Obyčajný život

Spisovateľ/ka: norrahh | Vložené dňa: 22. februára 2006
http://citanie.madness.sk/view-1253.php

Divá žienka
Dlhé vlasy

Biely anjel
Čisté jasy

ticho

žiarivý úsmev anjela sa skryl
a divá žienka? Plač ju zmyl.

clivota

Les je prázdny
Ľalie tíško šepkajú


Šok.
Obrovský.
A hlavne nepredpokladaný. Vlastne, keď sa tak nad tým ozajstne zamyslím, nie že by bol až taký nepredpokladaný, nie som predsa naivka. Jednoducho som len túto možnosť nechcela prijať. Poznáte to predsa, ...sú veci, ktoré si nechcete ani za svet pripustiť!

Hmm, myslím ale, že teraz už nemá zmysel niečo ti skrývať.

Áno, je to všetko kvôli tebe. A prosím ťa nehovor mi, že si to nevedel. Musel si to vedieť. Vždy si bol veľmi vnímavý, to vieme predsa obaja.

Nepociťujem nijakú ľútosť či azda sklamanie, „ach, ale zasa trepem“, pomyslela som si hneď ako som začala s písaním tohto kvázi vyznania. Veď predovšetkým to čo cítim, je ľútosť. Že som premárnila šancu,... zrejme už poslednú. A o to väčšie je preto i moje sklamanie.

Ale k veci.

Myslela som ,že keď si sa konečne vrátil, ostaneš tu a budeme šťastní až do smrti.

Viem, naivná predstava...ale keď ty si mi po celý ten dlhý čas ,a on bol skutočne dlhý, túto predstavu nevyvrátil ani jedinký krát. Tak čo som si mala myslieť!

Som len žena...obyčajná, s horúcou hlavou a studenými dlaňami.

Hovorí sa síce, že ženy majú v sebe neviemaký inštinkt, ktorý ich vystríha či čo a vnútorne ich chráni pre „nebezpečenstvom“, ale ten môj zrejme toto pravidlo potvrdil výnimkou.

Ale zas zachádzam inam, veď ma poznáš, to mi vždy išlo dobre...prechádzať od témy k téme.... a ty si sa na tom tak zabával. Ale stačilo.

Pamätám si,... práve som končila ôsmu triedu a nevedela som sa rozhodnúť, či mám skúsiť tie talentovky alebo mám radšej zvoliť istotu (tak nazývala moja mama gympel).

Ani vlastne neviem, či si vtedy vôbec tušil, že som tak milovala kreslenie a denne som navrhovala stále nové a nové modely pre moje krásne a štíhle (dnes by som ich označila ako vychrtlé) modelky.

Ty si vtedy študoval prvý rok na výške. Pedagogiku alebo čo. Vtedy ma to vôbec nezaujímalo a ani som tomu veľmi nechápala. A dnes sa ťa už na to spýtať nemôžem.

Niekomu by sa zdalo, že náš vekový rozdiel bol obrovský, ale v skutočnosti to robilo rozdiel troch rokov, pretože ty si nemusel do deviatky a ja som šla do školy o rok neskôr.

Zoznámili sme sa, je to asi smiešne, ale netuším ako....celé to mám v hlave také,.... zahmlené. Viem len, že to bolo pred siedmimi rokmi. A koniec koncov, kto by si to pamätal! Azda len ľudia s fotogenickou pamäťou. Aj o tom by som pochybovala.

Nie, nezaľúbila som sa do teba hneď...kdeže, veď v štrnástich je baba zbláznená do „idolov“ typu Leonardo Di Caprio, ktorý mimochodom v tom období dosť „frčal“ vďaka Titanicu. No prirovnať teba ku Capriovi .... to je ako zasadiť banánovník niekde vo Fínsku.

Ty si bol vcelku nenápadný, nie až tak výrazne krásny, aj keď počerné typy boli a ešte stále sú v kurze. Nemal si dokonca ani štýl, na ktorom som si ja dosť zakladala. Bol si nižší a dosť chudý, čo mladé baby na prvý pohľad tiež veľmi nepúta. Azda aj preto som ťa spočiatku brala skôr ako brata, vysnívaného staršieho brata, ktorý mi prekvapivo rozumel.

Prišiel koniec deviatky... na návrhárstvo ma nevzali, ale vtedy ma to už „nebralo“.

