Merle Corey (piata časť)

Prebral som sa vo väzení. Vo väzení mne tak dobre známom. Starý zápach z neho stále nevyprchal. Trvalo mi zopár hodín kým som sa ukľudnil a potlačil emócie vo mne. Takmer som nedokázal potlačiť vlka, ktorý sa zo mňa tlačil von. Bolesť hlavy na zátylku môjmu pokoju nijako neprospievala. Tak ja za nich nasadzujem krk a chránim ich a oni ma hodia do smradľavej cely.

Spomenul som si na slová, ktoré mi boli adresované v podvečer môjho posledného dňa v cele. Vrátil som sa a hrozí mi smrť. Táto skutočnosť ma nijako neznepokojovala a to nie len preto, že ani v najmenšom nemali šancu ma zabiť. Hnev a zúfalstvo spôsobené podrazom boli vtedy citeľnejšie.

V cele som ostal človekom a nepremieňal som sa. Premenu môžem využiť neskôr ako moment prekvapenia. Dúfal som, že nech už sa stane čokoľvek, nebude to horšie ako smrdieť v tej cele.

Ležal som na chrbte s rukami pod hlavou a predýchaval som. Ešte stále pre mňa bolo nepochopiteľné ako ma mohli takto dostať. Niekedy je lepšie nekonať nič ako pomáhať zbytočne. Prešiel som si rukou po pravom boku, nič tam nebolo. Zaujímavé. V tom sa otvorili dvere a dnu vošiel Bill Tearn. Posadil som sa a čakal som čo príde.

„Nemal si sa sem vracať, Merle." Povedal. Keby som ho nepoznal zdalo by sa mi, že v jeho hlase pociťujem smútok. Neodpovedal som, odvrátil som sa.

„Viem, myslíš si o mne, že som stále rovnaký. Ale ja nie som," povedal a sadol si pred mreže. „Zmenil som sa, Merle, ty si ma zmenil. Viem, že si ma vtedy nechcel zabiť, keby si chcel, bolo by po mne. Ale prečo si sa vrátil? Vieš čo ti hrozí?"

„Čo mi hrozí?!" vyprskol som. Neskutočne ma dožieral. Príde si sem a začne rozlievať rozum a tlačiť mi niečo do hlavy. „Keby som chcel, tak tu už nie som." Zaklamal som.  (Ako vlk som síce obrovský ale mreže boli predsa len priveľa)

„Tak choď, uteč!" povedal.

„Nebudem utekať, nebudem sa skrývať pred bandou hlupákov, ktorý si nedokážu priznať, že existuje aj niečo iné ako to, čo poznajú. Zachránil som im v tom lese krk a pozri ako som skončil. Nechápem..." nedokončil som. Nemohol som.

„Neviem čo od nás očakávaš Merle. Ja ti pomôcť nemôžem a ani nechcem." Povedal potichu. Ako by som ho o to prosil.

„Tak potom vypadni. Mne je to jedno." Odbil som ho a ľahol som si na bok. Debata sa pre mňa skončila. Všetko čo ďalej vravel už bol len vzduch. Ani som si poriadne nevšimol kedy odišiel.

Prišlo ráno a celu mi zaplavilo svetlo. Do väzenia vošla opäť celá delegácia a niekoľko minút hovorili o tom kto som a prečo som pre nich hrozbou. Bolo to absurdnejšie ako čokoľvek čo som pred tým zažil. Nechce sa mi to rozoberať dopodrobna ale ak vám niekto, kto vás vôbec nepozná hovorí o tom akí ste, je to naozaj smiešne. V pamäti mi ostali len posledné slová, ktoré zneli: a preto budeš popravený.

Štyria chlapi o dve hlavy väčší ako ja otvorili mreže a vytiahli ma von. Bolo zbytočné klásť nejaký odpor. Nemal som šancu, aspoň nie ako človek.

Vonku stála celá dedina. Prišla si pozrieť smrť nepodarku. Prechádzal som uličkou, vytvorenou ľuďmi, ktorá sa končila pri šibenici. Dali si pekne načas. Stihli to postaviť cez noc. Vystúpal som po schodíkoch až k slučke. Opäť som musel vytrpieť niekoľko minútový prejav. Samé drísty o tom kto som a prečo musím zomrieť. O pár minút som sa mal hompáľať zavesený na lane a ja som bol prekvapujúco pokojný.

„Chceš k tomu niečo povedať, Merle?" zaznela otázka, ktorá ma vytrhla z driemot. Konečne, už som myslel, že na mňa zabudli. Predstúpil som dopredu. Chcel som sa oslobodiť od chlapov, ktorí mi stiesnili životný priestor na pár centimetrov.

„Premýšľali ste už niekedy nad tým, aký ste vy?" vyhodil som otázku medzi ľudí. „myslel som si to. Nielen že ste o tom nepremýšľali, vy si to ani neuvedomujete. Keby sa len jeden z vás zamyslel, musel by zabiť sám seba alebo všetkých naokolo." Pokračoval som a z davu sa ozvalo pohoršené mumlanie.

„Myslím, že o tom nebola reč." Zapojil sa muž čo ma súdil. Pozrel som na neho a on stíchol. Mal strach, vedel som to.

„Vy čo ste boli v tom lese. Povedali ste niekomu, čo sa tam naozaj stalo? Povedali ste im o tom, kto vám zachránil krky?"

„Tie vlky si na nás poštval ty!" zareval niekto z davu. Obzrel som sa tým smerom.

„To nie je pravda a vy to viete!" zakričal som. „poviem to inak. Aké čierne musia byť vaše duše ak dovolíte niečo také? Ako môžete popraviť niekoho kto vám zachránil život? Už len prísť sa na to pozerať je hriech!" vravel som to pomaly ale s pevným hlasom.

„Skap ty hnusný netvor!" zareval človek, čo by bezo mňa už plnil žalúdok vlka. Ak by ho už náhodou neopustil ako niečo iné. V podstate to bolo jedno a to isté. Pocítil som príval hnevu a vlk vo mne sa neudržateľne domáhal slobody. Zmohol som sa na len posledné slová.

„Až dnes zistíte, koho ste chceli zabiť. Budem všade. Toto je váš osud." Posledné slovo bolo trošku znetvorené meniacimi sa hlasivkami ale myslím, že to pochopili všetci. Štyria čo ma mali strážiť ustúpili ako som sa premieňal. Do uší mi zaznel opäť ten čvachtavý zvuk. Ani som nechcel vedieť koľko sa ich povracalo teraz. Vyrazil som prudkým skokom a dopadol do uličky, ktorou som ešte nedávno prechádzal ako muž bez tieňa. Muž čakajúci na popravu, nepodarok. Ľudia uskakovali a tí, ktorí nestihli odleteli ako bábiky. Nebral som ohľady. Ženy, deti. Vtedy mi to bolo jedno. Akého si my vytvorili, taký budem. A majú sa na čo tešiť.