Malé smutné dievčatko

Malé dievčatko. Drobná osôbka s hnedými vláskami, ktoré neposlušne padajú do tváre. V jej čokoládových očkách sa skrýva čosi nezbedné. Malý neposed. Malé dievčatko, ktoré o živote ešte nevie nič. Netuší, že vo svete každý deň zomierajú ľudia pre malicherné dôvody. Netuší, aké ťažké je zarobiť si na chlieb, ktorý berie ako samozrejmosť. Netuší, že kúsok polievky, ktorý nechala na dne taniera, by hladujúci považovali za dar. Ešte netuší, že ľudia každý deň páchajú zločiny, kradnú, podvádzajú, klamú a vraždia.

Jedno ale vie. vie, čo je to láska. matkina láska. Jej pohľad, pusa na dobrú noc, pohladenie, úsmev. netrápi sa nad tým v čom spočíva zmysel života, ani aké je jej miesto vo svete. Zatiaľ jej stačí pocit bezpečia, otvorená náruč, dobrá polievka.

Sedem rokov. Je hrdá školáčka. Učí sa čítať, písať. je veľmi zvedavá. Malý neposed. Jej spánok je ľahký. Nemusí rozmýšľať, čo kúpiť, vybaviť, zariadiť. To prenecháva dospelým. Tým veľkým ľuďom, ktorý sa na ňu pozerajú z vrchu. Sedem rokov. Jeden deň, jedna hodina a všetko sa mení. No nevedomosť je sladká.

Vo svojej izbičke si z kociek stavia hrad. Hrad, v ktorom býva krásna princezná a čaká na svojho princa. Prichádza k nej muž. Sú si veľmi podobný. výšku zdedila po ňom, veď predsa je jeho dcéra. skláňa sa nad ňou, bozká ju na vlásky a prezerá si ju. Chce si zapamätať každý rys jej tváre. No ona je príliš zaneprázdnená. Hrad musí mať pevné základy. Muž odchádza. Dvere sa zatvoria.

Zvuk. Čo sa deje? Ešte chcem spinkať. Počuje kroky. Mama vstáva k telefónu. jej hlas sa trasie. Ale dievčatko je príliš unavená na to, aby jej malá hlávka spracovala všetky slová vychádzajúce z matkiných úst. Ocko odišiel. Áno, to predsa viem. Nechaj ma spinkať. Nie maličká, ocko sa už nevráti. Dievčatko nechápe. Ale prečo?

Oblieka si čiernu sukienku. Mamička jej kúpila čierne sponky. Sú pekné. Malé, ale krásne pukajú. Schody. Skáče po nich a hrá sa na zajka. No všetci sú akýsi smutný. Čo je? Čo s vami je? Nechápe. vchádza do miestnosti. Všetci si zakrývajú tvár. No vie, že plačú. V miestnosti dominuje čierna farba. Veľa kvetov. Truhla. Ocko spinká. Je užasnutá z toľkých kvetov. Hýria najrôznejšími farbami. Chce sa rozprávať o veveričke, ktorú videla na strome. Všetci ju však so zamračenými tvárami umlčia. Čo sa deje? Bojí sa tých tvárí. Chce ísť domov. K mackom. Chúli sa k matke.

Desať rokov. Už to nie je to veselé dievčatko. Uvedomila si, že ocko naozaj už nikdy nepríde. Vyčíta si, že to nepostrehla. Nepostrehla, že sa s ňou lúči. Možno mohla... Nie. To sa už nedozvie.

Už je veľká slečna. Prečítala všetky Zuzankine príhody. Každý večer porozdáva pusy všetkým macko, zajkom, psíkom. desať rokov. Chodí do nemocnice. Starký je chorý. Rada hodí autobusom, no ešte radšej výťahom. Hore. Dole. Prázdniny trávi u starých rodičov. Starký je konečne doma. Chce sa o neho starať. Večer mu pripraví všetky lieky, aby na nič nezabudol. Konečne zaspala. Bol to dlhý deň. Princ konečne našiel svoju princeznú

Náhly buchot. krik. Čo sa deje? Ešte chcem spinkať. Z matkiných zmätených slov vyrozumie, čo sa stalo. Starký spadol. Usadili ho do kresla v obývačke. Dievčatko sedí na posteli a díva sa na neho. Starká sa mu prihovára. Sused ju utišuje, kým mama čaká na sanitku. Zúfalý plač. Slová, ktoré nenachádzajú odozvu. Malé dievčatko znovu nič nechápe. Nechajte starkého spinkať. Bol dlho preč a je unavený. maličká si trie očká. Prichádzajú muži v červenom. Čo to robíte starkému? Je neskoro. Čo sa deje? Nedostáva odpoveď. Cíti, že starký sa už nezobudí. Ocko má spoločníka. Plač. prázdnota sa zväčšuje. starkého uložia do postele. Prichádza zvyšok rodiny.

Plač. Krik. Zmätené slová. Oblečú ho do obleku. leží tak pokojne. Chce sa ho dotknúť. Už je blízko, ale odtiahne ruku. Má strach, aby ho nezobudila. Čo keď sa mu tiež sníva o princeznej. Tak krásne spí.

