Merle Corey (štvrtá časť)

Raz, bolo to za splnu, som sedel v hostinci, ktorý mal strašne zvláštne meno. Už si to presne nepamätám. Niečo ako „hrobárova sekera" alebo „hrobár zo sekerou" či také niečo. Ale k veci. Vtedy som tam sedel s jedným chlapíkom. Poznali sme sa už pár dní. Videl som ho predtým v lese a nebol na tom dobre. Ulovil som srnu a zámerne som sa utáboril tak aby ma našiel. Ale to je iný príbeh. Jednoducho sme sedeli v tom hostinci a sŕkali pivo. On my stále rozprával tú historku o mužovi, ktorý sa každú noc mení na vlka.

„Má strašné zuby a z papule mu tečie pena. Je veľký ako medveď a jediným úderom laby odtrhne dospelému mužovi hlavu." Zadúšal sa.

„Ale, snáď nebude až taký strašný. Čo ak je dobrák?" opýtal som sa ho a usmial som sa.

„Ale veď som ti to už vysvetľoval Merle! On sa nedokáže ovládať."

„Ty ho poznáš?"

„Nie, ale všetci to hovoria. Vraj sa teraz pohybuje v týchto končinách."

„Možno je to ten chlapík, čo tamto sedí." Ukázal som na zarasteného vlasatého chlapa čo sa napchával niečím neidentifikovateľným. Pobavilo ma keď to Dean zobral vážne a chlapíka dlho pohľadom študoval.

„Myslím, že to nie je on." Povedal Dean.

„To nemôžeš vedieť." Odbil som ho.

„Predstavujem si ho úplne inak." Povedal a začal s nekonečným opisom, ako asi vyzerá vlčí muž. Po celú dobu som sa neprestal usmievať. Škoda, ani si neuvedomoval s kým sa rozpráva.

Dopili sme a vyšli pred hostinec. Dokonale okrúhly mesiac sa ticho vznášal. Dean do mňa drgol.

„Stavím sa, že teraz besnie niekde v lese."

„O čo?" opýtal som sa pobavene. Neodpovedal. Zavyl som smerom k mesiacu.

„Niekedy mi naháňaš strach, Merle."

„Čo ak som to ja?" opýtal som sa ho a rozosmial som sa.

„Nie Merle, si primladý a ani nevyzeráš ako vlčí muž, on je..." a opäť začal s opisom neskutočného vlčieho muža.

V tú noc sme sa rozlúčili a každý z nás sa pobral vlastným smerom. Nikdy sa asi nedozvie s kým mal tú česť. Mňa to však stále ťahalo naspäť, k ľuďom, ktorých som tak nenávidel. Ale nebolo to preto, že by mi chýbali, skôr som bol zvedavý ako sa im darí. Chcel som vidieť jazvy na chrbte Billa Tearna a chcel som vidieť v akom štádiu je jeho priateľstvo s ostatnými v dedine. A samozrejme nešlo len o neho, ale aj ostatní.

Po pár dňoch som sa priblížil k miestu, na ktorom som bol považovaný za vyhnanca. Okolo dediny som sa v lesoch potĺkal ako človek. Neviem prečo. Bola to moja domovina, poznal som to tam, tie lesy, v nich som sa skrýval. Cítil som sa bezpečne aj ako človek.

Prespával som tam pár dní a snažil som sa zahliadnuť ako sa komu darí. Bolo to skoro nemožné, dedina nebola veľmi blízko pri lese. Nedialo sa nič zaujímavé a bolo to vcelku nudné tam len tak stáť a ponevierať sa tam. Na tretí deň podvečer sa však situácia zmenila. Niekoľko ľudí vyšlo do lesa skontrolovať pasce, či sa do nich niečo nechytilo. Bolo to menej náročné ako lov. Zmenil som sa na vlka a z diaľky som ich pozoroval. Zopár krát sa mi zazdalo, že ma zbadali ale bol som predsa len priďaleko. Prvé dve pasce boli prázdne. Videl som ako sa trošku obávajú, či v tretej niečo bude. Dočkali sa. Tretia pasca však priniesla prekvapení viac. Nachádzala sa, za drobným prepadom, takže z diaľky na ňu nebolo vidieť. Bolo potrebné obísť to miesto, pretože inak by museli zliezť asi z osem metrovej výšky. Do pasce sa viditeľne niečo chytilo, avšak korisť prilákala aj iných hostí.