Ku koncu školského roka sme boli spolu často. Dosť často na to, aby som si všimla tvoje zamatovo hnedé oči ,ktoré iskrili hádam nepretržite a úchvatnú malú jamku na pravej strane líca, ktorá sa zväčšovala a zmenšovala v závislosti od toho, ako si hovoril.

Stretali sme sa vždy na rovnakom mieste: Piazza S. Pietro. Teba tam ťahal Boh, ako si mi neskôr vysvetľoval, ja som tam zas rada chodila kvôli umeniu. Kvôli tým obrovským sochám, ktoré niesli v sebe majestátnosť, rozhodnosť a dokonalé umelecké schopnosti. A aj kvôli tomu, že sa tam zhromažďovalo veľa ľudí. Vždy som rada pozorovala ľudí a tu ich bolo na milióny a mohla som ich sledovať nerušene, nikomu to nebolo divné a prečo aj.... Rím je predsa obrovské mesto a tam si nikto nevšíma nikoho, len keď niečo potrebuje...

Zrejme v týchto časoch sa to vo mne zrodilo,...akýsi čistý cit ,ktorý bol celkom odlišný od tých, ktoré som dovtedy dostávala zo svojho okolia.

Aký paradox, že? Bývať tak blízko „Pius Papa“ a nepoznať pritom porozumenie, úprimné vzťahy. Boli sme síce kresťanská rodina, to áno, každú nedeľu sme spoločne chodili do Baziliky na slávnostnú bohoslužbu, ale žeby som tomu nejako veľmi rozumela, tak to ani nie.

Moji rodičia boli umelci a náboženstvu neprikladali až taký význam. Jednoducho som tam chodila „len aby sa nepovedalo“.

Bolo to teda, ako som spomínala, naozaj čisté a úprimné. Netvrdím, že v tom nebolo aj čosi platonické, veď som bola mladunká. Ale asi aj preto ten cit vo mne ostal tak dlho.

Netrvalo mi dlho, aby som zaregistrovala tvoju ochotu pomáhať a to nie len mne alebo ľuďom, ktorých si poznal. Obdivovala som, ako si dokázal pútavo rozprávať o úplne obyčajných veciach a nepopieram, že v mnohom som ťa spočiatku napodobňovala, čo mohlo byť dosť komické.

Naučil si ma úctivosti voči rodičom, nemyslieť len na seba a značkové oblečenie, ktoré som tak rada nakupovala, tam, veď vieš, pri Piazza di Spagna.

Proste ,bol si ako anjel,...nedokážem to vysvetliť....kým takého človeka nestretnete a nevrazíte doňho, neuveríte...

Viem, že ani ja som ti nebola ľahostajná. Aj keď si mi to nikdy nepovedal priamo...len z tvojich reakcií sa dalo čo-to vyčítať...alebo z prerieknutých slov. Tiež viem, že si veľa rozmýšľal,....nad tým ako to s nami vlastne je, aký je medzi nami skutočne ten vekový rozdiel. Hej .Ja som sa chystala na strednú a ty si bol už druhák na výške. Asi aj to malo svoj dopad, alebo... A možno je to len moje ospravedlnenie si toho, prečo si odišiel.

Dodnes si pamätám ten deň.

My, deviataci našej Schola di St. Giovanna, sme mali rozlúčkovú slávnosť a už od rána som tušila, že sa niečo stane. Mali sme sa stretnúť, ale keď som ti to deň predtým sľubovala, neuvedomovala som si, že nemôžem.

V škole sme sa zabavili celkom dobre, ale ten divný pocit mi neprestal rozodierať srdce...nedokázala som si to vysvetliť.

Večer sme sa so sestrou rozprávali v posteli ako to vždy robíme, keď sa stane niečo „dôležité“. Začala som ja a porozprávala som jej všetky podrobnosti čo sa stalo a ako všetko prebiehalo. Ešte stále som mala taký čudný pocit, ale nič som jej nepovedala...bola som už raz taká. Veci, čo sa odohrávali vo mne, som nehovorila nikomu.

A potom konečne začala Danniell. Najprv nič moc....už, už som sa jej chcela opýtať na teba , keď v tom začala: „Bola som s Josém v Jazzarte.“

Jazzart bol môj obľúbený podnik, pretože tam hrali dobrú jazzovú hudbu a tu som ja milovala. Moja mama sa vždy čudovala, kde sa to vo mne berie, pretože ma stále vychovávala ku klasike, ale ja som bola vždy svojská.

