Merle Corey (siedma časť)

Prešiel ďalší týždeň a ja som cítil, že žalúdok ma páli tak ako ešte nikdy. Pil som vodu a vracal som ju naspäť aby som utíšil kyseliny v mojom bruchu. Bolo to už štrnásť dní bez jedla a ja som bol slabý ako ešte nikdy. Za ten čas sa mi podarilo vyhrabať malú dierku na slobodu. Bola dosť veľká aby som ňou pretlačil ruku, no to bolo všetko. Sloboda nebola ani desať centimetrov vzdialená. Škoda tej skaly, čo tam zavadzala.

Pätnásty deň bol spln. Vedel som to. Vlci to vedia aj bez toho aby videli mesiac. Prestrčil som papuľu cez otvor a zavýjal som tak hlasno a tak dlho ako som len vládal. Chcel som aby to vytie počuli v dedine. Chcel som aby vedeli, že som tu a nevzdávam sa, no v skutočnosti to bolo inak. Po niekoľkých hodinách ma začali zrádzať hlasivky a spánok. Prestal som zavýjať a hlavou opretý v štrbinke som odfukoval.

V tom sa mi zazdalo, že niekoho vidím. Vyzeralo to ako duch, biely a skrčený, čakajúci kým zaspím aby si zobral moju dušu. Pomaly prechádzal pomedzi stromy a približoval sa. Krása. Zrazu som si uvedomil, že to nie je duch ale vlk. Nejaký vlk započul moje úpenlivé volanie. Ako prichádzal bližšie zistil som, že je to vlčica, ktorá sa mi prednedávnom na tomto mieste uklonila. Prišla bližšie a svojím ňufákom sa dotkla môjho. Zvláštny pocit. Nikdy som nemal pocit, že by ma vlky nejako zvlášť priťahovali ale bol to neopísateľný moment.

„Umieram, potrebujem mäso." Snažil som sa povedať. Vyšlo zo mňa len akési kňučanie. Vlčica sa prudko rozbehla preč. Je možné, že mi rozumela? Nevedel som.

O niekoľko hodín sa vrátila zo zajacom. Až doteraz som si neuvedomil, ako to jedlo dostanem k sebe. Bola len jediná šanca.

Začal som sa meniť na človeka a ešte kým som mal vlčie telo som si rukou rýchlo pošúchal srsť, ktorá zo mňa mizla. Pomaly a veľmi opatrne, aby som vlčicu nevyplašil som vystrčil ruku von. Najprv trošku ustúpila a bola vystrašená a prekvapená. Potom prišla bližšie a ovoňala mi prsty. Zacítila ma. Olízala mi ruku a potom mi do ruky podala zajaca. Bol to neuveriteľný vzťah. Vlčica a človek. Vlčica pomáhala človeku, vlkovi, uväznenému v svojom hrobe. Nikdy predtým som nerozmýšľal, či aj zvieratá cítia lásku. Alebo to bola iba akási spolupatričnosť, ktorá ľuďom chýba? Nikdy sa to asi nedozviem.