. Zobúdzam sa do nového dňa. Slnko mi svieti do očí a tak znechutene vstávam. Prechádzam popri kúpelni, ale tým smerom sa ani nepozriem, beriem z prepravky fľašu piva a sadám si do kuchyne. Pivo mi nechutí, pijem ho zo zvyku, teraz, v tejto chvíli je to môj zmysel života. Pozriem na prepravku a spokojne pregĺgam zlatistý mok.

5

Počujem dunenie a prenikavý hluk. ,Vlak, svitne mi bleskovo a otváram oči. Vidím len čiernočiernu tmu a cítim ako mi odmŕza celé telo. Ležím pod mostom. Bosé nohy, na sebe len tenký sveter. Rozmýšľam, ako som sa sem dostal, ale pamäť je milosrdná: spomínam si len na prepravku s pivom a jeho ostrú chuť. Som smädný, hladný a chcem aby bol koniec. Nikto ma nemá rád a ja nemám rád nikoho.

S týmto pocitom stojím na moste. Nikomu som nechcel ublížiť. Ocitnem sa v raji alebo v pekle? Už mi je to jedno.

Epilóg

Pozrel sa na tmu pod mostom a skočil. Úbohý chudák končí svoj život. Už je nenávratne preč, už nikdy sa nestrápni. Malo to všetko vôbec zmysel?