Tajomné listy 1/2

Sedím na parapete a pozorujem dážď. Cítim intenzitu jeho zvuku. Milujem hudbu, čo vytvára. Dokáže mi z nej naskočiť husia koža. Predstavujem si, že stojím vonku a padá na mňa dážď. Zmýva zo mňa všetky moje spomienky, strach a problémy. Dotýkam sa prstami skla a snažím sa rozlúštiť kvapky vody na vonkajšej časti obloka. Sem-tam sa zablysne a ja vidím moju siluetu v obloku. Ale ona tam nie ja sama, za ňou sú milióny prízrakov. Spomínam.... Moje spomienky ma často zastihnú nepripravenú, presne ako teraz. Nikdy ich nedokážem zastaviť alebo potlačiť. Sú rovnaké ako dážď, nepoddajné, nepravidelné a nevyspytateľné. Chcem zabudnúť. Ale dokážem to len vtedy, keď sa im postavím. Musím si ich usporiadať a skryť niekde ďaleko do môjho srdca. Snažím sa zabudnúť na minulosť. Ale dokážem to? A aj keby sa mi to podarilo, čo zo mňa zostane? Veď celá moja minulosť som ja.....................

Valéria s úžasom pozerala na kúsok papiera na ktorom boli napísané tieto slová. Bol to už tretí list za tento týždeň a ona nemohla prísť na to, kto jej ich posiela. Na zadnej strane obálky chýbala spiatočná adresa. Valéria sa cítila zmätene a zároveň vzrušene. Deň predtým ako jej prišiel list sedela večer na parapete a rukou sa dotýkala skla. Celú noc pršalo a ona premýšľala. Najzvláštnejšie na tom bolo, že myšlienky na papieri sa úplne zhodovali s tými, čo mala v noci. „Je to neuveriteľné,“ šepla a vyšla von z bytu. Predstava toho, že tu je niekto, kto ju úplne pozná, bez všetkých jej pretvárok sa zdala neuveriteľná. „Kto to len môže písať? A ako to všetko môže vedieť?“, rozmýšľala cestou do školy.

„Už zasa ti prišiel ďalší list?“, čudoval sa Anna, keď spolu s Valériou čakali pred ich panelákom na autobus.

„Áno, zasa! A stále nemôžem prísť na to, kto ich posiela.“ Valéria sa vážne pozrela na Annu.

„Anna, neklameš mi?! Naozaj netušíš, kto by to mohol byť?“ Valéria oľutovala svoju otázku hneď ako zbadala Anninu nahnevanú tvar. Je to predsa jej Anna, ktorá sa s ňou hrala s bábikami, bola pri nej, keď si zlomila nohu a plakala jej v náruči, keď ju opustil otec.

„Ty, mi neveríš! Fajn ako chceš. Ale po siedmich rokoch priateľstva by si mi mohla prejaviť aspoň štipku dôvery.“

„Anna, prepáč! Veď vieš, že som to tak nemyslela. No tak usmej sa na mňa. Hej, pozri!“

Keď sa Anna pozrela na Valériinu vyškerenú tvár, vybuchla smiechom. Vždy ju dokázala rozosmiať jednou z jej grimás. Anna sa jej snažila pomôcť. Tušila aké má problémy ale Valéria ju nechcela pustiť do vnútra. Najskôr to bol pre Annu šok. Valéria jej rozprávala o všetkom ale teraz zakaždým, keď sa k nej pokúšala Anna priblížiť, vzdialila sa.

„Val, ty si hrozná! Och, neotáčaj sa. Zase nás pozoruje ten stará úchyl z okna. Mali by ho zavrieť. Naskakujú mi z neho zimomriavky.“

Valéria sa pozrela do okna a zbadala tam známu tvár starca. Každé ráno ich sledoval. Nepripadal jej ako starý úchyl. Vyzeral tajomne a zaujímavo. Na chvíľu sa jej zazdalo, že sa im pohľady stretli. Zrazu od neho nemohla odtrhnúť oči. Takúto silnú príťažlivosť cítila len od jedinej osoby. Od svojho otca. Val vedela, že keby sa vrátil všetko by mu odpustila a vrhla by sa mu do náručia. Odvtedy, čo odišiel si pripadá ako chodiaca mŕtvola. Odjakživa bola otcovým dievčatkom. Mala rada svoju mamu ale patrila otcovi. On bol jej a ona bola jeho. Niekedy, keď boli spolu sami a prechádzali sa po meste, cítila akési prepojenie, ktoré medzi nimi vládlo. Bolo to také silné a Val si bola istá, že to cítil aj on. Nikdy nevedela pochopiť, prečo odišiel a nevzal si ju so sebou.

„Val, hybaj! Už nám ide autobus!“, kričala Anna a schmatla ju za ruku.

„Adam, vstávaj! Máš telefón!“ Adam si chvíľu nebol istý, či sa mu to snívalo alebo či skutočne počuje Agátin hlas. Až keď to zvýšeným hlasom zopakovala, pochopil, že sa mu nesníva. Celé telo mal dolámané a len s námahou vstal. Opäť samu sníval ten sen. A znovu si ho nedokáže vybaviť celý. A keď sa o to pokúša výsledkom je nevysvetliteľný strach zmiešaný s vzrušením.

„Už idem, Agáta!“, zakričal a zbehol dole. Len jediná osoba mu mohla volať o takomto čase. Živo si vedel predstaviť, čomu bude hovoriť. Vždy to bolo o tom istom. Stále mala pocit, že ju chce niekto zabiť. Vymýšľala si nereálne príbehy a sľubovala, že sa zmení. Predstavoval si mamu, jej dlhé blond vlasy a krvavočervené nechty. Za posledné dva roky zostarla minimálne o desať rokov. Nechápal ako sa to mohlo stať. Vidina usmiatej ženy s množstvom energie mu pripadala ako sen. Nedokázal uveriť tomu, že takáto bola jeho mama.

