Nepochopená

Bolo nádherné počasie.Husté tmavé ťažké mraky sa valili po oblohe a zdalo sa,že čoskoro začne liať.Fúkal šialený vietor.Cítila,akoby vo vzduchu viselo niečo zlovestné.Stromy šumeli,ale inak sa neozývali žiadne iné zvuky.Všetci ľudia boli zalezení vo svojich útulných bytíkoch,nebolo počuť ani vtáky.Bolo úžasne chladno,striaslo ju od zimy.Sedela na umelohmotnej bielej stoličke na balkóne už dobrých dvadsať minút a svoje telo oblečené len do nohavičiek a krátkeho trička na ramienka nemilosrdne masochisticky vystavovala chladu.Všade mala husiu kožu,triasla sa ako osika.Napriek tomu sa usmievala.Páčilo sa jej to.Celé okolie náhle korešpondovalo s jej úbohou trepotajúcou sa dušou.Akoby ju zrazu chápalo aspoň počasie a dokonca s ňou ladilo.Úbohý čitateľ si určite myslí,že sa jej niečo stalo alebo má momentálne divnú náladu.Čitateľ je na omyle, momentálne divnú náladu mala odvždy.

Bláznivý vietor nemilosrdne šklbal a hral sa s prádlom povešaným na šnúrach.Jedno tričko dokonca odšklbol a teraz odlietalo v jeho smere rozhadzujúc rukami a prosiac o pomoc.Ona však bola krutá.Nechcela mu pomôcť a nechala ho,nech sa zachytí o pouličnú lampu a klesne na zem. Vyvolalo to v nej bláznivý pocit radosti a eufórie,vyskočila zo stoličky a takmer sa nahlas rozosmiala,pričom si studenými rukami objímala nahé bledé ramená,až jej úplne obeleli hánky. Potom si znova sadla,preložila nohu cez nohu a žmúrila do temných oblakov.Už pochopila,prečo vždy milovala takéto počasie,bol to v nej ukrytý nejaký sebadeštruktívny pud a túžba po pochopení,splynutí,ktoré v nej vyvolávali neskrotiteľnú túžbu po tom,aby ju tie obrovské tmavošedé masy obklopili,pohltili a zahubili svojou láskou.Vedela však,že sa to nestane,a tak len ďalej upierala fascinovaný pohľad k oblohe.A akoby ju zrazu tie mraky chceli utešiť a dožičiť jej aspoň niečo,zoslali k nej nadol zopár ľadových dažďových kvapiek,ktoré s tvrdou láskavosťou dopadli na jej telo.Opäť sa jej zažiadalo usmiať sa a tentoraz to urobila.Vôbec sa nebránila kvapkám,práve naopak. Žiadostivo sa vystavovala lejaku,ktorý zo všetkých strán bičoval jej telo.V okamihu bola celá mokrá,otvorila ústa a pila vodu.Chcela,aby ju tie chladné kvapky celú prestúpili,aby jej duša zmietajúca sa a krútiaca v najtmavších temnotách celá zmokla, aby dosiahla absolútnu očistu,pochopenie a imaginárne splynutie.Cítila,že vo vnútri ju spaľujú ohne,hoci už pol hodinu mrzla na balkóne.Drkotala zubami,ale cítila sa skvele.Ten pocit voľnosti,vlhka a samoty jej znova dával chuť žiť a dýchať vzduch presýtený vodou.Z tváre jej stekali strieborné nitky a oblizovali ju ako dlhé priesvitné červíky.Všade videla len vodu a cítila drásajúci vietor ako ju trhá na kusy.Zrazu to čierno preťal jasný žiarivý blesk a takmer vzápätí udrel hrom.Muselo to byť veľmi blízko,pretože skoro ohluchla.Myslela si,že už zalezie dnu,ale nová skutočnosť a vidina veľkej búrky ju presvedčili,aby to neurobila.Možno by sa jej už nenaskytla príležitosť vyskúšať si besniace prírodné živly na vlastnej koži.Ľudia si už prírodu vôbec nevážia.Zato ona ju rešpektuje.Vždy musela v telke vidieť všetky tsunami a tornáda a víchrice a zemetrasenia a lavíny a...milovala,keď príroda dokazovala všetkým tým idiotom,že ešte nepovedala posledné slovo.Nech ich spláchne,zasype,zaveje,zničí,ZABIJE!Všetku tú špinu vrátane nej samej.Ju ako prvú!Ju!Už teraz sa ponúka,vystavuje sa napospas túžiac po tom celou svojou nezmyselnou utrápenou nechápavou bytosťou.Potrebuje to pre pokoj svojho nízkeho ducha.Lejak ešte zosilnel.Udrel hrom.Zatvorila oči a ponorila sa do svojho vnútra.Nepotrebovala ich mať otvorené.Všetko,čo sa odohrávalo vonku sa odohrávalo aj v nej.Duch Zeme kvílil,kričal a zúril zarovno s jej malou skrehnutou dušou.Zablyslo sa a náhle vyletela nahor,letiac do absolútnej krútňavy a smrtonosného víru.Cítila,akoby bola celá obrátená naruby a celé jej vnútro bolo zrazu okolo nej.Začalo ju pohlcovať,stláčať,obaľovať do vlastných myšlienok,zážitkov,spomienok a citov,až z nej nakoniec nezostalo vôbec nič...