Severná stena
http://citanie.madness.sk/view-12571.php
„Počuj, čo by si povedal na diretku Malého Kežmaráku?"
„A nebudeme v trojke pomalí?"
„To zmákneme, sprievodca píše osem hodín, návrat je skoro choďák, dá sa aj pri čelovkách."
Paľo bez veľkého rozmýšľania súhlasil. Pre laikov sa patrí vysvetliť, s čím vlastne. Diretka, teda spisovnou taliančinou direttissima je priama, kolmá cesta stenou bez kľučkovania relatívne ľahším terénom. No v tomto prípade nie hociakou stenou, šlo o severnú stenu Malého Kežmarského štítu, ktorá s 900 metrami predstavuje najvyššiu tatranskú stenu. Pre porovnanie obávaná Nordwand Matterhornu má 1200 metrov.
Nadránom, ako sa patrí - ešte pri hviezdnej oblohe - sa presunuli pod Stenu a za brieždenia vyrazili kolmo hore. Ozýval sa obligátny cengot zatĺkaných skôb, ktorý dnes už mimochodom nepočuť, lebo technika a výzbroj pokročila a okrem toho sú v obľúbených cestách osadené nity. Ale vtedy ešte doznievali romantické časy. Všetko šlo podľa plánu a keď niečo popoludní doliezli ťažšiu, šesťkovú spodnú polovicu Steny, spokojne a zaslúžene sa naobedovali na širokej lávke zvanej Nemecký rebrík. Dovtedy Paľo liezol ako druhý, čo znamená s bezpečnejším istením zhora.
„Nechcel by si chvíľu liezť ako prvý? Ďalej už je to „len" päťka," ponúkol mu dovtedajší prvolezec.
„Jasné, nech môžem povedať, že som aj viedol," nechal sa Paľo zasa nahovoriť.
Vyrazil. Keď vyliezol asi 20 metrov, dobral druholezca na neisté vzdušné miesto a pokračoval. Keď počul signál „Päť metrov!" (zostávajúceho lana), začal sa obhliadať po solídnejšom fleku na vybudovanie štandu, teda kvalitného istenia. Pokúsil sa o krátky náročný traverz, no neudržal sa v ňom a vyletel. V slangu sa tomu hovorí „hodil držku", lebo sa letí dolu aj s ústami. Horšie bolo, že cestou vytrhol aj druholezca a spolu hodili už držky dve. Našťastie tretí na lane mal vybudovaný perfektný štand a oboch udržal. Druholezec si pri páde zlomil rebrá, ale inak bol ešte ako-tak s bolesťami pojazdný. Zato Paľo utrpel pri svojom cca 70-metrovom páde ťažké zranenia a upadol do hlbokého bezvedomia. Jeden zdravý a jeden zranený lezec ho potom do večera spúšťali dolu stenou a neďaleko už čakala privolaná horská služba s nosidlami a Gazikom, ruským off-roadom.
Paľo to prežil bez trvalých telesných následkov a asi po týždni sa v Popradskej nemocnici prebral z kómy. Za ten čas jeho matka stihla pozberať všetok jeho lezecký vercajk zo skríň i spod postele a rozpredať ho. Maminy bývajú na svoje deti precitlivené.