Merle Corey (desiata časť)

Rozhodol som sa útočiť hneď, ešte počas dňa aby ma videli všetci. Bolo pekne, slnečno. Potreboval som opäť trošku rozprúdiť krv a napnúť svaly a tak som si to dal až do dediny šprintom. Čiastočne ma to utlmovalo a nemusel som pri tom veľa myslieť, nepotreboval som myslieť. Vtrhol som dnu a začal som svoje predstavenie. Všetci, čo ma videli radšej uskakovali z cesty a mňa to celkom tešilo. Nechcel som zbytočne pridávať ďalšie obete.

„To je Corey!" zneli hlasy za mnou.

„Corey sa vrátil!" Ešte že som stihol bežať rýchlejšie ako sa šírila tá zvesť. Fakticky tá panika nabrala riadne tempo. Vedel som, kde hľadať kľúčový cieľ a zbytok ma zatiaľ nezaujímal.

Vošiel som do domu, dvere nevydržali ani jeden prudký náraz. Odtrhli sa a šúchali sa ešte zopár metrov po podlahe. Okamžite som zamieril do izby vpravo a potom schodmi na poschodie. Stál tam, na vrchu schodiska a práve schádzal dolu, najskôr asi zistiť, čo im vyvalilo dvere. Zmohol sa len na : „Boh nás ochraňuj!" Bohužiaľ, boh mu asi veľmi nepomôže. Ibaže by to schodisko zrazu spadlo. Troma skokmi som sa dostal hore a pazúrmi som sa mu zakvačil na plecia a tresol s ním o zem.

„Ako...?ako...? kedy...? bože môj... nie!" mumlal a ja som sa mu celý čas len díval do očí. Vyceril som zuby a zavrčal som. Pocítil som ako mu celým telom preletel kŕč. Strach, beznádej. Ale kde je kajúcnosť a žiadosť o odpustenie? Nič také, nie od tohto muža. Nikdy. Zliezol som z neho a počkal som kým sa postaví. Stál chrbtom ku schodisku a díval sa mi do očí. Preglgol a zvažoval šance. Sadol som si akoby som mu tým chcel naznačiť aby bežal. Okamžite sa otočil a začal zliezať schodisko, teda on ho skôr preskakoval, bral schody po štyroch a viac. V polovici sa však potkol a dopadol priamo na hlavu. Zlomil si väz. Silný muž, ktorý v sebe nenájde štipku slušnosti a zabil ho vlastný strach. Viem, nemal šancu prežiť, nedal by som mu ju, ale predsa len, nie je smrť ako smrť.

 Zliezal som po schodoch a pazúry pritom, ako dopadali na schodisko zvláštne šramotili. Muž bol mŕtvy, o tom naozaj nebolo pochýb. Ibaže by dokázal žiť s hlavou otočenou naopak.

Opustil som dom. Ešte som neskončil. Život za život. Každý, koho som zachránil v tom lese, musí zomrieť. Nielen preto, že zradili a nechali by ma odvisnúť ale aj kvôli nej. Jej život za ich, tak to muselo byť. Bolo mi jedno, koľkých hriechov sa dopustím, bolo mi jedno, čo si kto o mne bude potom myslieť a dokonca aj to, že povesti o mne budú také hrozivé, že po mne pôjdu všetci, kam len prídem. Stálo mi to za to.

Našiel som si ich, jedného po druhom. Každý z nich ma videl a každý mi predtým ako zomrel povedal, že to ľutuje hoc jeden o druhom nemohli vedieť. Prosili ma ale ja som ich zabil. Možno si niekedy budem spytovať svedomie a možno sa dočkám pomsty od ich detí a rodiny a určite sa dočkám trestu ak som s mýlil a oni boli nevinní. Každý je si strojcom svojho šťastia, či už som to ja alebo oni. Nebojím sa spravodlivosti a od toho dňa sa nebojím smrti. Viem už, že výčitky svedomia môžu byť horšie ako smrť. Oni to určite vedeli tiež.

Večer som celý krvavý (nebola to moja krv) strávil pri hrobe vlčice a pýtal som sa sám seba, či by to tak chcela. Bol to nepekný uzol, ktorý sa rozvíjal len pomaly. Nebyť mňa, bola by určite zabila ľudí, ktorých som zachránil. Nebyť tých ľudí, nebol by som uväznený v skale a ona by mohla pokojne žiť. Nebyť jej smrti, ešte by som tam asi bol a ľudia by boli živí. Čo by sa stalo ak by som sa dostal von skôr ako by zomrela? Odpustila by im? Zabránila by mi v tom? Možno. Je zvláštne, aké hry s nami život dokáže hrať. Ľahol som si vedľa miesta jej posledného odpočinku a zaspal som.

Na druhý deň som odišiel. To že sa nevrátim, bolo definitívne rozhodnutie, ktoré som už nikdy nehodlal zmeniť. Aj keď asi nikdy nezabudnem, čo sa tu stalo a komu vďačím za život, nevrátim sa. Posledné chvíľky trávené nad jej hrobom som sa snažil nepremrhať hnevom a nenávisťou. Do ešte stále kyprej zeme som urobil najprv odtlačok ruky a potom aj odtlačok laby. Neviem prečo, cítil som, že jej chcem niečo zanechať aj keď tie odtlačky rozfúka vietor a zničí dážď.

Odišiel som bez toho aby som sa obzrel. Chcel som si uchovať spomienky, také aké som ich mal a nezamieňať ich spomienkami odchodu. Skončila sa jedna životná etapa a začína sa nová. Svoje dlhy som splatil a účty vyrovnal, odchádzal som, dá sa povedať vcelku vyrovnane.