„Vieš čo sa stalo?“ Ako som aj tak už dosť nekľudne ležala na posteli, posadila som sa až príliš neuvážene, no Danniell našťastie nič nespozorovala, pretože sa hrala so svojim nechtami.

S predstieraným nezáujmom som sa spýtala: „Čo?“ a najradšej by som zrýchlila čas, len aby to už konečne vyriekla, lebo v mojom vnútri všetko tikalo nedočkavosťou, už- už to skoro vybuchlo.

„Nó, stretli sme sa vonku.“

Danniell sa s Josém spoznala cezo mňa, raz, keď sme boli ako obvykle opretí o stenu pod jednou z mojich obľúbených sôch a rozprávali sme sa. Ona spolu s jej priateľom šli okolo a keď ma zbadali, tak sa zastavili a zoznámila som ich. Bol jej sympatický, čo ma samozrejme tešilo, nehovoriac o tom, že José sa poznal so Stefanom, jej priateľom.

„Ja som bola s Pietrom a Alechandrou a on šiel oproti aj s Jesusom(tak sme volali jedného chalana kvôli jeho dlhým vlasom, ktoré si pri miništrovaní z neviemakého dôvodu vždy rozpustil a potom naozaj vyzeral ako Ježiš alebo Mojžiš) , „tak sme si šli spoločne sadnúť do Jazzartu“ ,pokračovala Danniell. „Mimochodom, pýtal sa na teba viackrát,...a vyzeral, ako keby ti chcel niečo dôležité povedať.“

Mala som pocit, že to napätie už nevydržím, ale tvárila som sa dosť „v pohode“. Len som ju nabádala, aby mi rýchlo povedala tú novinku. Ešte chvíľu jej to trvalo, kým mi nakoniec povedala túto vetu: „José ide do seminára.“

Najprv som na ňu nechápavo pozrela, že či je v poriadku , no keď som videla na jej tvári, že to myslí vážne, precitla som.

A tento pocit nedoprajem nikomu.

Celý svet sa na chvíľu zastavil. Všetko okolie prestalo existovať, ostala som len ja a otázky, hnev, nepochopenie, sklamanie, ľútosť, silná naliehavosť plakať, zúriť. V jedinej sekunde chrčiaca láva zaplavujúca celý mozog.

Avšak môj prapodivný pud nedať na sebe nič poznať bol príliš silný....teraz ,keď sa na to pozerám spiatočne, sama sa divím, ako som to „meraviglioso“ zvládla. Za desať z desiatich. A to som k sebe aj iným dosť kritická. Kde sa v mladej ešte nie šesťnásťročnej dievčine zobralo toľko rozvážnosti, priam až chladnokrvnosti?

Nedávno som čítala knihu od Dostojevského: Rozum a cit...a pri jej čítaní som sa musela pousmiať. Tento príbeh akoby bol písaný mojimi pocitmi.... všetko, čo sa tam odohrávalo som prežila ,v tých mojich skorých šestnástinách, spolu s hlavnou hrdinkou.

Snažila som sa čo najrýchlejšie dostať „do normálu“ a zaklamala som jej: „Jasné, že som to vedela.“ No aj tak som sa obozretne povypytovala na podrobnosti.

Nikdy som Danniell nehovorila viac o sebe ,o svojom živote, myšlienkach. Žila som si rada sama vo svojom svete odizolovaná od skutočnosti.

Výsledok pátrania bol asi takýto: dnes si podal prihlášku do jezuitského kolégia.

Veľmi som tomu nerozumela, jedno som však pochopila- stane sa kňazom. Odchádza v septembri.

Pomaličky sa mi vrývali tieto slová do pamäti, mala som ich plnú hlavu a zdalo sa mi, že ich mám napísané priamo na čele. Zdalo sa mi, že ich vidia všetci a strašne sa smejú mojej naivite. Cítila som, ako sa mi krv hrnie všetkými žilami.

Až mi z toho tuhnú prsty.

Verte, neverte, deň pred touto „novinkou“ bol posledným, čo som ho videla. Neviem, či to bol boží zámer alebo jeho...jednoducho som ho nestretla najbližšie 3 roky. Hneď na druhý deň odišiel totiž k bratovi do Ravenny, aby sa mohol pripravovať na prijímačky. Toto všetko som si s odstupom času a veľkou precíznosťou pozisťovala.

