Dno...
http://citanie.madness.sk/view-12493.php
Take prazdne...
V strede stoji clovek a stastim prekvita.
V rukach drzi neustale kamene
a vokol neho voda.
Temna,studena a vlhka.
Obopina mu clenky a je jej stale viac.
Hladina Stupa.
Clovek akoby ju naplnal svojim stastim.
Tuzbou rozceri hladinu.A potom to znova zopakuje.
Zahodi kamen na milu.A potom sa obzrie.
Kazda dalsia tuzba mu sance na tu prvu krati.
Kazdy dalsi kamen dno jeho mlaky špatí.
Uz mu pripomina solne jazero.Slanu Sodomu
,ci horku lavu.Strach sa mu zocil v tvari.
Vrasky ho obtiekli.A on sa striasol.
Nepadlo uz viac kamenov.Nezocil sa v jeho tvari uz usmev.
Nedovidel uz na pevninu.
Skusil nad sebou vyronit slzu.Nasiel sa v utrpeni.
Trpel sam za seba,no nexcel byt iny.
Nahle odhodlanie mu zjazvilo ksicht.
Zadival sa do Slnka.Zocil v nom vykupenie
a rozbehol sa do sveta.
Zabudol vsak na tuzby,odhodil on seba
a teraz bryzga v kaluzi,teraz verit treba.
Kamen zbrzdil jeho utek.Zastavil zbabelca.
Zavrazdil on obet,vymazal on prišelca.
Teraz povest jeho pamiatku zdobi.
Nie su tuzby,nie su kamene,
Je len dno,a na nom hroby.