margarétky nikdy neklamú...

Stála som meravo pri okne a niečo mi bránilo nadýchnuť sa. Ty si kráčal po chodníku a obracal sa za seba tak, ako to vieš len ty. Poviem Ti, keby mi v tom nebránilo to sklo, tak za tebou skočím.
Čo tam po bolesti, čo tam po úraze, aspoň by si pochopil, ako veľmi Ťa milujem.
A tak si sa mi len vzďaľoval, až Ťa už nebolo.
V tej chvíli som si sadla na postel a strašne sa rozplakala. Možno preto, že si mi chýbal, možno preto, že si kašlal na mňa a možno len z čistého zúfalstva.

Pamätáš si ešte moje meno? Vieš, kde bývam? Kedysi si aj moje číslo vedel naspamäť. To bolo vtedy, keď sa ešte verilo. Keď sa snívalo a keď boli dni krásne, proste len preto, že boli. Ďakovala som Bohu a smiala sa cez slzy, keď držal si ma v náručí. Bola som a Ty si bol. Boli sme a všetko bolo tak skurvene krásne.

A potom si ma začal bolieť. Ty vieš presne ako. Bral si si zo mňa stále viac a viac, no na oplátku si mi nič nedával. Za dobré nečakaj dobré. Tak som nečakala.

Sledovala som Tvoje postupy, povzbudzovala Ťa pri pádoch, no pre mňa tu nebol nik, kto by ma pri páde chytil.
Nič to. Som veľká predsa, keď ma nik nechytá, naučím sa lietať. Keď viem lietať, nebudem sa báť pádov.
Tak som sa nebála.

No krídla nie sú nesmrteľné a ja som už na tých svojich nevládala niesť všetkú záťaž. Moju, Tvoju.
Veď keď si padal Ty, musela som Ťa chytiť. A keď som padala ja, sama som musela vzlietnuť.
Tak aj moje krídla umreli a s nimi aj všetká schopnosť odolávať pádom. A tak som sa jedného dňa ocitla na zemi. Na tvrdom betóne a v chladnej noci.
Na strome prichytené moje dve krídla a jedno srdce ležiace vedľa mňa. Vzala som ho do dlaní, no nedalo sa zachrániť. Zomrelo s Tvojími slovami na rozlúčku. Vydýchlo pred Tvojími očami.
A Ty? Zabuchol si dvere a nechal ho tak.
Čo tam po ňom. Kvôli jednému srdcu sa svet predsa nezrúti.

Tak som mu vykopala jamu. Celkom maličkú. A na vrch napísala nežný nápis..Odpočívaj v pokoji...

Oproti rástli margarétky, tak som si jednu odtrhla. Ľúbi ma...Neľúbi ma..šepkala som ticho a veľavýznamne trhala lupienky. Keď bol na rade posledný..odvial mi ho vietor.

Plakala som. Lebo som poznala odpoveď.

Dnes už viem, že margarétky nikdy neklamú...