Adam prišiel do kuchyne a vzal si slúchadlo, ktoré držala Agáta. Jeho malá sestrička sedela za stolom a so smutnou tvárou raňajkovala. Agáta sa na neho povzbudivo pozrela. Zhlboka sa nadýchol a čo najpokojnejším hlasom povedal: „Ahoj, mama! Ako sa máš?“

„Ach, Adam! Tak rada, ťa počujem. Musíš ma odtiaľto dostať preč! Si predsa môj syn je to tvoja povinnosť!“ ,kričala hystericky.

Adam jej mal chuť nakričať: „A čo sa stalo s tvojou povinnosťou?! Prečo nám už nedáš pokoj?“ Miloval svoju matku ale nemohol ju zniesť. Stačilo len počuť jej hlas a všetka bolesť, čo mu spôsobila sa vracala.

„Mama, prestaň si vymýšľať. Oni ti chcú len dobre!“

Keď zavesil, slzy mal na krajíčku. Musel ich potlačiť kvôli Ele. Otočil sa a usmial sa na ňu.

„Poď Ela, musíme ísť do škôlky!“

„Chcem ešte pozdraviť starého otca!“

„Dobre ale rýchlo!“, povedal Adam s obavami sa pozrel na dvere starého otca. „Snáď jej otvorí.,“ dúfal. Uľahčene si vydýchol keď sa dvere do jeho izby otvorili. Starého otca nevidel asi mesiac. Žili v jeho dome, jedli jeho jedlo a dával im svoje peniaze. Ale to bolo všetko. Bol vážne chorý a celý deň bol zavretý v izbe. Nikoho nechcel vidieť, len Elu. Starý otec bol pre neho nevyriešiteľnou záhadou. Ľudia o ňom hovorili, že je to čudák. Adama najviac desilo to, že myšlienky, ktoré starý otec vyslovoval a ktoré boli pre ľudí čudné, mal on sám. Nikdy ich nahlas nevyslovoval a mal z nich strach. Vedel, že je iný a jediné, čo chcel je zapadnúť. Ale to bola asi najťažšia vec ne svete. Dostať sa tam kam vôbec nepatril.

„Poviem ti, bola to hotová katastrofa! V živote som nevidel čudnejších ľudí ako na našom konkurze. A to som si myslel, že najčudnejší koho poznám si ty!“

„Tak to ti ďakujem!“, uškrnul sa Adam.

„To bol len vtip, kamoš. Adam, ty si naša posledná nádej, človeče! Nesmieš nás nechať v štichu.“, už asi po 50-krát mu hovoril Andrej. Kráčali spolu na autobusovú zastávku. Presnejšie Adam kráčal a Andrej za ním bežal. Predbehol ho a zabránil mu v chôdzi.

„Andrej, moju odpoveď už poznáš.“

„Vieš, ja tomu nerozumiem. Len málokto má taký hlas ako ty, človeče. Si ešte lepší než Kurt Cobain a tie tvoje texty sú úžasne....“

„Tak za prvé: nikto nie je lepší než Kurt Cobain a za druhé: dal som ti všetky moje piesne a to ti musí stačiť.“ Adam na tento rozhovor vôbec nemal náladu a vedel, že Andrej bude rýpať dokiaľ nedosiahne svoje.

„Adam, ako dlho už sa poznáme? Veď sme už takmer ako bratia, nie?“ Andrej poznal Adama odjakživa ale nikdy si nehovorili nič zo svojho súkromia. Často sa mu zadalo, že vzťah s Adamom je len pracovný. Áno zažili toho spolu veľa ale každý si z toho bral iné ponaučenia a každý to prežíval úplne inak. Boli príliš rozdielni. Ale aj napriek tomu boli spolu. Adam patril k ľuďom ktorým sa buď hneď na začiatku vyhnete alebo od nich nedokážete odísť. Doslova si vás pripútajú .Andrej to vedel a nemohol s tým nič robiť. Adam sa musel zasmiať jeho vážnej tvári.

„No, Andrej. Ty ma nikdy neprestaneš prekvapovať. Nevedel som, že dokážeš byť aj patetický a vážny...“

„Ha, ha to nie je vtipné,“ kričal Andrej ale tiež sa smial.

„Andrej! Adam!“, kričala Anna a obidvaja sa otočili.

Anna a Valéria za nimi utekali.

„No super, Valéria! Už len ňu som dnes potreboval,“ vzdychol si Adam.

„Prečo nastupujete tu?“, spýtal sa Andrej.

„Lebo kvôli niekomu sme zmeškali autobus.“, dychčala Anna a obrátila sa na Valériu.

„Nebola to moje vina,“ bránila sa a zagánila na Adama. Val s Adamom sa nemali v láske a obidvaja to dobe vedeli. Kedysi boli najlepší priatelia a vyrastali spolu. Teraz im tie časy pripadali tak vzdialené a neskutočné. Val si často kládla otázku, či je s ňou na tej fotke naozaj Adam.

„Inak baby, super, že ste tu. Potrebujem aby ste mi pomohli prehovoriť tuto Adama. Chcem aby spieval na našom koncerte.“

„Nechaj ho tak Andrej! Má len strach!“, konštatovala Valéria a pozrela ako Adamovu tvár zalieva červeň.

„Vieš, čo Andrej! Zmenil som názor, pôjdem!“ Andrej sa od šťastia roztancoval na ulici.