correy

„Prepáč, prosím ťa, nemáš drobné?“ toto boli slová, ktoré som pred pár dňami používal veľmi často. A to len preto, že mi nešla škola. No, a ešte preto, že som taký blbý a nezamykám si dvere keď mám v izbe návštevu. A tak som si na... povedzme, žiadosť svojich rodičov zbalil veci, spakoval basgitaru a zavrel za sebou dvere. Prachy som nemal a v Žiline, v tom krásnom skvelom meste, som zostať nechcel.

Došiel som teda k ceste a stopom sa zviezol do Bratislavy. Nebudem to tu rozpisovať. Na tú cestu by som chcel radšej zabudnúť. A šofér, jeho meno si nepamätám, ma vyhodil nie veľmi ďaleko od centra. Nie ďaleko, ak samozrejme nejdete pešo a neprší. Bratislavu som nepoznal. V živote som v nej nebol a zrazu som stál uprostred širokého chodníka, ktorý viedol na dve strany. Chcelo sa mi spať, vak som mal ťažký. Vlasy mokré od dažďa mi padali na plecia. Nikde nebolo nikoho, až na pár starých chlapov, spitých, že by mi nepovedali ani vlastné meno, nieto ktorým smerom je centrum. Vo vrecku nohavíc mi zostali dve stovky. Vyzerá to tak, že ak sa najem, budem musieť spať vonku. A ak si zaplatím nejakú malú otrasnú izbu, ktorá bude páchnuť po starom špinavom prádle, cigaretách a zvratkoch, tak sa ani nenajem a na druhý deň budem aj tak zase vonku.

Pozrel som sa obidvoma smermi a napokon som nasledoval mladého chalana, ktorý podľa mňa šiel do mesta. Spýtať som sa nechcel. Zdalo sa mi to trápne. A aj tak som sa nikam neponáhľal. Ako som tak kráčal za ním, začalo sa vyjasňovať. Oteplilo sa a ja som sklonil hlavu, aby mi slnko nesvietilo do očí. Zrazu chlapec predo mnou zabočil a ja som stál na malom námestí, pri električkovej trati. Na jednej strane stálo pár stromov a lavičiek, na druhej bola úzka ulica plná ľudí, kaviarní a obchodov. Prešiel som ulicou, na ktorú sa napájala ďalšia a ďalšia. Zbadal som milo vyzerajúci podnik a vošiel som dnu. Kašlal som na to, že by som si mal ušetriť na viac dní a radšej si kúpiť rohlík a vodu zo supermarketu. Vedel som, že to je posledný krát ako sa poriadne najem. Nie teda úplne posledný, ale aspoň na čas.

Objednal som si teda niečo u takej blonďavej baby v zásterke. Usmiala sa a ja som čakal, kým mi to donesú. Hral som sa s nápojovým lístkom a ohýbal som mu rohy. Potom som spod príboru vytiahol servítku a dal si ju do vaku. A keď som zatváral svoju tašku, došiel ku mne chlapec s viac menej blond dredmi zo zle vymytou sýto červenou farbou a položil predo mňa špagety. Mal rovnakú zásterku ako to dievča pred ním. Došlo mi, že to nie je výtvor mojej fantázie, ale čašník. Tváril som sa akoby nič, no a on povedal, že dobrú chuť a šiel zase niekam inam. Dojedol som a kývol na blondínu, lebo tam nik iný nebol.

„Mohli by ste mi doniesť účet, prosím?“ zamrmlal som. Skôr si domyslela, akoby to počula. No a poslala ku mne toho chlapca, ktorému som nechal dvadsať korún výško. Vyšiel som celý natešený, ale po pár krokoch mi došlo, že mám už asi len dvacku. Sadol som si pri podchode na lavičku a vytiahol škatuľku cigariet. Mal som už len tri cigy. Škrtol som zápalkou a fajčil a nič nevnímal. Len podchod, ktorý som pokladal za svoje nočné útočisko.

Pokračovanie nabudúce