Merle Corey - tajomstvo portálu (štvrtá časť)

Prebudil som sa tesne po úsvite. Ešte bolo chladno. Srsť som mal od krv, ktorá už zaschla. Ďakoval som mojej schopnosti regenerovať. Moje zranenie bolo v tejto forme len uškrabnutie, človek by však asi vykrvácal. Drahokam tam samozrejme nebol. Ešte som ho síce hodnú chvíľu hľadal ale bolo to zbytočné. Pobral som sa teda späť za ostatnými.
Cesta bola vydupaná ako po stáde divých koní. Prebrázdil som ju teda pekne a prehľadne. Pobavilo ma to. Vtedy som si spomenul na Kronosa a premýšľal nad tým ako mu teraz asi je. Lucius ho iste včera vytiahol do úzadia a patrične sa o neho postaral.

 Veľmi ma mrzelo, že ich sklamem, že som o drahokam prišiel. Ale musel som sa vrátiť, nemohol som kvôli tomu ujsť ako zbabelec. Po prechádzke tunelom cez les, ktorý som prerazil minulú noc som vykukol tesne pri skupine. Znudene sedeli chrbtom ku mne, podopierali si zvesené hlavy. Hlasno som zavrčal aby si ma všimli. Všetci do jedného sa otočili. Neboli znudení. Oči mali plné sĺz, ktoré im stekali po tvári v už vytvorených vlhkých kanálikoch. V okamihu som pochopil. Kronos! Začala sa premena naspäť na človeka. Zrak sa mi zhoršil a musel som si na to ako vždy pár sekúnd zvykať. Teraz som to však skoro neregistroval.

„Čo sa stalo?!" vykríkol som aj keď som predom poznal odpoveď.

„Nedokázal som mu pomôcť, ja.. nedokázal som... nedokázal..." hapkal Lucius a tvár ukrýval v dlaniach.

Vtedy sa Tred prudko postavil a vrhol sa na mňa. Nemal veľa problémov spacifikovať ma. Pritlačil ma k zemi, že som ledva dýchal a ja som sa tak-tak premáhal aby som sa nepremenil a nezahryzol mu tam kam slnko nesvieti. A to ešte ani nevedel, že ten diamant nemám. Teda ak sa nejakým zázrakom nedostal v minulú noc predo mňa a nečorol ho on.

„Vravel som ti, že ho nemáš brať skrčok!" osopil sa na mňa. Vtedy som nevedel, či mi viac vadia jeho sliny, ktoré odletúvali alebo ten smrad. Slová boli kdesi v úzadí.

„Tred! Pusti ho!" zakričala Iris. Jej hlas bol zlomený a plný smútku. No Tred ju poctivo ignoroval. Čosi odkiaľsi veľmi rýchlo vytiahol.

„Kde je? Okamžite ho navaľ!" Bol úplne nepríčetný a tvár mu začala meniť odtieň. Jeho ruka držiaca môj krk (obchytil ho skoro celý) zvyšovala tlak.

„Nemám ho." Vytlačil som zo seba. Tred ma rýchlim pohybom otočil na brucho a zviazal mi ruky za chrbtom. To mi dalo odpoveď na otázku čo vytiahol. To odkiaľ ten povraz vytiahol, ma až tak netrápilo.

„Niekto mi ho vzal." Hovoril som keď som nosom rozrýval zem podo mnou. Ruky mi Tred tlačil za chrbát a moja tvár bola jednou z mála častí môjho tela, ktoré ma spájali zo zemou. To už ale prišli aj ostatní.

Po tom ako ma zviazal ma otočil naspäť, posadil a oprel o strom. Nohy mi nezviazal.

„Ty ho naozaj nemáš?" opýtala sa ma Iris a v jej očiach bol nie len smútok ale už aj zdesenie.

„Nemám." Odpovedal som a cítil som ako mi červenejú líca. Hanbil som sa ako pes. Dúfal som, že tento prejav nebudú chápať ako potvrdenie neexistujúceho klamstva.

„Čo sa stalo? Kto ti ho vzal?" Bol som v koncoch. Fakticky. Ja som naozaj nevedel kto mi ho vzal. Dokonca som ani presne nevedel ako. Premýšľal som, či si mám vymyslieť nejakú bláznivú historku alebo im poviem pravdu.

„Neviem, viem len, že vedel, že ho mám. Nejako sa mu podarilo omráčiť ma. Prebral som sa až ráno." Odpovedal som pravdivo. (nakoniec som sa rozhodol, že predsa len poviem pravdu)

„Iste, sto kilového vlka?!" zakričal Tred a rozhodil rukami.

„Stodvadsať." Opravil som ho. (v tom čase som mal už naozaj asi stodvadsať kíl.)

„A povieš mi ako?!"

