Merle Corey (ôsma časť)

Päť rokov. Päť neskutočne dlhých, mučivých rokov som strávil na tom mieste medzi skalami. Za celý ten čas som žil v tak malom a tmavom priestore, že ma to kompletne zmenilo. Nebyť neskrotnej túžby dostať sa von, bol by som to vzdal. Zarastený a zanedbaný, stuhnutý.

 Vlčica chodila každučký deň a ja som videl ako postupne starla. Bola predsa len normálny vlk, ktorý nežije tak dlho ako človek. A ja som každý deň rozširoval dieru medzi dvoma svetmi. Mojím a vonkajším. Šlo to pomaly, veľmi pomaly ale šlo to.

 V jeden večer prišla vlčica posledný raz. Vedel som to. Podala mi svoju korisť a ľahla si pred dieru. Diera bola dosť veľká aby mi tade prešla celá hlava ale v ramenách som sa ešte nepretlačil. Dokázal som vidieť a cítiť slobodu, ale bola pre mňa stále nedosiahnuteľná. Vystrčil som ruku a začal som ju škrabkať na hlave. Tíško kňučala. Pocítil som, že je slabá a umiera. Dýchala prudko a rýchlo. Plakal som. Nedokázal som to potlačiť. Nedokázal som pochopiť, prečo to robila. Prečo mi obetovala celý svoj život. Veď ja som jej nijak nepomohol. Odohnal som ju, keď to najviac potrebovala. Zachránil som život ľuďom, ktorí jej ho potom zničili. V tú noc zomrela.

Smútok a bezmocnosť ma burcovala. Nedokázal som sa dívať ako tam leží. Mojou povinnosťou bolo pochovať ju tak dôstojne ako by si to nezaslúžil žiaden človek. Nikto by nedokázal to čo ona. Miloval som ju, ako dokáže milovať človek vlka. Na mojej duši zanechala hlbokú, nezahojiteľnú ryhu nepochopenia a vďaky. No diera bola primalá aby som sa odtiaľ dostal. Plecia, i keď som ich mal malé, sa mi tade nechceli prepchať.

Ako sa blížilo ráno nového dňa, chcel som uskutočniť niečo, čo som plánoval už dlho ale nikdy som nenazbieral odvahu. Bolo to bolestivé ale možné. Ak sa nedá diera zväčšiť, musia sa dať plecia zmenšiť. Vymyslieť to bolo jednoduché ale vykonať to bol problém. Musel som to urobiť pre ňu a zároveň aj pre seba. Nechcel som, aby celý svoj život obetovala niečomu, čo bolo nakoniec zbytočné. Dlžím jej život, dlžím jej svoj život a nesmiem ho premárniť. Zachránila ma číra dobrota jedného tvora a ja som si to uvedomoval. 

Pár hlbokých nádychov, rozbeh a potom najprudší náraz aký som dokázal spôsobiť sám sebe. Chruplo to a bolesť mi vystrelila do celého tela. Rozdrvil som si rameno. Moja myseľ vypla a ja som upadol do bezvedomia.

Prebral som sa. Slnko už bolo vysoko a bolesť mi trhala plece. Chcel som sa zmeniť na vlka aby sa mi plece zrástlo a zahojilo ale nemohol som, ešte nie. Pokúsil som sa vyplaziť von ale ešte stále to bolo priúzke. Nasledovala rovnaká procedúra iba s druhým ramenom. Nechcel som nechať nič na náhodu a dal som do toho ešte viac sily ako predtým. Je to posledný, bolestiví čin, ktorý môžem urobiť ja pre ňu. Okrem ramena som si udrel aj hlavu a zase všetko okolo mňa potemnelo. Tentoraz som sa však udržal pri vedomí a doplazil som sa k diere. Bolo to to najbolestivejšie, čo som vo svojom živote zažil. Musel som sa z väčšej časti ťahať von rukami. Bolo to aj tak nepríjemne úzke a plecia sa mi zvierali v neskutočných uhloch ale pomaly som sa posúval von. Okamžite ako som sa dostal von som sa zmenil na vlka. Bolesť spôsobená kŕčmi bola absolútne zanedbateľná. Bola dokonca krásna.

Trvalo asi hodinu, kým sa mi rozdrvené a doškriabané plecia zahojili. Ostré slnko, ktoré som tak dlho nevidel mi dráždilo oči.

 Hneď potom som zo všetkými poctami pochoval vlčicu. Bolo ironické, že von ma prinútila vyliezť až jej smrť. Päť rokov. Obzrel som sa. Diera, ktorou som vyliezol sa zdala byť tak strašne malá a zanedbateľná. Rozhodla však o živote jednej vlčice a jedného vlčieho muža.