Merle Corey (druhá časť)

3. kapitola

Vedel som, že sa to musím naučiť ovládať. Bolo to veľmi nepríjemné, hlavne pri určitých činnostiach spojených s... no... ako to povedať, s vyprázdňovaním. Vtedy bol kŕč prechádzajúci celým telom naozaj nežiadúci. Ale to malo ešte čas.

Samozrejme, akonáhle sa ľudia dozvedeli o záhadnom tvorovi, ktorý každým nasledujúcim opisom udatnej trojky vyznieval desivejší, usporiadali zasadnutie. Bolo to prvé a posledné zasadnutie na ktorom som bol. Tie pohľady. Nevedel som, či sa mám smiať alebo odtiaľ ujsť. Dúfam, že si ich viete predstaviť aj sami, podľa toho čo som už rozprával predtým.

Samé keci. Strašný vlk, treba sa ho zbaviť, nesmie ohrozovať naše deti, bla bla bla...

Premýšľal som čo budem robiť ďalej. Najskôr ma napadlo, že sa im budem zjavovať ako prízrak, každému z nich keď bude sám. Budem ich pozorovať a psychicky ničiť. Na to som však musel vedieť dokonale ovládať svoje schopnosti. Druhá vec, ktorá ma napadla, bola aby som sa im ukázal všetkým, aby ma videli všetci a potom by som už niečo vymyslel. Alebo som sa im nemusel ukázať vôbec. Každopádne, ako som už povedal, musel som sa naučiť svoje schopnosti kontrolovať. Nevedel som však ako, ako skrotiť niečo také? Ako som mal skrotiť šelmu v mojom vnútri? Na odpoveď som nečakal dlho.

Bol to jeden z tých krásnych slnečných dní, ktoré si vždy predstavíte pri slove leto. Kráčal som, ako vždy sám, po ceste a celým telom som hltal teplo dňa. Vtedy odkiaľsi priletel kameň a zasiahol ma priamo do hlavy. Hneď po dunivom zvuku (dunenie neznamená, že v hlave nič nemám, proste len hovorím ako to bolo) mojej lebky sa ozval smiech. Na zátylku som pocítil známy pocit prichádzajúcej premeny. Narýchlo som sa poobzeral. Nebolo tam nič. Nič za čo by som sa mohol rýchlo schovať. Kameň, ktorý spustil túto reakciu niekto hodil a ak ten nikto uvidí čo sa zo mnou stane, bude to zlé. Teraz alebo nikdy. Zavrel som oči a zhlboka som dýchal. Stále som si to dookola opakoval: Nepremeň sa! Nepremeň sa! Prineskoro. Drtiaci kŕč mi preletel cez chrbticu a potom prišlo to ostatné. Nechce sa mi to opäť vysvetľovať.

Čo k tomu dodať, bol som po uši v sračkách. Videlo to asi päť ľudí a všetci zhodne tvrdili, že ja Merle Corey som sa premenil na vlka. Tuším som vtedy nemal ani sedemnásť. Dlho nevedeli čo so mnou. Niektorí chceli aby ma vyhnali z dediny. Iní sa ale báli, že by som sa mohol vrátiť a v noci sa im pomstiť tak ma chceli popraviť. No a posledná skupinka sa z toho všetkého smiala a ľudia v nej tvrdili, že je to hlúposť.

Opäť som sa bál, opäť som mal pocit, že každý ďalší deň môže byť tým posledným. Možno práve tá hraničná situácia vo mne vzbudzovala zviera. Možno len vďaka nej som sa to naučil ovládať. Jedného dňa to jednoducho prišlo. Bác! A keď som si na to spomenul a v mojej mysli sa objavila túžba stať sa vlkom, nasledoval kŕč a spustila sa moja premena. Bola to posledná kvapka. Byť zavretý vo väzení a premenený na vlka vo chvíli, keď na vás čaká celá dedina je takpovediac trapas. Sám seba som sa pýtal, či vôbec existoval niekto kto ma vtedy nevidel.

Začala búrlivá hádka, v ktorej sa skupinky sebe navzájom vysmievali, že to nebola hlúposť a zvyšní bedákali, čo len s nimi bude. No ak to išlo tam, muselo to ísť aj naspäť. V tej chvíli by však premena na človeka mohla byť osudná. Kým som bol vlk mali aspoň rešpekt. Vlk mal nádej, človek beznádej. No bola tam ešte drobnosť, ktorú som si pomedzi ten zmätok všimol. Ako vlk som povyrástol a už som mohol mať niečo okolo osemdesiatpäť možno deväťdesiat kíl. Neuvedomoval som si to, ale bol som obrovský. A bol som v klietke, teda, vo väzení.

