Merle Corey (tretia časť)

4. kapitola

Život vlka je jednoducho skvelý. Boli to najkrajšie dni môjho života. Netrápilo ma, či sa na mňa niekto pozerá, či z toho čo robím môžem mať neskôr problémy alebo či ma niekto chce zmlátiť. Užíval som si voľnosť a priestor, ktorý sa mi otvoril hlavne vďaka mojím schopnostiam. Kým som bol človek, bol som nešikovný a slabý. Nedokázal by som sa uživiť. No, aby som to vysvetlil, na útek som pred tým myslel už toľko krát, že to neviem ani vyčísliť, ale tiež som vedel, že by som v lese jednoducho nemal šancu. Teraz to však bolo iné. Moje vlčie ja bolo dokonalé. Skvelý zrak (a to aj v noci), čuch , sluch a o mojej fyzickej sile ani nehovoriac. Malo to však niekoľko malých zádrheľov. V podstate ide o to, že ako vlk nemám žiadnu zručnosť, teda, myslím tým, že nemám ruky a nemôžem nič chytiť a nejako s tým narábať. A ešte nedokážem rozprávať. (bude toho iste aj viac ale to sa dozviem až v najnevhodnejšej chvíli.)

Sprvu som to riešil tak, že vo vlčej forme som si ulovil nejakú korisť, zvyčajne zajaca. No a potom som ju v ľudskej forme spracoval a zjedol. To som však neskôr zavrhol. Aby som to lepšie popísal, tak medzi vlčím a ľudským ja je niekoľko vzťahov, ktoré nie sú rovnaké. A najlepší príklad je práve na jedle. Keď som bol človek, musel som jesť ako človek (znie to smiešne) teda jedlo patrične pripraviť a uvariť a až potom zjesť. Keď som bol vlk, nič také som nepotreboval, mohol som jesť surové mäso. Čo sa týka množstva, ako už skoro stokilový vlk som toho určite zjedol viac ako človek. Pomer medzi potrebou jesť u vlka a u človeka sa výrazne líšil. Rôzne telo, rôzny žalúdok, rôzne chute a rôzne potreby.

Čo by človek dal za to, keby mohol byť vlkom? Niektorí ani deravý groš. Ja však celý život.  Ako utekali dni, snažil som sa schopnosť ovládnuť a už mi to aj celkom šlo. Bolo tam však ešte niečo čo tú premenu muselo ovplyvňovať.

V jeden večer som sa priblížil k malej dedine. Rozhodol som sa, že sa tam pôjdem pozrieť a možno sa aj konečne najem, napijem a vyspím ako človek. Zrazu, keď som bol tak dlho sám, my spoločnosť akosi začala chýbať. Možno som bol alergický len na ľudí, od ktorých utekám. Možno tu sú iní ľudia. Možno.

Ako človek som prešiel dedinou a našiel som hostinec. Pivo bolo skvelé a jedlo tiež. Bol to výnimočný pocit, jesť niečo, čo som si nepripravil alebo neulovil sám. Ešte pár minút som sa nechal unášať opojením piva a atmosférou večera. Bol to jeden z tých večerov, ktoré ešte dlho ostávajú v mysli. Dozvedel som sa, že nemali, alebo nechceli mať voľné izby, tak som sa pobral preč. Spánok v lese mi neprekážal, čakal som len, že príde trošku zmena. Zamieril som k lesu.

„Kamže takto do noci?" opýtal sa ma ktosi.

„Ale, mám ešte nejakú prácu." Odpovedal som s úsmevom a poberal som sa preč.

„Takto neskoro? Čože je to za prácu?" domáhal sa odpovedí neznámy.

„Nič o čom by som chcel hovoriť." Povedal som ešte stále s úsmevom.

„Vážne?" opýtal sa ma úplne iným tónom a odkiaľsi vytiahol nôž. Zľakol som sa. Nebola to pre mňa bežná situácia, že mi popred frňák niekto šibrinkuje nožom. Moje vlčie ja vo mne sa ozvalo a ja som ho potlačil. Ešte bola šanca, že to vyriešim inak. Začal som si veriť.

„Pozri, nestojím o problémy, založ si ten drôt odkiaľ si ho vybral a odíď." Vytreštil oči akoby som ten nôž celý zhltol. Asi niečo také od drobca ako ja nečakal. Videl som ako premýšľa a o pár sekúnd sa rozbehol preč. Potešil som sa, že mám o ďalšiu skúsenosť bohatší život a sám seba som chválil ako pekne som to vyriešil. Priskoro. Môj pomalý krok smerom k lesu prerušil dupot a funenie spoza mňa.