Chcela som mu dať čosi na pamiatku. Kúpila som mu malú knižočku, s takými múdrymi výrokmi a k tomu som mu pripísala nejaké tie slová o odvahe a vytrvaní.

Nikdy som mu ju však nedala, nemala som kedy.

Doteraz ju mám odloženú. Aj s dátumom, kedy som to písala.

6. september. Deň po mojich 16-tych narodeninách.

Čo sa dialo bezprostredne po tom ,ani nemá veľmi zmysel písať. Myslím, že to bolo najdepresívnejšie obdobie môjho života.

Zrejme je to divné počuť takéto slová z úst mladej dievčiny. Pre mňa to však bolo naozaj ťažké obdobie,...plné sĺz a nepodarených viet. A k tomu prvé neúspechy v škole...

Trvalo to 2 roky. Počuješ Jos? 2 dlhé roky, kým som to dokázala prijať a pochopiť...


Ako som už spomínala, stretli sme sa asi po 3 rokoch. Bolo to na Veľkú noc, v Bazilike sv. Petra...tam si chodieval najradšej a ja som to samozrejme vedela a preto, keď si odišiel som si tam chodila poplakať a pripomenúť si ťa.

Len tak ,akoby nič, si tam zrazu stál a rozprával sa s nejakým kňazom...a mňa pichlo pri srdci...rýchlo a bolestne.

Mala som zrazu v sebe mimovoľný hnev, ktorý však v momente zhasol pod vplyvom tvojho spontánneho úsmevu, keď si ma zbadal. No ešte viac som bola prekvapená zo seba....zrazu, podotýkam, počas tej kratulinkej chvíle, som bola v poriadku. Všetky tie prebdené noci, slzavé údolia...všetko bolo preč.

Zostala som len ja, staršia o 3 roky, menej vysmiata, akú si ma poznal, trochu vyššia, ženskejšia, odmeranejšia vo vyjadrovaní a schudnutá.

No a potom si tu bol ty, s rovnako ostrihanými vlasmi a bradou, ktorá sa mi na tebe nepáčila, pretože si vyzeral ako pustovník.

S dôstojnosťou v hlase som sa ťa pýtala na veci ohľadom štúdia, ako to tam vlastne funguje a podobne a ty si mi povedal, že jezuitská rehoľa je dosť náročná a prvé dva roky sa mladí seminaristi nesmú stýkať s rodičmi ani s blízkymi. Aj cez prázdniny majú prax mimo svojho bydliska. Už som chápala, prečo tie 3 roky- aspoň nejaké vysvetlenie.

Ty si sa potom pýtal, ako som sa mala po celé tie veky, čo sme sa nevideli a ja som ti s úsmevom klamala, že veľmi dobre.

Doma si ostal ešte 2 dni. Vo mne ostalo znova prázdno, ktoré sa však čiastočne prekrylo mojou prvou veľkou známosťou.

Massimo, chudák. Koľko si len pre mňa vytrpel.

Koľko sa len o tebe napočúval a koľko sa len musel nadúfať, že na teba úplne zabudnem, ako som mu to stále po mojich krízach sľubovala.

Niekedy sa mi to aj darilo....áno, mali sme aj krásne spoločné chvíle...

Moje vzťahy neboli práve ideálne...a stále do toho Massimo. Stále sa nevzdáva a ja ho za to obdivujem...asi ma fakt ľúbi a mňa to FAKT mrzí, pretože si to nezaslúži, aby som ho toľkokrát odmietla.

Massimo je krásny chalan, vysoký, s perfektnou vyšportovanou postavou...a k tomu ešte dobrý.

Niekedy sa nechápem a aj ľutujem, že sa nedokážem doňho zaľúbiť tak ozajstne, koľko trápenia by sme si obaja ušetrili.

S Josém sme sa stretli ešte párkrát a ja som bola na seba hrdá, že už som to v sebe prekonala. Dokonca do tej miery, že som sa tešila na to, keď bude kňazom, lebo potom budem chodievať do kostola počúvať jeho kázne, neskôr mu predstavím svojho partnera....

Bola som s týmto verdiktom vlastne konečne spokojná.

Len moje vzťahy akosi stále končili krachom. Posledne to bolo koncom augusta, keď som sa definitívne rozišla s Massimom. Už som v sebe nezniesla tú myšlienku, že ho toľko trápim, keď som si nebola istá, čo od neho vlastne chcem...

