Záhrada posledných nocí

Prešla som pomedzi kvetinové záhony. Všetky krásne kvitli. Niektoré farby som ani nepoznala. Keby som ich mala opísať, povedala by som, že sú ako nebo, jasné a zároveň zamračené, ako tráva, na ktorej sa trbliecu kvapky rosy a predsa je suchá a zvädnutá, ako slnko, žiarivé a teplé no aj tak spálené večným ohňom.

Kráčala som po tráve bosými nohami, ale moje kroky jej neubližovali. Boli pre ňu pohladením, takým istým ako keď sa ponad ňu preženie letný vietor. Vdychovala som vzduch, ktorý bol presýtený mnohými vôňami kvetov a plodov stromov. Myslela som len na to, ako tam bolo prekrásne. Vôbec ma neudivovalo, že tam nie sú žiadne vtáky, žiadny ľudia. Prisilná vôňa ma omamovala a unavila, takže som sa potešila, keď som zbadala lavičku. Celkom bielu a čistú lavičku s ozdobného kovania. Presne takú, ako bola veľká ťažká vchodová brána obrastená brečtanom a divokými ružami, len bielu. Sadla som si a v okamihu zaspala. Zobudila som sa až podvečer, keď sa začalo stmievať. Nechcela som odísť domov. Bála som sa, že sa už nebudem môcť nikdy vrátiť medzi kvety a stromy a k mojej lavičke. Môj strach sa však vytratil ako náhle sa zotmelo. Vedela som, že ma v tme nikto nenájde. Roztiahla som ruky a zívla. A vtedy, celkom blízko miesta kde som sedela, som začula úder a potom tiché vzlyky. Bola som zvedavá, ale na to, aby som zistila čo tam bolo, som potrebovala svetlo. Zložila som dlane, akoby som sa šla modliť, a fúkla do nich. Objavil sa malý plamienok. Podišla som k miestu, odkiaľ som počula plač.

V tráve kľačalo stvorenie. Dlhé vlasy zlepené potom, krvou a slzami. Biele rúcho bolo podriapané a odhaľovalo mu hlboké rany na hrudi. Tvár si pritláčal k dlaniam, akoby chcel zastaviť svoj nárek. Prišla som k nemu a kľakla si. Pohladila som ho po vlasoch. Pozrel sa na mňa a prehovoril slovami anjela: „Povedal mi, že ma miluje. Povedal...“ Pocítil, že jeho hlas už neznie ako predtým, preto zmĺkol. Snažil sa pohnúť krídlami, ale boli zlomené. Pierka na bokoch černeli a tleli. „Za chvíľu vzbĺknu jeho krídla, za okamih sa z jeho očí vytratí nevinnosť“ pomyslela som si. Neprosil o pomoc. Nič nežiadal. Ani jeho slzy mu neboli vykúpením z hriechu, ktorý spravil z čistej lásky. Z lásky, ktorá mu nebola vracaná a to je dôvod jeho záhuby. Pobozkala som ho na čelo. „Krása tvojej duše ti stále patrí. Bude tvoja navždy, tak ako čistota tvojho tela, ktorú si si nechal vziať zaslepený láskou. Tvoj trest nech je zároveň tvojou odmenou. Nikdy nezabudni milovať a chráň sa pred nenávisťou, ktorá je prejavom slabosti ľudí. Nech tvojím pozemským menom je Angel, a tvoja tvár nech je rovná tvári anjela, ktorým si mal byť i naďalej.“ Prestal plakať a vstal. Jeho krídla vzbĺkli, ale oheň ho nepálil. Zavrel oči a posledný krát vydýchol.