Zhasnutá duša

Svetelná hra na mačku ma myš.
Mínové pole, ale žiadna skrýš.
A stále sa tváriš, že pokojne spíš.
Nech perina ťa hladí, a uspáva ťa plyš.

Cítenie stromov a dotyky ruží.
Krv, ktorá zbije, krv, ktorá vzpruží.
Miliónty papier, čo vlastizrade slúži
a bolestný výkrik: "Ach, tí muži..."

Davová psychóza pred vchodom do neba.
Každý len kričí, každý hrá za seba.
A Bibliu nám ver už dávno netreba,
však Boh sa nedobrou dioptriou pozerá...

Dosť bolo obrazov, dosť bolo básne veľkolepej.
Nechcem viac bývať tu, v mojej hlave krepej.
Len sprosté nápady a neustála bolesť.
To všetko iba kazí mi moju povesť

a ja nemôžem ďalej. Krok sem, a či tam.
Kam, ktorou cestou sa teraz vydať mám?
Miliardy komárov ma ženú vpred a vpravo,
nílskym krokodílom vyhýbam sa vľavo

a zrazu, zrazu nieto cesty.
Zabudli sme doma nepriestrelné vesty.
A vieme dobre, čo sa teraz stane,
že každý z nás je raz smrti na rane...

Občas mám chuť, nech smrť sem príde rýchlo.
Nech vietor z chrbta duje a zvyšuje jej rýchlosť.
Nech dojde na koči a s veľkou parádou,
nech usporiada na mňa veľkolepý lov,

kde brániť sa nebudem, lebo viem, že je tu.
Ja viem, že chcela ma, čakala obetu,
tú jej však nedarujem, iba dušu vlastnú,
čo nevie, kam má ísť, a tak má chuť zhasnúť...

Raz možno nájde v živote svoju trasu,
teraz jej prsty sa nepríjemne trasú.
A stojí na prelome jury a triasu
a neverí, vôbec nie, že má ešte dosť času...