Skupinka sa držala pospolu a nevšímala si okolie tak ako by sa patrilo. Predbehol som ich a videl som ako sa pri pasci zdržiava svorka vlkov. Boli vyhladovaný a jeden králik im na plnosti brucha nepridal. Vtedy sa skupinky stretli. Hladný vlci a ľudia. Nepekná kombinácia. Vlci zbadali svoju možnú korisť a pomaly sa približovali. Nemohol som to tak nechať. Vyšprintoval som. Stromy okolo mňa sa mihal a vydávali akési zvláštne bručanie. Keď som zastavil, stál som priamo medzi ľuďmi a vlkmi.

„Čo sa to dopekla..." ozval sa niekto za mnou. Pochopil akonáhle som sa otočil a pozrel mu do očí. Chcel som povedať, aby utekali, no namiesto toho som len divne zavrčal.

„To je Merle!" ozval sa niekto.

„Pomôž nám Merle!" zakričal ženský hlas. Teraz som im dobrý. Kým nie sú v hraničnej situácii pokojne si do mňa kopú, ak im však ide o život tak sľúbia aj dušu. No keby som im nechcel pomôcť ani sa neukážem.

Svorka bola síce početná ale oproti mne nemali šancu. Bol som dvakrát väčší ako ktorýkoľvek z nich. Zarazilo ma, keď vystúpili len traja najväčší. Ostatní vlci sa držali vzadu. Vrhli sa v pred. Boli rýchli ale to im k víťazstvu stačiť nemohlo. Jednému z nich som hneď na začiatku zlomil krk. Zvyšní dvaja zaútočili naraz z boku. Jeden sprava a jeden zľava. Musel som si vybrať. Prudko som sa otočil vľavo a vyceril som zuby. Pocítil som bolesť v pravej časti na bruchu. To bol ten vlk čo išiel sprava. Ten čo išiel zľava do mňa skočil s otvorenou papuľou. Urobil som to isté. Mojou, dvakrát väčšou, som mu úplne uchopil do papule tú jeho. Stisol som. Bolo to nechutné ale muselo o byť. Potom som ju rýchlo pustil a prehryzol som mu krk. Aspoň netrpel. Tretí vlk stále dobiedzal a snažil sa ma poraniť. Okrem jedného uhryznutia mi nič nebolo. Zahnal som sa labou a zasiahol som mu pravý bok. Zaskuvíňal, stiahol chvost a upaľoval preč.

Potom sa stalo niečo, čo by som si nikdy ani len nepredstavil. Predstúpila predo mňa mladá vlčica (poznal som to, vlčie pudy boli takmer neutíšiteľné) a sklonila hlavu. Vyzeralo to akoby sa poklonila. Vrátila sa do svorky a čakali.

„Odíďte, a dajte ľudom pokoj, už navždy." Povedal som. Z papule mi však vyšlo len vrčanie v nezmenenej tónine. Vlčica sa otočila a kráčala preč. Za ňou, postupne ako okolo nich prechádzala aj ostatní vlci.

Zmenil som sa na človeka aby som si mohol lepšie skontrolovať rany na tele. Spoza mňa som počul akési pazvuky a potom taký čvachtavý zvuk. Obzrel som sa už ako človek. Dvaja zo skupinky ľudí, na ktorých som medzičasom zabudol, sa povracali. Potom prišiel úder a tma.