A tak prišla samota....ale taká celkom príjemná. Aj keď musím tiež dodať, že z mne dosiaľ neznámych príčin, nikdy som o nápadníkov núdzu nemala....a tak som neustále musela „čeliť“ rôznym ponukám.....ale to je už iný príbeh.

To neskoré popoludnie si zapamätám zrejme tiež doživotne. Bolo asi pol hodiny pred mojim koncertom (vďaka mojej mame, ktorá ,ako som už kdesi spomínala, milovala klasiku, hrala som aj na violončelo), keď som ho zrazu uvidela. Stál tam, celý akoby vyľakaný. Ani troška sebadôvery, predtým, uňho tak typickej.

Nechápala som.

Vybehla som mu v ústrety asi tak, ako keď mama vidí svoje dieťa pred nejakou nebezpečnou vecou a snaží sa ho pred ňou ochrániť.

Začali sme rozhovor, no bol najhorší, aký som kedy zažila. Neznášam rozhovory typu: lebo je to slušné.

Nechápala som, čo to má znamenať, ale nemala som čas uvažovať. Bolo treba sa sústrediť na koncert a po ňom tam už nebol. Hovoril totiž, že musí odísť skôr ,a mňa to už neprekvapovalo. Zvykla som si. Vždy prichádzal a odchádzal tak náhle ako hmla nad riekou. Len som netušila, prečo prišiel domov v takom netypickom čase. Vtedy som už veľmi dobre vedela, že seminaristov púšťajú domov len na sviatky alebo keď sa udeje niečo výnimočné.

Bolo pred Vianocami, mala som veľa skúšok a to dosť ťažkých. Študovať históriu nie je až také jednoduché. Bola som zamyslená, unavená a k tomu aj rozčarovaná z toho, že nemám nič nakúpené . V takomto stave som sa poberala peši z Piazza Navona domov.

Keď sa čudujete, ako som v takom obrovskom meste mohla ísť peši a ešte takú diaľku,.... rada som chodila peši. Nevadilo mi, že domov to mám ešte niečo cez trištvrte hodiny. Aj tak by som sa musela doma len učiť..

V tom za sebou počujem hlas, známy hlas...asi nemusíte dlho hádať čí asi bol.

Pomaly som sa pootočila smerom k nemu a mimovoľne som sa usmiala. No v tom istom momente sa mi však pripomenul náš posledný rozhovor, ktorý bol viac ako neúprimný.

Našťastie sa nič podobné nezopakovalo.

Bol to dlhý rozhovor.

A ešte dlho sa mi po ňom točila hlava.

Môj José odišiel. Zbalil si veci a odišiel.

Aby ste pochopili, nechal celé ,už päťročné , štúdium v seminári. Aké jednoduché. Aké jednoduché, prebiehalo mi mysľou, ale pritom som cítila aj akúsi zradu...tak prečo som vlastne toľko trpela?

No na to som si nedokázala odpovedať.

Nedokázala som si dať pádny a usvedčujúci dôkaz.

Od toho predvianočného večera sme sa stretali častejšie a ja som každú noc nedokázala zaspať skôr ako o tretej ráno a písala som básne...veľa básni...o ňom, o mojej pochabosti, banálnosti o všetkom, čo mi ho pripomínalo. A bola som šťastná...už len kúsoček ma delil od môjho vyznania .

Jeden deň.

Štedrý deň. Bol krásny, ako len Štedrý deň v Ríme môže byť, ale ja som bola v očakávaní noci. Čakala som na polnočnú omšu a dúfala som, že tá všetko zmení.

Stretli sme sa všetci priatelia i príbuzní, všetci a v dobrej nálade, plní vianočnej eufórie sme si blahoželali a blahoželali...

Predierala som sa cez zástupy všetkých tých ľudí, len aby som sa k nemu dostala. Cítila som sa trochu trápne, že sa vtieram medzi ľudí, ktorých poriadne nepoznám, ale keď , bol tam on... Hneď na začiatku mi dal pocítiť, že je rád v mojej prítomnosti a ja som mu to vrátila úsmevom. Tak sme tam stáli a čakali ,kým tí ostatní odídu a my si môžeme čosi povedať. Už ,už som otvárala ústa. No zrejme v tých sekundách nás zbadal Massimo, ktorý len veľmi ťažko niesol to, že venujem pozornosť niekomu inému, aj keď sme už od augusta spolu nechodili. Predierajúc sa pomedzi ľudí na mňa skôr kričal ako pýtal: „Môžeme ísť spolu domov? Potrebujem ti niečo súrne povedať.“

Nedokážem odpovedať , prečo som vtedy odvetila áno,...jednoducho som to povedala a možno som chcela vedieť ako zareaguje José.

