Merle Corey - tajomstvo portálu (prvá časť)

Putoval som ďalej, poznával som ľudí, ktorí nemali voči mne toľko predsudkov a učil som sa vychádzať s nimi. Akceptovali ma aj keď ma mnohokrát (nehovorím, že neoprávnene) považovali za čudáka. Smer som presne určený nemal, ale nechcel som ísť veľmi na juh. Bolo to asi najpokojnejšie obdobie môjho života (ak nerátam dieru, tam som mal pokoja viac ako dosť). Vlk vo mne na dlhší čas stíchol a pravdupovediac, mi to ani veľmi neprekážalo. Často som sám seba prichytil ako sa len tak usmievam. Smial som sa s ostatnými a nemyslel som na minulosť. Nanešťastie, aj toto sa muselo skončiť.

Začalo to v jeden krásny, slnečný deň. Šiel som vtedy k rieke, už si celkom presne ani nepamätám prečo. Cestou, aby som tam bol rýchlejšie, som sa predsa len premenil na vlka. Potreboval som ponaťahovať stuhnuté vlčie svaly a trošku opäť prinútiť srdce biť rýchlejšie. Les bol nádherný aj keď pri tom šprinte som si ho veľmi neužil.
Keď som prišiel k zlomu medzi riekou a lesom, zastal som a poobzeral som sa, či tam niekto nie je a až potom som opustil úkryt lesa. Nevidel som nikoho a keď si na to tak teraz spomínam, myslím, že aj keby som bol vtedy niekoho videl, bolo by mi to asi jedno.

Breh rieky som preletel asi v metrovej výške a s hlasným šplechnutím som pristál vo vode. Bola osviežujúca, príjemne chladná. Preplával som na druhú stranu a otriasol som sa. Trošku vody mi uviazlo v uchu a strašne to svrbelo. Vtedy som si všimol postavu ležiacu pod jedným stromom. Vyzeralo to, ako by dotyčný spal, ale na kľudný spánok tam bolo priveľa krvi. Trošku som si vyčítal nepozornosť, ale potom som sa k nemu rozbehol. Mal som jeden zo tých pocitov, ktoré ma nútili byť až neprimerane dobrým, ale to som považoval tak trošku za zmenu mojej osobnosti.

Muž bol v bezvedomí sa silno krvácal z pravého stehna. Už by som sa bol premenil a snažil sa ho ošetriť, keby ma nebolo prerušilo akési bručanie. Chvíľku som ostril odkiaľ to prichádza ale to netrvalo dlho. Z neďalekého krovia sa vyvalil poriadne veľký medveď. Určite ho prilákal pach krvi. Trvalo mi asi pol sekundy, kým som sa rozhodol, čo a ako urobím. Prvé rozhodovanie bolo či ujdem alebo budem bojovať. (samozrejme, že tá explózia dobrosrdečnosti mi nedovolila odísť) No a druhé sa týkalo taktiky boja. Nevedel som toho o medveďoch veľa, hlavne nie kde majú nejaké tie slabé miesta, ale vedel som, že ak sú hladné, koristi sa tak ľahko nevzdajú.
Ešte som raz skontroloval pohľadom muža a zaútočil som. Medveďa to viditeľne prekvapilo. Bol to síce len obyčajný medveď, ktorého myšlienky a rozumové schopnosti sa len ťažko dajú porovnať s rozumovou kapacitou človeka ( nie, že by som bol nejaký nadpriemerne inteligentný, ale predsa len, medveď by asi do desiatich nenapočítal) ale aj on sa riadi istými prírodnými zákonmi ako napríklad, že väčší ma prednosť. Prirodzene, mal som ustúpiť, keďže bol najmenej dvakrát väčší ako ja. Odhadoval som mu tak dvestotridsať kíl.

No, ale k veci. Vyrútil som sa a pohrýzol som ho do pravej laby. Strašne smrdel. Buď ma to malo odpudiť alebo zabiť, ale ten smrad sa jednoducho nedal vydržať. Zahnal sa ale netrafil. Uskakoval som okolo neho a hrýzol kde sa dalo. Bo príliš pomalý aby ma zasiahol, ale stačila by jedna rana a moja hlava sa mohla kotúľať dole svahom. Vyskočil som na neho a zadrapil som sa pazúrmi za jeho plecia. Vzoprel sa na dve a tým mi nechtiac odkryl krk. Zahryzol som mu do zátylku ale nedostal som sa cez tú hromadu svalstva a tuku čo tam mal. Okamžite ma zhodil a kým som sa zviechal, labou silno zasiahol do rebier. Čakal som silnejší zásah, ale aj tento so mnou dosť otriasol. Vyceril som zuby ako sa len dalo a vydal som zo seba akýsi pazvuk, ktorý obsahoval vrčanie a brechanie dokopy. Medveď mi to vrátil jeho zarevaním a neskutočným smradom s papule. 
Obzrel som sa k mužovi a opäť som premýšľal, či má vôbec nejakú šancu prežiť aj keby som tento súboj vyhral. No teraz už nešlo ani tak o toho, čo tam ležal, skôr mi išlo o česť a až zarytú tvrdohlavosť neustúpiť.

Prestal som na neho myslieť a sústredil som sa na môjho smradľavého súpera. Vrhol som sa opäť vpred a cvakal som zubami zo všetkých strán. Mal som len jednu šancu poraziť ho. Uvedomil som si to vtedy, keď sa vzoprel na dve. Snažil som sa ho vyprovokovať aby sa na ne postavil. Trvalo mi to hodnú chvíľu ale nakoniec som ho dostal do situácie, v ktorej som ho chcel mať. Stál som priamo pred ním a on sa vzoprel na dve. Chcel mi demonštrovať svoju silu a to sa mu skoro stalo osudným. Celou silou som sa vrhol vpred a zakvačil som sa mu na hruď. Ako stál na dvoch, ten náraz neudržal a prekotil sa dozadu na chrbát. Treslo s ním poriadne, nanešťastie nenarazil hlavou na nič tvrdé a začal sa oháňať labami a snažil sa prevrátiť.  Kým sa stihol zahnať tak aby ma trafil, zahryzol som mu do krku, no tentoraz to bolo spredu, kde je krk takmer nechránený. Pocítil som krv ako sa vylieva z rany a potom úder. Nebol silný, ale stačil na to aby mi roztrhol kožu na hlave a odhodil ma preč. Medveď sa dal na útek a zanechával za sebou kvapôčky krvi.

Zhlboka som sa nadýchol a odfrkol som. Kvapka krvi z rany na hlave mi vošla priamo do oka a začala páliť ako čert. Okamžite som sa premenil na človeka a oko si poriadne pošúchal. Otočil som sa k mužovi, ktorý tam nehybne ležal odkedy som prišiel. Jediné čo ma zarazilo bolo, že mal otvorené oči.

„Si v poriadku?" zakričal som smerom k nemu.

„Nie tak celkom." Odpovedal trošku roztrasene a pozrel si na nohu. Už nekrvácala ale jednoznačne potrebovala ošetriť.

„Pomôžem nejako?" opýtal som a usmial som sa.

„Už si pomohol až-až, ale..."

„Ale?"

„Potreboval by som, nedokážem chodiť a..."

„Chápem." Prerušil som ho. Zdvihol som ho a podoprel na pravej strane. Potom sme sa pomaly trmácali po lesnej cestičke až von s lesa.