Oblieka si čierne šaty. Pristanú jej. Topánky na podpätku. Hotová dáma. Sprievod ľudí. Počkať. To pozná. Smutné tváre. Všetko na ňu dolieha. Plače. Slzy zmáčajú biele líčka. Vyplakané očká pália. Berie do rúk kúsok hliny. Tupo padá do jamy. Všetci prítomní jej podávajú ruky. Nechce cudzie ruky. Chce opäť cítiť tie starkého.

Dvanásť rokov. Cíti nesmiernu bolesť a prázdnotu. Už sa neusmieva. Ukrýva svoje vnútro pred celým svetom. Nikoho dnu nepustí. Ani najbližších. Veľmi zle sa správa ku starkej, ktorá teraz žije s nimi, lebo sa o seba nevie postarať. Je na ňu veľmi zlá. Neuvedomuje si, že toho bude nesmierne ľutovať a vyčítať si to. Dvanásť rokov.

Už takmer dospelá. veľká slečna. Opäť chodí do nemocnice. Starká je chorá. dievčatko dostalo knižku s modlidbičkami. každý večer z nej číta a prosí nebo, aby jej ju nebralo. Návštevy končia. Pusa na rozlúčku. odchádza. O niekoľko hodín telefón. Ide naspäť do nemocnice. Prístroje už odpojili. Starká pokojne spí. Nič ju už nebolí. Je spolu so starkým. Plač. Schúli sa do klbka na konci postele. Čaká. Otvor oči, prosím. Jej prosby však nie sú vyslyšané.

Oblieka si čierne nohavice. Už to pozná. Nemodlí sa. Knižka dávno leží v kúte a zapadá prachom. Zanevrela na všetko. Je zima. Vietor sa dostáva všade. Nič neujde jeho pozornosti. Plač. Tupé pohľady. Smutné tváre. Opäť jej všetci podávajú ruky. Oči pália. Srdce bolí. Vnútro kričí. Kvety. tie farebné kvety. Sú krásne. hrajú farbami aj keď mrzne. Láskajú jej ubolenú dušu.

Pätnásť rokov. Konečne si našla cestu k starkej z otcovej strany. Varieva samé dobroty. Pomáha jej v záhrade. Pätnásť rokov. Je dospelá. Mladá pekná dospelá, veľmi vysoká. To zdedila po otcovi. Už vie, akých zverstiev je človek schopný, vie, že ľudia sú zlý, pokrytci. Vnútro horí.

Jeden deň, jedna hodina. Nad ránom telefón. Čo sa deje? ešte chcem spinkať. Matkin hlas. Starká navždy odišla. . Už ju nič nebolí, povie si malé dievčatko. Starká leží na posteli. Pokojná tvár. Treba ju vystrojiť na poslednú rozlúčku. Dievčatko sa dotkne jej studeného tela. Nebojí sa.

Oblieka si čierne šaty. Čierne topánky. Plač. Posledné zbohom. Strnulé tváre. Vie, čo bude nasledovať. Chladné dotyky rúk. Kvety. Kvety všetkých farieb. Hypnotizujú ju. chce ich všetky ovoňať. . Bolesť. Chce kričať, ale nemôže. Kvety.

Šestnásť rokov. Smútok, bolesť silnejú. Opevnila sa silnou vrstvou. Neprenikne nik. Je na prahu dospelosti. Už zabudla, čo je to pokojný spánok. Plač. Bolesť. Smútok. Slzy. Žiadny smiech. Čo je to úsmev? Nevie.

Ostrý zvuk zvončeka. matka odchádza. Dievčatko je napäté. Jej zmyslom neunikne ani najmenší zvuk. telefón. Strach. Sesternica. Autonehoda. Smrť. Opäť. bolesť je neznesiteľná. Srdce praskne. Plač neutícha. Oči pália, svrbia, režú. Chce kričať. horúci kúpeľ. Píše. kričí cez pero. Bolesť odovzdáva listu papiera.

Oblieka si čiernu sukňu, čierny svetrík. Nemé tváre skrivené bolesťou. Výkriky. Ruky. Plač. kropaje sĺz. Nemôže ich zastaviť. Chce utiecť. Do sveta, kde princ a princezná žijú šťastne. Kvety.

Už nemôže ďalej. všetko sa jej zrútilo ako domček z karát. Ako ďalej žiť? Kto je poradí? Smútok sa stupňuje. Chce si ublížiť. nenávidí smiech. Bolesť je príliš veľká. Zjazvená duša pomaly umiera. Problémy v škole, doma, medzi priateľmi. City sú otupené. Všetko je čierne.

Posledné zvyšky síl. Chce zmenu. Chce žiť. Hľadá pomoc. Je to ťažké, ale postupne sa lepší. Bolesť nezmizla, len teraz drieme. Opäť vidí krásu slnka. Smiech. Znovu sa učí smiať sa. Snaží sa žiť. Minulosť nezmení ani nevymaže. Snaží sa žiť. Hľadá si miesto vo svete. Snaží sa žiť. Dokedy? To nevie. Nechce to vedieť. Malé dievčatko sa snaží opäť žiť.