Strávil som tam zopár ďalších dní o hlade, pretože tam nebol nik kto by sa ku mne odvážil priblížiť. Za ten čas som mal dosť času premýšľať. Napríklad som premýšľal nad tým, že ak ja mám takúto schopnosť, koľko ešte existuje takých ľudí, ktorí dokážu to čo ja? Predstavoval som si národ ľudí, ktorí dokážu to čo ja, ktorí sú takí ako ja, ktorí by ma prijali medzi seba. Bolo to hlúpe. Rozosmial som sa nad myšlienkou ako stádo ľudí hrá nejakú trafenú hru spätú s premenami na vlkov. Ale predsa len, je šanca aspoň dúfať v niečo také? Snáď sa to ešte niekedy dozviem.

V ten deň moje myšlienky prerušil vstup niekoľkých ľudí do blízkosti cely. Vpredu stál muž, iste zohral úlohu sudcu a aj poroty a teraz prišiel naplniť aj povinnosti kata.

„Merle Corey!" zreval zvučným hlasom. Asi si myslel, že ako vlk som hluchý. Zívol som. Vyzeral som znudene a nebezpečne. (vďaka odhaleným zubom) O krok ustúpil a preglgol.

„Za napadnutie Billa Tearna si bol odsúdený na vyhnanstvo. Ak sa o niečo pokúsiš, zabijeme ťa. Dnes o polnoci ti otvoríme celu. Ak ťa tu zajtra nájdeme, zabijeme ťa. Ak sa vrátiš, zabijeme ťa. Je len na tebe ako sa rozhodneš. Si pre nás hrozba a to tu nestrpíme. To je náš rozsudok, tvoj osud." Dokončil. Vraj osud. Vtipkár. Aby si ešte osud nenašiel spojenie medzi jeho zadkom a mojimi zubami. Každopádne, to že oni ma tam nechceli ma potešilo. Už si to aj viem predstaviť, že by som ostal v tej cele. To by som bol asi totálne šiši. Chcel som vypadnúť čím skôr.

Celá delegácia odišla a zanechala za sebou len pach strachu. Posledné chvíle môjho pobytu v malej, smradľavej cele boli nepríjemne dlhé. Nevedel som sa dočkať polnoci. Bol som trošku nesvoj, či mi pobyt vo vlčej forme nemôže nejako uškodiť. Človekom som už nebol tri dni a ani ma to nejako neťahalo stať sa nim opäť. Predpokladal som, že na to celý čas striehnu. Lepšie byť živým vlkom ako mŕtvym človekom.

Čakal som na polnoc a zdalo sa mi, že už mala prísť snáď desať krát. Funel som vo svojom väzení a čakal, kto ma vlastne príde pustiť. Zrazu vošla postava. Celá zahalená plášťom s veľkou kapucňou, ktorá vytvárala tieň. Nevidel som, kto je to. Od postavy ma delili len mreže. Bez slova vytiahla kľúče a ukázala mi ich. Šikovný ťah. Nevedel som kto to je a preto si mysleli, že ju nechám tak. A ja som naozaj nechcel riskovať, že by som ublížil niekomu nevinnému. (napriek tomu, že sa stránim ľudí, aj ja mám svoje city a nerád by som zaútočil na niekoho, kto sa ku mne správal dobre a koho som mal rád) Zámok hlasno šťukol a postava otvorila dvere.

„Choď Merle a už nikdy sa nevracaj." Povedala postava pošepky. Bol to ženský hlas ale aj tak som presne nevedel komu patrí. Výborne, všetci chlapi sa mohli hanbiť, že tam poslali ženu. Myslím, že keby som vlkom nebol ja, musel by som ísť otvoriť. Pobavilo ma to a namiesto smiechu zo mňa vyštekol akýsi pazvuk. Postava sa zľakla a rozutekala von tak rýchlo, že zhodila plášť. Konečne sloboda. Vybehol som cez dvere kadiaľ išla aj postava predo mnou a zacítil som vôňu nočného vzduchu. Vonku nikto nebol, všetci asi boli pozatváraný vo svojich domoch so zadebnenými oknami. Počkal som ešte pár mučivých sekúnd uprostred dediny a premáhal som sa nerozbehnúť preč. Zavyl som tak hlasno ako som len dokázal. Snáď ma vtedy počuli všetci. Potom ma už nič nedržalo, nič mi nebránilo utiecť. Rozbehol som preč.