Obyčajný jarný deň

Sykot pary modelujúcej vo vzduchu jedinečné, neopakovateľné sa obrazce, vznikajúce, meniace sa a znova upadajúce do zabudnutia, z ktorého vzišli. Chaos, alebo dokonalosť sama?

Pohľad cez okno, do prebúdzajúcej sa jari. Pohľad namierený na úbočia hôr a ďalej. Vrznutie dverí. Vrcholky mohutných kolosov siahajúcich k nebesiam, polozastretých v rannom opare. Výstup – prerod. Pre vačšinu nepochopiteľný, nezmyselný, pre ňu nenahraditeľný. Nejde o to vystúpiť, ale vystupovať. V mysli pokoj ako už dávno nie, rozhodnutá prežiť dnešný deň inak ako ostatné, intenzívnejšie, do posledného záchvevu.

Klepkanie bagandží o klský a chladný povrch skál. Voľná ako vtáča, ktoré po letnej búrke vyletuje do povetria fascinované z pohybu a zo sveta. Príroda, všeobímajúca, mlčanlivá, chlácholivá, tak vzdialená od príbytkov, miest. Krok za krokom, stále rovnaká, a predsa nie ako predtým. Nerozvážne vtáča. Sústreďuje sa na svoj prerývaný dych, mala by prestať s fajčením, snaží sa spomenúť si prečo to robí, nenachádza odpoveď a necháva to tak. Zrúcanina starého hradu postupne splývajúceho s okolím. Raz v noci unášaná hviezdami a eufóriou nad určením súhvezdia Orion podľa vreckovej encyklopédie, ktorú dostala ako darček k ôsmym narodeninám od svojich rodičov. Ako dávno. Túžba po vrátení sa do veku sladkej bezstarostnosti a neuvedomenosti, bez problémov, aspoň nie takých ako teraz, dychtiaca po nových skúsenostiach, zážitkoch, po dospelosti.

Mach nasiaknutý vodou, úžasný pocit ľahkosti sa jej zmocnil po stupení naň. Sadá si doň, neskôr ľahá, čo na tom že bude zmáčaná, hľadí na oblaky, práve sa vynára jednorožec, ktorý sa v zápatí mení na sliepku a upadá do spánku.

Ulica, tmavá, všetko šedivé, jednotvárne, strašidelné. Sedí na obrubníku pred domom. Vie kde sa nachádza, je to vedľajšia ulica, kúsok od jej bytu. Žmúri na oblohu, ale kvôli smogu mini-veľkomesta neuvidí ani jednu jedinú.

Náraz do pravého ramena. Vytŕha ju to zo zamyslenia sa nad tým ako sa sem dostala. „Prepáč, ale ...“, ich oči sa stretli. Stojí pred ňou, ešte sa nestretli, ale zdá sa akoby práve v tomto pohľade bolo niečo čo už dlhý čas hľadá. „V pohode“, na viac sa nezmôže. Mladík zmatene beží preč, taxík trúbi, približuje sa, uskočí na chodník. Pokúša sa zachytiť unikajúcu postavu, až na to že tam žiadna nie je. Prúd nadávok zo zdvíhajúceho sa okna taxíka, škripot pneumatík.

Otvára oči, leží pod borovicou, ktorá na ňu vrhá svoj tieň z uschýňajúcich vetiev, pokúšajúcich sa odolať rozpálenému slnku.

„Máš oheň ?“, zaznie otázka z cestičky neďaleko. Starček v roztrhanom plášti, zosmušilom klobúku a amortizovaných džínsoch, blahosklonne hľadiaci, trasúcim sa ukazovákom mieriaci na drevenú fajočku. „Hmmmm...., jasné, .....ale je dnes pekne nie?“ „Veruže hej.“