Áno, priznávam, jeho reakcia ma veľmi potešila. Zosmutnel a spýtal sa ,že či už naozaj musím.

Bola som z tohto prejavu taká potešená, že ani neviem čo som mu na to odpovedala. Mala som hlavu plnú toho, že sa už vôbec nemusím báť. Môžem mu konečne povedať všetko o svojich citoch.

Celou cestou som nad tým rozmýšľala a len veľmi málo som vnímala, čo mi Massimo hovoril. Až keď sa vyjadril, a rozpovedal mi, že už dávnejšie si našiel priateľku, aby na mňa zabudol, som sa prebrala a začala som žiť prítomnosť. Bola som v rozpakoch, ale aj rada. Konečne už aspoň nebude žiarliť. A hneď som mala lepšiu náladu.

Celú noc som nespala, tak som sa tešila na nedeľnú omšu, lebo som si bola istá, že sa stretneme. „Konečne po dlhých piatich rokoch“, s úsmevom som si myslela.

Celú omšu som ho očami hľadala...márne, nevidela som ho. Ale nevzdávala som to. Veď som bola tak blízko. Snažila som sa rozpomínať na jeho slová, či náhodou nehovoril niečo o tom, že niekam ide,.... pozrieť babku, brata, hocikoho!!!

Čakala som ho aj na druhý deň, tretí, štvrtý. Už mi všetko bolo jedno. Pýtala som sa na neho všetkých, no nikto mi nevedel odpovedať. Zmizol. Tak ako už stýkrát predtým.

Ešte pred polnočnom omšou sme sa dohodli, že budeme spolu sláviť Silvestra, takže som stále dúfala. Ale potom mi prišla správa od kamaráta, ktorý ho stretol, že José má na Silvestra už iné plány,.... s nejakou svojou partiou.

Čakala som ho síce naďalej, no moje srdce už začínalo tušiť, že niečo sa deje...

Prešli Vianoce, Nový rok, celý január a on nikde, žiadne správy, nič.

Včera, sediac v jednej izbe s Danniell, keď som sa už po stýkrát snažila zosmoliť báseň, len aby som priamo na teba nemyslela, prišiel za sestrou Stefano a len tak mimovoľne povedal: „A vieš, že Jossy(tak volal Josého, boli totiž spolužiaci zo strednej) má priateľku?“

Neviem či túto správu adresoval mne alebo Danniell. No jedno viem určite. Táto správa ma priam zmrazila...zas som pocítila ostré bodnutie do srdca ako vtedy, pred piatimi rokmi,...zas ten boľavý pocit zrady.

Úzkosť. Sklamanie. Túžba zakričať. Vykričať si hlasivky.

Zrazu básne prestali mať zmysel.

Bez citu som odhodila zošit a rýchlo som sa prezliekla. Nedokázala som ostať v tej hroznej izbe.

Ešte som začula ich smiech. Taký bezstarostný. Jasné, veď ani len netušili, čo prežívam.

Rýchlo preč. Presviedčala som seba, že keď opustím tú izbu, bude posledných pár minút preč. Bude preč Stefano, bude preč jeho „senzačná novinka“, bude preč všetko.....

Vonku svietilo zubaté slnko, a bola otrasná zima. Kto žil niekedy v Ríme pochopí, čo som tým myslela.

Neviem koľko som sa túlala, viem len, že prišla tma a mňa, úplne celú ,zavalili slzy. Premohli ma a tentoraz som sa im ani len nepokúsila brániť.

Konečná hranica síl a vyčerpania.

Zamierila som k fontáne di Trevi. O takomto čase tam hrával jeden žobrák piesne, naše piesne, smutné a plné pátosu. Vždy som ich rada počúvala.

Bola som na seba taká nahnevaná...

„Prečo som mu to nepovedala? Prečo som to neskúsila? Čo keď on to vzdal práve vtedy, keď som ho ja chcela „vyskúšať“?!“ zavalili ma obviňovania a hlúpe otázky. „Spravila som presne takú istú chybu ako vtedy, keď ma zháňal pred piatimi rokmi a ja som mala rozlúčku so školou. Čo keď práve vtedy potreboval dodať odvahy on“ ! Tých prečo a čo keď bolo veľa, príliš veľa.


