Merle Corey - tajomstvo portálu (druhá časť)

Pomedzi to, ako sa snažil nedať najavo bolesť, sme sa zoznámili. Volal sa Kronos a veľa mi toho o sebe nepovedal. Myslel som, že je to práve kvôli rane na pravom stehne. Ani mne by asi nebolo do reči, keby som mal na stehne takú ranu. Prešli sme zhruba dva kilometre a vyšli sme s lesa. Bolo tam malé ohnisko a okolo neho sedelo niekoľko ľudí. Teda, presnejšie, bolo ich päť. Štyria muži a jedna žena. Okamžite ako nás uvideli sa k nám rozbehli.

„Kronos, si v poriadku?" kričal jeden z nich už z diaľky. Nechápal som, prečo mal na sebe plátové brnenie, ale asi ho na sebe nosil stále.

„Nie je to to, čo si myslíš Tred." Odpovedal mu Kronos, „poranil som si pravé stehno a tuto Merle mi zachránil život." Povedal. Až vtedy som si uvedomil, že asi videl môj súboj s medveďom alebo aspoň jeho časť a tiež asi videl ako sa premieňam na človeka. Naprázdno som preglgol. Hodlal som vypadnúť čím skôr.

„Lucius, postaraj sa o neho." Zavelil ako som sa už dozvedel jeho meno pred chvíľkou s Kronosových slov - Tred, a pomohol mi uložiť Kronosa.

„Ďakujem, Merle." Povedal keď som ho zložil.

„To je v poriadku." Odpovedal som a snažil som sa čo najrýchlejšie odtiaľ zdrhnúť. Na svojho vlka vo mne som bol dosť háklivý a bál som sa odhalenia. A Kronos o ňom pravdepodobne už vedel.

„Čo sa vlastne stalo?" opýtalo sa dievča čo tam bolo s nimi a pozrela sa na mňa. Dokonca sa mi zdalo, že sa milo usmiala. Kronos mi pozrel do očí akoby sa pýtal, či to môže povedať. Môj hlboký nádych a výdych pôsobili ako rezignácia. Ostatní si tento neverbálny rozhovor všimli a trošku spozorneli.

„Prosím, váž slová." Povedal som mu. (nechcel som aby vyzeral ako idiot, keby im to povedal a ja by som tie slová nepotvrdil, nejak ma to zlomilo, myslím jeho pohľad)

„Budem," odpovedal a pokračoval „mal som zranenú nohu a striedavo som strácal vedomie. Stratil som veľa krvi a práve tá prilákala medveďa a vlka." Potom nachvíľku stíchol, pretože Lucius mu niečo robil s nohou a viditeľne ho to dosť bolelo.

„To mi chceš povedať, že tento tu holými rukami porazil medveďa a vlka naraz?" povedal Tred a zarehnil sa. Trošku ma to podráždilo a urazilo a hodil som na neho nevraživý pohľad. Všimol si to a úsmev mu z tváre zmizol. Nechcel som si vytvárať nepriateľov ale chcel som mať rešpekt.

„Buď ticho Tred!" zahriaklo ho dievča, „prosím Kronos, pokračuj."

„Ako som povedal, pach mojej krvi prilákala medveďa a vlka."

„Dovolím si ťa poopraviť," prerušil som ho, „pach krvi prilákala len medveďa." V tú chvíľu na mňa všetci pozerali akoby som bol v tú chvíľu prehltol Kronosa celého a ešte ich prosil o servítku. Fakticky, toľko a takých vyvalených očí som ešte nevidel.

„Prepáč Merle, nechcel som sa ťa dotknúť," povedal Kronos, „takže, pach mojej krvi prilákal medveďa. V tom istom čase ale okolo šiel aj vlk. Pamätám si z toho len malé útržky ale viem, že vlk ma pred tým medveďom bránil."

„To akože, nejaký vlk sa pustil do boja s medveďom?" opýtal sa chlapík, ktorého meno ešte bohužiaľ nebolo vyslovené.

„No, nebol to obyčajný vlk." Odpovedal mu Kronos a so vzduchu hodil jeden potmehúdsky úsmev.

„Takže si to zhrňme," zafunel Tred, „ty si sa niekde zdrúzgal a poranil si si nohu. To prilákalo medveďa a vlk, čo šiel náhodou okolo ťa pred medveďom zachránil?"

„Presne."

„Kronos? Ty si pil?" spýtal sa ho liečiteľ.

„Vôbec nie," povedal a pousmial sa, „ten vlk ma dokonca odviedol sem, do tábora." To už som doslova cítil ako ma pohľady prepaľujú skrz na skrz. Presne tie pohľady, ktoré som neznášal.

„Čože?" hodilo do tej atmosféry zbytočnú otázku dievča.

„Môžeš pre mňa ešte niečo urobiť Merle? Predveď im to."

„Ja neviem..." odpovedal som a ešte som sa snažil z toho nejako vyzuť.

„No tak, nemáš sa čoho báť." Povedal. 

Zavrel som oči, zhlboka som sa nadýchol a pocítil prudký kŕč, ktorý mi preletel chrbtom. Po chvíli som stál na štyroch a stále som sa bál otvoriť oči.

Zrazu som pocítil čosi, čo som ešte nikdy necítil. Bolo to ako keby ma kdesi z diaľky ožarovala horúčava ohňa ale nedokázal som určiť odkiaľ to teplo sála. Bola to silnejšie ako páľava poludňajšieho slnka a naozaj to bolo veľmi zvláštne. 
Tak či onak, v podobe vlka som bol oveľa senzitívnejší a možno aj senzibilnejší ako človek. Otvoril som oči. Keby sa ticho dalo krájať, tak toto by otupilo asi všetky nože na svete.