Európsky ľadový oceán

Červená! Stop! Tento útržok sna sa Borisovi opakovane vracal, akoby mu chcel niečo povedať. Veci nešli dobre. Z obežnej dráhy mesiaca Európa vysadili už štyri sondy, ktoré sa podľa plánu zavŕtali hlboko do ľadu – a potom všetky stíchli.

Boris vstal a cez okienko zamyslene pozoroval popraskaný ľadový povrch. Už vyskúšali všetky možnosti. Jednu sondu nechali zavŕtať sa aj do uzla, kde sa stretávalo najviac trhlín, hoci od toho si veľa nesľuboval. Pod takýmto miestom bola najvyššia pravdepodobnosť aktívnej sopky, ktorá odspodu nahrieva ľad, topí ho – ale spôsobuje stúpavé prúdy, ktoré mohli sondu hneď po vstupe do tekutej vody otrieskať o ľad. Ďalšie tri naopak vysadil v lokalite čo najďalej od trhlín. Aj tie sa však napokon odmlčali a Boris s Jimom netušili prečo. Podľa tempa poklesu boli ešte krátko pred utíchnutím v ľade. Kým na niečo neprídu, neobetujú aj poslednú sondu čo ešte mali.

Keď ľudia vyslali sondy do sústavy Jupitera, čoskoro zistili, že okrem samotnej planéty je tu mimoriadne pestrý svet mesiacov. Vulkanické Io, mohutný Ganymedes a Kalistó a hlavne Európa. Jej popraskaný ľadový povrch planetológom hneď pripomenul systém trhlín v Severnom ľadovom oceáne. To znamenalo tekutú vodu pod povrchom, určite nahrievanú podmorskými sopkami. A tekutá voda je jediná známa nutná podmienka pre vznik života. Preto prišli na rad sondy, ktoré sa mali prevŕtať cez stovky kilometrov ľadu a preskúmať túto sľubnú končinu. Všetky automatické sondy však zlyhali. Podľa plánu sa na povrchu Európy nahriali, čím sa zároveň sterilizovali a topili ľad okolo seba, takže sa ponárali. Ale v istej hĺbke zmĺkli.

Napokon si niekto spomenul na Borisa, najskúsenejšieho planetárneho glaciológa, ktorý pred časom skúmal polárne čiapky priamo na Marse a úspešne rozriešil záhadu ich nesymetrie. Po troche váhania to Boris prijal ako odbornú výzvu, ale súkromne povedané mal aj sto chutí poraziť automaty, ktoré inak ľudí – astronautov takmer vytlačili z vesmírneho výskumu obďaleč od Zeme. Trval na tom, že záhadu bude riešiť na mieste. Otestoval sondy v Antarktíde aj Arktíde. Potom venovali s Jimom päť rokov života na cestu tam a ďalších päť ešte bude nazad. A teraz to vyzeralo, že dopadnú rovnako zle.

„No nič, budem sa musieť ísť pozrieť na povrch osobne,“ povedal Jimovi. Ten nebol prekvapený, veď s touto možnosťou rátali a mali so sebou pristávací modul.

„OK, budem držať palce,“ odvetil.

Boris bez problémov pristál neďaleko oblasti, kde už prišli o tri sondy. Jim s loďou mu o chvíľu zmizol za obzorom. Len čo sa asi po hodinke objavil, Boris vyrazil na vychádzku po povrchu. Čoskoro dorazil k prvej menšej trhline, ktorá bola sfarbená červenkastým materiálom. Moment – červená, ako v tom neodbytnom sne! Zrazu začal tušiť a srdce mu poskočilo. Zrýchlil, nabral červený materiál a vrátil sa k modulu. Áno, analýza ukázala vysoký obsah železa, ako to pri takto sfarbených horninách býva. Ak je ňou vyplnená celá šikmá trhlina až po vodnú hladinu, môže fungovať ako Faradayova klietka a nepustiť rádiový signál!

Akonáhle bol obiehajúci Jim znovu na príjme, Boris mu všetko vysvetlil a požiadal ho o drobné úpravy na poslednej sonde. Treba hlavne zvýšiť výkon vysielača i prijímača a preprogramovať ju. A cez tri miesta, kde sa predchádzajúce sondy odmlčali, preložiť rovinu, ktorá by mala byť súčasťou jednej trhliny. Tak budú vedieť, kde by sa im posledná sonda tiež stratila.

Boris bol na stope a sršal nápadmi. Zahlcoval palubný počítač simuláciami a optimalizáciami. Napokon sa rozhodol. Poslednú sondu spustí do miesta uprostred posledných troch, tam najpresnejšie odhadne kritickú oblasť. Sonda tesne predtým vypne ohrev a zastane najhlbšie, kde ešte bude signál. A ak boh dá, bude fungovať ako retranslačka. Nepreborí sa do tekutej vody, nebude nič skúmať, len prijme signály od stratených sond, zosilní ich a pošle nahor.

Sonda sa po nahriatí zavŕtala presne podľa plánu a keď dosiahla určenú hĺbku, zastala. Hneď ako vychladla, prepla sa na príjem a čoskoro vyslala Borisovi gigabajty dát, ktoré stratené sondy medzitým nazbierali. Ako keď sa tri deti po samostatnom výlete vrátia k rodičom a jedno cez druhé popisujú svoje dobrodružstvá.

Boli tam prúdy. A sopky. A dokonca aj jednobunkový život...