José bol prvý, ktorý ma prebudil ku skutočným citom.

Prvý, pre ktorého som dospela skôr ako som musela.

A prvý, ktorý ma aj odmietol.

Dnes je to druhý deň, čo viem o ňom a jeho priateľke. Vraj študuje na tej istej škole kde ja. Paradox.

Alebo krutá irónia?

Neznášam tú školu!!!!

Mám strach, strach, že ju poznám.

Že zistím, že je to perfektná baba.

A dokonalá ako on. Dokonale dobrá a neskazená.

Tak tu teraz sedím.

Sedím s opuchnutými očami, zovretými perami za počítačom a píšem toto vyznanie.

Nechápem čo sa stalo a prečo sa to stalo.

Prečo som do toho namočená od päty až po končeky vlasov.

Nechápem.

A prosím, nepýtajte sa ma, ako sa cítim,....

Spisovateľov komentár k príspevku

moja prozaická prvotina :))



Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:

Na začiatok Predchádzajúca stránka 1 2 3 Nasledujúca stránka Na koniec
Aššurballit
...mhm...ty si studovala historiu?...aaaaaa...cistu?... ...mhm...sak jasne...ono obcas o chce len pisat a ziskas na to cit...usmev...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa24. februára 2006 14:41:36
este studujem, a nebodaj aj ty mas s tym skusenosti? :)) ...jasne, viacej pisat a myslim, ze by to aj mohlo ist :-)  
Spisovateľ/Autornorrahh Pridané dňa25. februára 2006 17:34:50
Aššurballit
...no povedzme ze hej ale nie cistu... ...a kam chodis teda?... ..zacinam byt straaaaaasne zvedavy...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa25. februára 2006 18:03:38
ale ved zvedavost je pre historika priiiizornaaaa :-)))  
Spisovateľ/Autornorrahh Pridané dňa26. februára 2006 11:21:36
Aššurballit
...no je... ...co uz so mnou..usmev... ..ale stale si neodpovedaala...usmevyyyyyyy... ...sak nemusis...aj ja radsej drzim anonymitu..usmev...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa26. februára 2006 12:52:15
Ass, asi si radsej predsa len udrzim tu anonymitu :)) ale zdravim koleg :)  
Spisovateľ/Autornorrahh Pridané dňa27. februára 2006 09:33:42
Aššurballit
...no ok... ....len jedna otazka co mena ako krasno bartl atd?...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa27. februára 2006 12:36:18
:))))  
Spisovateľ/Autornorrahh Pridané dňa28. februára 2006 11:57:54
Aššurballit
...ty jo takze poznas?... ...hm...mozno sa zajtra uvidime...usmev.. ...vsak posepkaj aspon do mailu...usmev...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa28. februára 2006 14:58:40
Aššurballit
...no som zvedavyyyyyyyy...a teraz uz az moc...egal..  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa28. februára 2006 14:59:07
no nie, to som nevedela, ze jeden usmev dokaze tak cloveka vyprovokovat a to este skorpiona :)))))  
Spisovateľ/Autornorrahh Pridané dňa1. marca 2006 17:03:55
Aššurballit
...no ja som plny prekvapeni..usmev...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa1. marca 2006 17:06:59
no ved vidim Ass :))  
Spisovateľ/Autornorrahh Pridané dňa1. marca 2006 18:16:37
Aššurballit
...mohla si na mna pozerat cez okienko v krcme za rohom..usmevyyyyy... ..teda vlastne v bistre...usmev..  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa1. marca 2006 18:43:55
Aššurballit
...no sak co uz s tebou ked sa tak zatlkas...usmev...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa1. marca 2006 18:41:12
ale vies, este by si sa zalubil a tvoja tvorba by uz nebola taka originalna:)  
Spisovateľ/Autornorrahh Pridané dňa2. marca 2006 11:25:16
Nina Nevska niniw
po očku šmírujem váš rozhovor ... som zvedavá na ašš reakciu xi ... ja to tiež vidím tak ... že sa to už kĺže týmto smerom :oDDDD  
Spisovateľ/AutorNina Nevska niniw Pridané dňa2. marca 2006 11:28:24
:-))  
Spisovateľ/Autornorrahh Pridané dňa2. marca 2006 11:30:19
Usporiadať: Prejdi na stránku:

Na začiatok Predchádzajúca stránka 1 2 3 Nasledujúca stránka Na koniec
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8