„Obávam sa, že nie. Ani som ho poriadne nevidel." Po týchto mojich slovách sa začal dlhý Tredov monológ. Rozprával o tom, že som s nimi spriahnutý, že som špeh. Presviedčal ostatných, že ma majú zabiť. Keby som vtedy nebol zviazaný tak pevne, určite by som sa premenil. (Bál som sa, že kŕče nepretrhnú povrazy. Keďže nepovolia povrazy, roztrhá ma to v podobe vlka, alebo mi to aspoň spôsobí nepekné zlomeniny. )

„Keby som bol s nimi, vrátil by som sa?" Táto otázka Treda prekvapila. Chvíľu premýšľal.

„Možno nie. A možno práve preto si sa vrátil. Aby sme si mysleli, že keď sa vrátiš bez neho si nevinný a ty nás môžeš špehovať ďalej."

„Nechcem pošliapať tvoje ego," povedal som pomaly, „ale keby som vás chcel sledovať, dokázal by som to bez toho aby ste o mne vedeli." Tred opäť trošku zružovel a odkráčal pár metrov preč.

„Tred má asi pravdu," tie slová pálili ako čert. Bol to Lucius kto to vyslovil, „veď aká je šanca, že niekto nájde a omráči také zviera tak aby si ho nevšimlo, zoberie mu drahokam a ešte ho aj nechá žiť? Nemá ani stopu po zranení alebo krvi."

„Na moju obhajobu," povedal som, „myslí, že sa ma pokúsil zabiť. Našťastie..." zasekol som sa a premýšľal či im to poviem.

„Našťastie čo?" zreval Tred.

„Našťastie mám zvýšenú schopnosť regenerácie v mojej vlčej podobe a ..."

„Čo nepovieš? To si to môžeme hneď skúsiť." Precedil pomedzi zuby.

„Bez problémov." Povedal som a díval som sa mu do očí. Nechcel som odvrátiť pohľad ako prvý. Očný súboj trval asi desať sekúnd potom sa odvrátil. Potom vytasil meč a priložil mi ho na brucho.

„Myslím, že povedal vo vlčej podobe." prerušil ticho Aihan.

„A myslíš, že to budem riskovať? Aby nás všetkých roztrhal?" vrátil mu to Tred. Vpodstate ma tá poznámka potešila. Hoci si to asi ani sám neuvedomil, práve povedal, že som silnejší ako on, dokonca silnejší ako oni všetci dokopy.

„Tak sa premeň!" zvreskol na mňa.

„To v tomto stave bohužiaľ nepôjde." povedal som pomaly?

„Ale čo? A prečo?" víťazoslávne nadhodil Tred a očakával svoj konečný finiš.

„No, mám zviazané ruky za chrbtom. Čo by sa asi stalo s vlkom, ktorý by mal tak zviazané laby?"

„Nič pekné." povedala Iris a prerezala povraz dýkou skôr ako sa stihol Tred pohnúť.

„Ďakujem." adresoval som jej potom ešte jeden úsmev a začal som sa meniť. Akonáhle som stál na štyroch postavil som sa pred Treda. Mierne bokom aby mi nebodaj nezasiahol hlavu, bol by toho schopný. Napriahol a dlhým výpadom mi prerezal chrbát a časť brucha. Ostatní boli trošku v rozpakoch, všetci asi vedeli, že je to nutné, pravdupovediac, ja by som asi konal rovnako. Ale podľa bolesti a výraze v ich tvárach som usudzoval, že rana vyzerá naozaj nepekne. Sám som si tam nevidel, nedokázal som tak vytočiť hlavu.

„Nemusel si ho poraniť až tak!" zazneli luciusove slová. Cítil som teplo ako sa rozlieva z rany.

„Bolo to nutné! Ak klamal, umrie, ak vravel pravdu tak to musí prežiť." Kým to dopovedal, bolesť ustúpila. Zavrčal som a odfrkol. Kľakla si ku mne Iris. Jej oči boli približne vo výške mojich.

„Ja viem, že si neklamal." Šepla a poškrabala ma za uchom. Ako psa. Na také niečo som naozaj nebol zvyknutý ale neprekážalo mi to. (aby som to objasnil, ako vlk som mal skôr pocit šelmy a nie domáceho miláčika, ale ten pocit bol príjemný)

„Nechaj ho!" povedal Tred a odsotil ju. Mal som ho plné zuby. Otočil som sa k nemu a vyceril zuby. Nebolo mu všetko jedno, cítil som to. Chystal som sa na neho skočiť a dať mu čo preto, ale prišlo ďalšie poškrabkanie a mňa to skľudnilo. Jednoducho hnev v tej chvíli zmizol. Radšej som sa chcel rýchlo premeniť, kým ma neovládne hnev. Najprv som ale ešte prešiel k Luciusovi. Postavil som sa tak aby videl na ranu. Cítil som ako mi po nej prešiel prstami.

„Je to zacelené, vyzerá to ako malý škrabanec." vyhlásil  a usmial sa. Tred od hnevu (alebo sklamania a potupy?) šmaril meč, ten preletel asi dvadsať metrov a zabodol sa do stromu.