Merle Corey (šiesta časť)
http://citanie.madness.sk/view-12653.php
Príval hnevu zo mňa po niekoľkých hodinách dosť opadol. Ale bolo to až po tom, čo som zničil všetky pasce v lese. Stále som premýšľal nad tým, aké svedomie musia mať ľudia, čo niečo také dokážu spáchať. Život za život? V podstate áno, ich zachránený za môj ukončený. Ani neviem, čo ma na tom štvalo najviac. Tá drzosť, s ktorou na mňa kričali? To, že si nevážia bytosť ako mňa? (neviem ako by som reagoval na ich mieste ale aj túto poznámku som si sem dovolil dať) To, že ma tak nechutne zradili? Alebo to, že sú hlúpi a neuvedomujú si s kým sa zahrávajú? Asi všetko dokopy. Každopádne, pasce som zničil.
Predpokladal som, že na mňa urobia výpravu aby ma zabili. Bol som presvedčený, že tí, čo ma už videli, neprídu. Premýšľal som, kam sa schovám aby som sa pokojne vyspal, aby ma nenašli. Po chvíľkovom hľadaní som našiel malú jaskyňu. Parádny úkryt. Zhora neprístupný, takmer neodhaliteľný a celkovo ťažko prístupný.
Pár dní som tam pobudol. Každý deň som zničil opäť postavené pasce a so spokojným pocitom som púšťal alebo sám jedol chytené zvieratá. Potom sa však karta obrátila a nastali najtrpkejšie roky môjho života. Je až neuveriteľné, že som to prežil a že som ešte stále pri zmysloch. Ale poporiadku.
Bolo skoré ráno a v lese sa ešte držala hmla. Prebudil som sa ako vždy ale niečo sa mi nezdalo. Cítil som, že niečo nie je v poriadku. Jastril som z môjho vyvýšeného miesta a hľadal som príčinu môjho nepokoja. Nič sa nepohlo. Prudko som vydýchol až zo mňa vyšiel taký zvláštny zvuk ako chrnenie alebo kašeľ. No krajina sa nepohla. Začal som sa vracať naspäť do zadnej časti jaskyne. To mi asi zachránilo život. Bol som možno meter od vchodu keď sa ozvalo prudké zrevanie: „Teraz!" Kým som zareagoval a čokoľvek stihol urobiť, vchod zatarasila spúšť veľkých balvanov. Bol som v pasci. Zasypaný a odkázaný na smrť. Nikdy som neprišiel na to ako ma našli a ako dokázali zasypať vchod, i keď nebol nejaký veľký.
„Tak čo Merle?" ozval sa posmešný hlas, ktorý som tak dobre poznal. Bol to otec Billa Tearna. Sudca, kat, veľký muž s dlhými preslovmi a silnými slovami. Skontroloval som priestor okolo seba a hlavne, či nie som zranený a po uvážení som sa zmenil na človeka.
„Teraz už nie si až taký, silný však? Už nás nechceš všetkých pozabíjať?!"
„Máš čo hovoriť o sile, keď si za stenou zo skál." Odpovedal som mu na to. Ako ozvena ku mne dorazil smiech.
„Áno, skutočne máš pravdu, Merle. Ale ja som na tej správnej strane steny. Ja som von a ty si vnútri." Dopekla! Mal pravdu. Ako ma mohli takto dostať? Zanadával som.
„Ber to z tej lepšej stránky," počul som hlas, „už nám nemôžeš ničiť pasce."
„Neviem, kde tam je tá lepšia stránka..." precedil som pomedzi zuby.
„Tá je lepšia pre nás, samozrejme." Odpovedal, už z hodnej diaľky a potom sa ozval smiech.
„Ideme! Nemá šancu sa odtiaľ dostať. Skape hladom. Mimochodom, dobrá práca Bill." Boli posledné slová, ktoré som započul. Takže Bill. Bill Tearn a jeho otec. Žeby pomsta, za to čo krášli jeho chrbát? Nepochyboval som. Ale potom, mi nedávalo zmysel, prečo bol vtedy za mnou vo väzení. Je možné, že bol donútený? A čo ma to vlastne trápi? Musel som sa odtiaľ nejako dostať.
Pár hodín som potom ako človek študoval ako sú kamene na sebe poukladané a hľadal som nejakú šancu kde by to mohlo byť oslabené. Ak sa odtiaľ nedostanem teraz, potom už možno budem príliš slabý a vyhladovaný. Ostával som v ľudskej podobe. Bol som menší a nepotreboval som toľko jesť. Jediné jedno šťastie som predsa len mal. Úplne vzadu v jaskyni tiekol malý potôčik a strácal sa pod skalou. Medzi skalou bola puklina asi dva centimetre a voda sa tam strácala. Použiť to ako únikovú cestu bolo nemožné. (neskôr som to využíval ako zdroj pitnej vody a samozrejme záchod. Všetko odplavila voda.)