„Chlapi to je on!" počul som známy hlas.

„Ten drobec? Kvôli tomu si nás volal?" ozval sa posmešne druhý. Vzdychol som sa rozbehol som sa do neďalekého porastu bez toho aby som sa otočil. Bola už poriadna tma takže som sa nebál, že by to videli alebo, že by ma našli skôr. Povolal som do boja moju vlčiu silu a za niekoľko chvíľ som bol vlk.

„Kde je? Nič nevidím..." sťažoval sa jeden z nich. Bolo ich päť a už len to, že útočili na mňa, ma vytáčalo. (vôbec ma nemohli poznať, bol som teda nevinný cudzinec) Moje vlčie ja ten pocit len umocňovalo. Ktovie koľko ľudí už olúpili alebo zabili. Necítil som voči nim ľútosť, vedel som, čo musím urobiť. Vyštartoval som rýchlejšie ako by ktorýkoľvek z nich žmurkol.

Hranicu lesa som prekonal skokom. Dopadovú plochu my poskytlo jedno telo patriace mužovi zo skupinky. Treslo s ním o zem a stratil vedomie. Jedného som si škrtol a ostali štyria. Nastala samozrejme panika. Začali vrieskať a každý vykrikoval čo majú ostatní robiť.

„Choďte doprava a zatlačíme ho tamto!"

„Na tri sa na neho všetci vrhnime!"

„Musíme ho vystrašiť!"

„Držte už huby." Tak nejako sa to všetko miešalo dokopy. Tie vety sa navzájom prekrývali a vytvárali akúsi skrumáž slov. Vybral som si ďalší cieľ a nezaváhal som. Skočil som na neho a prerušil som mu kontakt zápästia a tela. Celá ruka sa mu aj s nožom stratila kdesi v tráve. Zhučal do nej aj on, akoby ju začal hľadať, ale myslím, že to nebolo preto. Ako to už býva zvykom, jeden z nich sa rozbehol preč a odhodil nôž do lesa. Vrieskal pri tom niečo nezmyselné o mŕtvych žabách. Asi mu ruplo v bedni. Skočil som po ďalšom ale netrafil som. Ľavým bokom mi preletela rezavá bolesť.

„Dostal som ho, hajzla!" zakričal jeden. Zanadával som. Pocítil som teplo ako sa mi rozlieva po ľavom boku. Bola to krv. Pálilo to ako čert ale musel som to dotiahnuť do konca. Opäť som zaútočil, tentoraz však priamo. Zvalil som ho na zem a prednou labou som mu rozškrabol ksicht. Pustil nôž a kŕčovito si držal tvár. Takže ostal už len jeden. Skontroloval som ranu. Nekrvácala. Bola skoro úplne zahojená. Zaujímavé, čo sa ešte nedozviem.

Pomaly som ho potichu obišiel. Otáčal sa a rozhliadal všade okolo. Zreničky mal úplne rozšírené. Hľadal akýkoľvek záblesk svetla v temnote. To však neprišlo. Dýchal rýchlo a neprirodzene. Chvíľu som si to užíval a potom som zaútočil. Rýchlo a ticho. Odzbrojil som ho silným stiskom ramena. Puklo a vyskočilo s puzdra. Vykĺbil som mu ho. Padol na brucho a snažil sa otočiť. Tak ako už kedysi, pri útoku v mojom vlčom ja, aj teraz som na to myslel. Nesmie zabudnúť na to, čo sa stalo. Pazúrmi som mu rozpáral chrbát. Hoc len jednému, stálo to za to. Otočil sa na chrbát a zahľadel sa mi do očí akoby očakával, že ho dorazím. Nedokážem opísať, čo všetko sa zračilo v tom pohľade. Nadýchol som sa a premenil naspäť na človeka.

„Ty?!" vykĺzlo mu z úst šeptom.

„Áno, ja. Ten drobec." Odpovedal som.

„Ako? Prečo?" jachtal. Usmial som sa.

„Nikdy sa nepýtaj cudzincov akú prácu majú tak neskoro." Povedal som a snažil som sa aby to vyznelo vtipne. Jeho ksicht však vystrúhal neopísateľnú grimasu. Zjavne nepochopil. Akoby aj mal čo. Potom som sa stratil v temnote lesa.