O parku, nejakej žene a tak...

Práve som sedel na lavičke v parku. Rozmýšľal som nad tým ako hlboko si dokážem strčiť prst do nosa. V tom ku mne pristúpila akási žena. Vyzerala dosť nervózne. Venovala mi jeden pohľad a potom začala behať očami po zemi.
„Prepáčte..." Oslovila ma, aj keď len veľmi nedbalo. „Nemohli by ste nachvíľu dvihnúť nohy?"
„Čo? Prečo?" Vôbec sa mi nepáčilo, že ma teraz, keď riešim tak dôležité veci, niekto otravuje.
„Včera som tu sedela a dnes ráno som si uvedomila, že mi niečo chýba..."
„Aha a vy si myslite, že ste to nechali tu?"
„No niekde som to určite stratila, tak sa to snažím hľadať všade kde som bola."
„Áno, to je logické..." Dvihol som nohy.
„Hmm neni tu..." Povedala smutno.
„No, to mi je ľúto." Odvetil som a plánoval odísť. Chcel som si ísť vyskúšať to s tým prstom a aj keď nie som zrovna gentleman, prišlo mi to trochu nevhodné takto pred dámou.
„Kam idete?" Spýtala sa ma.
Povedať jej pravdu, že sa idem špárať v nose, mi prišlo trochu hlúpe a tak som povedal prvý vymyslený dôvod. „Idem si umyť nohy."
Trochu znechutene a nechápavo sa na mňa pozrela, následkom čoho mi došlo, že to tiež nebola najlepšia odpoveď.
„No dobre... A to vás ani nezaujíma čo to tu hľadám?" Povedala, keď už som chcel odísť.
„Hmm... No nad tým som nerozmýšľal, ale aby to bolo zaujímavejšie, tak vlastne aj áno, zaujíma. Čo tu hľadáte?"
„No myslím, že som tu niekde stratila zmysel života."
„Oh... Nepríjemné..." Pristúpil som k nej. „A ako vyzeral?"
„Neviem nepamätám sa... Tuším taký do modra spätý s prácou."
„S prácou? Heh, tak na to serte! Buďte rada, že ste ho stratila..."
„No, ale čo budem teraz robiť? Ako mám žiť?"
„Bez zmyslu to nejde?"
„Nie."
„Prečo?"
„Je to nuda..."
„Aha."
„A pomôžete mi?"
„Mal by som?"
„Áno"
„Tak dobre..." Z hlboka som sa nadýchol a začal rozmýšľať.
„Takže?"
„Čo?"
„Nejaké návrhy?"
„Áno o niečom by som vedel..."
„O čom?"
„O tom ako hlboko si vopchám prst do nosa, aj keď, ešte to nemám prakticky overené..."
„Ale to mi vôbec nijako nepomôže!"
„Áno, toho som si vedomý..."
„A nejak inak mi pomôcť neviete?
„Ale hej."
„No a?"
„Poznám jednu predajňu tu na rohu."
„Skvelé! A čo tam predávajú?"
„No predsa zmysle života."
„Super!"
„Chcete tam ísť?"
„Áno."
„Tak poďte za mnou."
Po chvíli sme prišli k obchodu s veľkým pútačom. Bol na ňom v skutku výstižný nápis: „Zmysle na predaj." Neváhali sme a vstúpili dnu.
„Dobrý deň." Pozdravil nás mladý predavač, pravdepodobne brigádnik.
„Dobrý, dobrý..." Mávol som na neho rukou a pristúpil k regálu. Boli tam vystavené rôzne druhy tovaru. Napríklad zmysel pre rodinu, zmysel pre peniaze, pre poriadok a podobne nezmysly.
„Ako vám môžem pomôcť?"
„Mne nijak, ale tuto pani niečo stratila." Ukázal som na ňu.
„Potrebovala by som nový zmysel života." Zahlásila.
„Tak to ste na správnom mieste."
„Viem."
„Aký by ste chceli?"
„Nejaký... nejaký..."
Mladík nadvihol obočie a čakal na odpoveď.
„Ja vlastne neviem..."
„Tak sa tu skúste chvíľku porozhliadnuť, možno na niečo prídete."
Prikývla a vzdialila sa od neho.
Ja som zatiaľ pozeral rôzne zmysly za rôzne ceny. Tie najdrahšie sa pohybovali v desaťtisícoch. Medzi najlacnejšími som našiel aj môj. Mal názov: „Bezbrehé uvažovanie nad kokotinami" a stál 349 korún.
„Tak čo, koľko do toho chcete investovať?" Hodil som reč na ženu.
„No nerátala som, že budem dnes niečo takéto riešiť. Pozriem koľko mám pri sebe."
Kým vytiahla peňaženku, napadlo ma, že aj ja som si mohol tiež kúpiť lepší.
„Mám tu dve tisícky."
„Fajn... A čo ako?"
„Pýtali ste sa ma to!"
„Áno? No, je to možné, robím rôzne sprostosti..."
„Hmm..." Otočila sa a namierila si to k pokladni. „Predavaač!" Zakričala.
„Čo je?"
„Chcem sa niečo opýtať."
„Dobre, pýtajte sa!"
„Čo mi môžete ponúknuť za dvetisíc?"
„No máme tu jednu novinku z Japonska."
„Áno?"
„Áno."
„A čo to je?"
„Taká krajina v Ázií."
„To viem."
„Mali by ste, patrí to k základným vedomostiam..."
„A aký je ten zmysel života?"
„Je to taká špecialitka."
„V čom je to špeciálne?"
„Vôbec nebudete vedieť, že nejaký zmysel života máte." Usmial sa na ňu, akoby práve vynašiel teplú vodu.
„To mi nejako nesedí... Načo je to potom dobré?"
„Je to veľmi výhodne pre predajcov. Totiž, zákazníci čo si ho raz kúpia si potom obvykle prídu kúpiť ešte jeden.
„Aha..."
„Ja by som to bral. Za tú cenu..." Vmiesil som sa do ich debaty.
Žena na mňa pozrela. „Dobre beriem to. Hlavne nech nedopadnem ako on." Pošepkala predavačovi, ale aj tak som to počul.
„Nech sa páči."
„Ďakujem."
„Tam vzadu vám ho namontujú." Ukázal na miestnosť oddelenú od predajne plachtou.
„Dúfam, že si dajú záležať, aby som ho zas nestratila."
Kým sa vrátila, premýšľal som, čo smrdí viac, či hnilé jablko alebo mokrý pes. Dosť ma sralo, že som na to nevedel prísť.
„Tak fajn..." Prišla. „Môžeme ísť."
„Dobre."
Vrátili sme sa späť do parku. Ja som sa posadil na lavičku a ona ostala stáť.
„Čo tu stojíte len tak?"
„A ako tu mám stáť?"
„Nejako zmysluplnejšie."
„Nemôžem, akosi na to nemám vlohy..."
„Pravda..."
„Tak ma teda tešilo, ja už idem."
„Kam?"
„Niekam preč."
„Prečo?"
„Lebo tento príbeh sa pomaly končí a ja tu nebudem vystávať nadčasy..."
„Škoda..."
„Nevadí, aj tak to celé stálo za hovno. Nemám zmysel..."
„Pravda..."
„Tak sa majte."
„Dovi..."
Po jej odchode nastal pokoj a kľud. Ešte chvíľku som tam sedel. Potom som si vopchal prst do nosa a odišiel hľadať nejakého mokrého psa.